Telekomunikačná služba MOBITEX

Bacúch
KrajinaSlovenskoTelefón+421 48 611 15 11
MestoBacúch
UlicaNám. gen. M. R. Štefánika 35
Psč97701
Hodnotenia
3
Cena
3
Kvalita
3
Podpora
3
Prístup s zákazníkom
3
Solventnosť
3

✎Poloha a opis

Telekomunikačná služba MOBITEX
⌂🌄★
Skryť
Navrhni fotku
Objekty v okolí
BacúchObec Bacúch leží v severnej časti Banskobystrického kraja, v okrese Brezno. Nadmorská výška obce je v 590-630 m. Územie obce patrí do geomorfologického celku Horehronské podolie (oddiel Heľpianske podolie). Katastrálne územie severne od obce sa rozprestiera v geomorfologickom celku Nízke Tatry (podcelok Kráľovohoľské Tatry, oddiel Priehyba). Rieka Hron preteká Horehronským podolím a oddeľuje severnú a južnú časť. Južná časť katastrálneho územia patrí do geomorfologického celku Veporských vrchov (oddiel Fabova hoľa). Katastrálne územie obce Bacúch na východe susedí s katastrálnym územím Polomky, na juhu s Pohronskou Polhorou a Michalovou, na západe s Beňušom a Braväcovom, na severozápade a severe s Jarabou a Vyšnou Bocou. Najdlhšia hranica je na východe s katastrálnym územím Polomky, najkratšia je na juhu s Pohronskou Polhorou. Katastrálne územie obce má pretiahnutý severo-južný smer. Najsevernejším bodom je Jánov grúň (1393 m n. m.) v Nízkych Tatrách, najjužnejšiu časť tvorí územie medzi vrchmi Blato (1195 m n. m.) a Lešník (1312 m n. m.) vo Veporských vrchoch. V severo-južnom smere dosahuje katastrálne územie dĺžku 14 km. Najzápadnejší bod územia sa nachádza 1 km juhozápadne od sedla Za Lenivou, na kóte 1434 m n. m. v Nízkych Tatrách Najvýchodnejší bod leží vo Veporských vrchoch, juhovýchodne od Magury, na kóte 1136 m n. m. O severojužnom smere katastrálneho územia svedčí i fakt, že maximálna šírka územia v smere západ-východ je len 5 km (približne medzi vrchmi Michalová-Magurka v južnej časti územia) a minimálna šírka v tomto smere je len 1,5 km (v obci). Najnižšia nadmorská výška v katastrálnom území je 550 m, v mieste, kde Hron opúšťa katastrálne územie. Najvyššia nadmorská výška je v severnej časti územia (vrch Končisté, 1474 m n. m.), v Nízkych Tatrách. Východná administratívna hranica katastrálneho územia vedie z Jánovho grúňa (1393 m n. m.) po chrbátnici k Bacúšskemu potoku. Nad obcou sa hranica stáča na juhovýchod a vedie východne od obce. Pretína hlavnú cestu, železničnú trať, rieku Hron a smeruje na juh na vrch Brestovec (943 m n. m.). Odtiaľ sa hranica stáča na juhovýchod, na vrch Magura (1101 m n. m.). Východná hranica končí asi 1 km východne od Lešníka (1312 m n. m.). Ďalej hranica smeruje na západ až severozápad a vedie cez Lešník, Blato (1195 m n. m.) na Michalovú (1149 m n. m.). Prví obyvatelia Bacúcha (baníci, drevorubači a uhliari) si svoje príbytky stavali od 13. storočia hlboko v Bacúšskej doline, v blízkosti svojho zamestnania. S úpadkom baníctva sa bývanie od 18. storočia presúva do ústia doliny. Ku pretrvávajúcemu drevorubačstvu ako hlavnému zamestnaniu obyvateľov sa pridružilo poľnohospodárstvo. Sídelnou bázou sa stal náplavový kužeľ Bacúšskeho potoka. Pretože je mierne sklonený na juh ku Hronu, nezasahujú sem možné záplavy, leží nad hranicou najsilnejších prízemných inverzií, a pretože jeho reliéf je plochý, stal sa ideálnym miestom pre založenie sídla. Bacúch je navyše v tejto polohe chránený horským masívom pred chladnými severozápadnými vetrami a je odtiaľto výborný prístup do všetkých častí chotára. Vzhľadom na malú rozlohu sa intravilán obce rozkladá v homogénnom prírodnom