Šport turistika - Slovensko , Zoznam objektov - Jaskyne - Žilinský kraj

Važecká jaskyňaPoloha jaskyne Nachádza sa vo Važeckom krase na styku Kozích chrbtov s Liptovskou kotlinou, na západnom okraji obce Važec. Vchod do jaskyne, ležiaci 8 m nad údolnou nivou Bieleho