prostredí nivy, náplavového kužeľa a terás Bacúšskeho potoka. Vývoj pôdorysu sídla: Pôdorys sídla sa mierne rozširuje od severu na juh a kopíruje tak tvar náplavového kužeľa. Najstaršia časť sídla bola založená v polovici 16. storočia v časti Chlp. Pôdorys sa prirodzene rozrastal do 18. storočia až k mlynskému náhonu a mlynu (časť Hrádza), ku ktorému neskôr pribudla gátrová píla a valcha. Do roku 1921 sa dedina rozrástla až po Sihote. Na jej západnom okraji začiatkom 19. storočia pribudol cintorín a koncom 19. storočia kostol. Začiatkom 20. storočia bola na námestí postavená škola. V auguste 1921 takmer celá dedina (133 domov) zhorela. Po obnove pôvodného intravilánu výstavba pokračovala smerom na juh v častiach Kanada a Pastva. Tu je pôdorys uličných blokov najpravidelnejší. Po roku 1945 rastie intravilán hlavne východným smerom – pribúdajú nové ulice v častiach Pod leštinou a Lúčka. Tu sa stavia aj dnes. V 60. a 70. rokoch 20. storočia dokonca vznikol súvislý rad domov na Chorvátke na ľavom brehu Bacúšskeho potoka. Ten však už leží v katastrálnom území obce Polomka. V druhej polovici 20. storočia pribudli postupne objekty základnej vybavenosti: nákupné a kultúrne stredisko na námestí, ihrisko a vodojem na severnom okraji a nový cintorín na západnom okraji intravilánu. Významnejšími stavbami v obci mimo intravilánu sú tajch a mlynský náhon z 19. storočia a novšie budovy lesného závodu v dolnej časti Bacúšskej doliny, areál roľníckeho družstva juhozápadne od dediny a areál železničnej stanice s manipulačným skladom dreva južne od dediny. Morfologická štruktúra sídla: Uličné bloky majú prísne geometrický, obdĺžnikový tvar, pretože pri výstavbe sa nemuselo hľadieť na výrazné terénne prekážky. Platí to aj o najstaršej časti zástavby na hornom (severnom) konci dediny v časti Chlp a Hrádza, pretože tá bola úplne obnovená po požiari v roku 1921. Len na západnom okraji intravilánu v časti Sihla sa zástavba prispôsobuje komplikovanejšiemu reliéfu zdvíhajúcich sa svahov. Odklon od geometrickej parcelácie je zjavný aj na východnej strane námestia, kde v snahe získať väčší centrálny priestor pre verejné stavby bola cesta vedená oblúkom, vyklenutým na východ. Tomu sa následne prispôsobil aj pôdorys blokov v časti Pod leštinou. Zástavba na Chorvátke má podobu súvislého radu domov. Poľnohospodárstvo Vzhľadom na podhorskú oblasť je tu pôda kamenistá, preto sa oralo len plytko cca 20 cm. Polia sa hnojili maštaľným hnojom. Až po 2. svetovej vojne sa začalo používať umelé hnojivo - Thomasova múčka. Jeho používaním sa zvýšila úroda: zemiaky, obilie, i tráva narástla veľká, zelená i hustá, žiaľ nebolo v tráve toľko poľných kvetov, ako keď sa hnojilo maštaľným hnojom. Pred vznikom socializácie poľnohospodárstva sa úroda z poľa zvážala na vozoch s volským alebo konským poťahom. Po socializácii poľnohospodárstva sa začali používať ťažké mechanizmy, ktoré negatívne vplývali na úrodnosť a znehodnocovanie pôdneho krytu. Naúrodnejšia pôda bola pod dedinou z oboch strán cesty až po železničnú. stanicu. Vyvážanie hnoja sa robilo na jeseň alebo v zime. V zime sa vyvážal na krniach - vlačuhách na hromady, pozdĺž celej role. Hnoj, ktorý sa vyvážal na jeseň na lúky, sa rozhadzoval po celej lúke a skoro na jar ho pohrabali. Hnoj cez zimu spolu so snehom vsiakol do zeme. Na lúke zostali kúsky dreva, slamy a skalky, ktoré by pri kosení prekážali. Preto bolo nutné lúku pohrabať. Zároveň rozhrabali aj krtince. Ak by predsa na lúke zostala hruda hnoja, tú opakom železných hrablí rozdrvili, odpad pohrabali na medzu alebo do priehlbiny na lúke. Na jar, keď dostatočne obschla zem, roľníci začali s orbou. Najskôr orali pôdu do ktorej siali obilie - jarinu. Sial sa jačmeň a ovos. Oralo sa takto: roľa, ktorá bola predchádzajúci rok ,,rozoraná“ (začalo sa orať od kraja role) sa ,,zorala“ (začalo sa orať zo stredu role) a opačne, aby roľa zostala čo najrovnejšia. Role vo svahoch napr. pod Bučinou a v Končistom sa orali väčšinou na jednu stranu, a to preto aby sa sklon pôdy zmenšoval. Podľa veku role je tu medza vysoká aj pol metra i viac. Malo to oproti sceleným roliam aj takú výhodu, že medze zadržiavali vlahu a pri silných dažďoch zabraňovali splavovaniu úrodnej pôdy. Roľníci orbu vykonávali s vlastným statkom - koňmi a volmi. Tí čo nemali vlastný povoz si tieto práce objednávali u povozníkov. Sejba bola veľmi dôležitá, preto roľníci siali len dobré osivo. Na jar keď siali jarinu, roľu pohnojili a poorali. Potom si gazda opásal veľkú zásteru, do ktorej mu nasypali zrno. Ľavou rukou držal konce zástery a pravou bral hrste obilia a sial. Druhý spôsob bol taký, že do vreca nasypal zrno určené na siatie, prehodil cez plece a otvorom spredu načieral do vreca a rovnomerne sial po poli. Zasiatu roľu pobránil železnými bránami. Tak sa zrno zahrabalo a podrvili sa aj väčšie hrudy. Potom roľu prežehnali poprípade sa pomodlili. Ozimina sa siala v jeseň koncom septembra, alebo začiatkom októbra ešte pred mrazmi, aby stihla ešte na jeseň vyklíčiť. Keď bola tuhá zima bez snehu, zvykla pomrznúť a na jar museli siať znovu. I keď gazda zasial dobré zrno do role dobre pripravenej, veľa záležalo aké bude počasie v priebehu leta. Úrodu ohrozovali veľké dažde a suchá. Katastrálne územie Bacúcha môžeme na základe fytogeografického členenia začleniť do oblasti západokarpatskej flóry (Carpaticum occidentale). Územie ležiace na sever od Hrona patrí do obvodu flóry vysokých (centrálnych) Karpát (Eucarpaticum) a do okresu Nízke Tatry. Územie ležiace na juh od Hrona zaraďujeme do obvodu predkarpatskej flóry (Praecarpaticum) a do okresu Slovenské rudohorie. Toto členenie spočíva na floristickom základe a neodráža vzťahy vegetácie k ostatným krajinným zložkám, na čo predovšetkým kladie dôraz fytogeografia . Fytogeografické členenie vypracované Plesníkom vychádza zo základného priestorového usporiadania potenciálnej prirodzenej vegetácie s dôrazom na lesnú vegetáciu. Pri regionalizácii bolo zohľadňované priame pôsobenie klímy a jej zmeny v postglaciáli, nadmorská výška, orografické pomery (najmä postavenie vysokých chrbtov a dolín). Na základe Plesníkovho fytogeografického členenia môžeme územie začleniť do dvoch vegetačných jednotiek. Najsevernejšia časť katastra vo vrcholovej časti Nízkych Tatier patrí do ihličnatej zóny, ihličnatého okresu nízkotatranského a do podokresu kráľovohoľského ihličnatého. Druhá vegetačné jednotka - buková zóna, začína v južnej nižšie položenej časti úboče Nízkych Tatier a vypĺňa celú centrálnu a južnú časť katastra. Celá buková zóna spadá do podzóny kryštalicko – druhohornej oblasti bukovaj zóny a člení sa na tri okresy. Svahy Nízkych Tatier patria do nízkotatranského bukového okresu a podokresu prašivsko – kráľovohoľského bukového. Horehronské podolie zaberá okres horehronské podolie a Veporské vrchy okres veporské vrchy. V súčasnosti je potenciálna prirodzená vegetácia celého územia výrazne premenená činnosťou človeka. Slovensko
MesiačikChata Mesiačik leží v rekreačnom stredisku Krpáčovo-Nízke Tatry, približne 40 km od mesta Banská Bystrica. Chata je na priestrannej lúke a vedie k nej celoročne upravovaná prístupová cesta. Chata má jedáleň, kuchyňu vybavenú chladničkou, mikrovlnkou a sporákom, WC, kúpeľňu so sprchovacím kútom, obývaciu miestnosť s krbom, TV a satelitom a 2 samostatné podkrovné izby. Poskytuje 8 lôžok + prístelky. Kryté ohnisko ponúka možnosť večerných grilovačiek. Dolná Lehota
ElfReštaurácia ELF je zariadená v štýle rozprávkového románu Pán Prsteňov. Ponúka návštevníkom posedenie v krásnych rozprávkových priestoroch, v letných mesiacoch je možné využiť aj letnú terasu s detským kútikom. V ponuke široká ponuka jedál, káv, piva, alko a nealko nápojov. Brezno
Cerová vrchovinaPohorie patrí k najmladším sopečným pohoriam na Slovensku. Vzniklo výlevmi tekutej čadičovej lávy v období pliocénu až pleistocénu. V starších štvrtohorách došlo ku klenbovitému výzdvihu územia, zvýšenej eróznej a denudačnej činnosti a v súčasnosti je v Cerovej vrchovine svojrázny inverzný reliéf. Vyvýšené sú tabuľové hory - lávový pokrov ako napr. Pohanský vrch, lávové prúdy, napr. hrebeň vrchu Ragač, prúd od kóty Guda smerom na Hodejov, východná časť Medveša. Nad okolie ostro vystupujú bralá - vypreparované výplne sopečných komínov, ako napr. Hajnáčský hradný vrch, Soví hrad v Šuriciach, nápadné sú aj zvyšky okrajov krátera napr. Fiľakovský hradný vrch. Typickú sopku -struskový kužeľ- predstavovali vrchy Ragáč, Guda, Bagova skala. Zaujímavý sopečný reliéf dopĺňa teplomilná fauna a flóra. Cerová vrchovina vznikla vulkanickou činnosťou, dodnes sú tu typické vulkanické vrchy.Cerová vrchovina leží na južnom Slovensku. Má podlhovastý tvar od západu k východu. Asi jednu polovicu územia obklopuje Juhoslovenská kotlina, druhá polovica tvorí štátnu hranicu s Maďarskom. Najvyššie miesta tejto oblasti sú Karanč (728 m), Šiator (660 m), Ragáč (536 m) a Velký Bučan (515 m).Porast je tvorený listnatými lesmi, najviac je rozšírený dub a hrab. V nížine okolo rieky Ipeľ sa vyskytujú lužné lesy.Pre náročnejšie zimné športy nie sú v tejto oblasti najvhodnejšie terény. Chýbajú tu upravené svahy i lyžiarske vleky, nenájdete tu ani žiadne zimné rekreačné strediská. Za priaznivých snehových podmienok sa dá venovať bežeckému lyžovaniu. O to viac je však táto oblasť navštevovaná od jari až do jesene. Prírodné zvláštnosti a zaujímavosti lákajú mnoho návštevníkov. Značené turistické cesty a náučné chodníky vedú do najatraktívnejších miest. Miestne lesy ponúkajú tiež možnosť lovu zvery alebo zber húb. Ak budete unavení a zatúžite po odpočinku pri vode, zavítajte do Fiľakova. Je tu kúpalisko a možnosť ubytovania v turistickej ubytovni. Kúpalisko a jazero s termálnou vodou nájdete pri Šafárikove. K ubytovaniu môžete využíť turistický hotel, zrubovú osadu, verejné táborisko a autocamping. Sihla
SLSPOtváracie hodiny Po: 08:00 - 12:00 13:00 - 16:30 Ut: 08:00 - 12:00 13:00 - 16:30 St: 08:00 - 12:00 13:00 - 16:30 Št: 08:00 - 12:00 13:00 - 16:30 Pi: 08:00 - 12:00 13:00 - 16:30 Heľpa
Služby - PoskytovanieTelekomunikačné Služby
AZ-europe, a.s.
slovenčinačeštinamaďarčinapoľštinaangličtinanemčinarumunčinaruštinašvédčinadánčinaestónčinafínčinaislandčinalotyštinalitovčinanórčinaalbánčinasrbčinachorvátčinagréčtina taliančinamaltčinaportugalčinaslovinčinašpanielčinafrancúzštinaholandčina
empty
Vo vašom košíku sa nenachádzajú žiadne položky
0 položiek
Nákupný košík
Súťaž
Prihlásiť
Registrácia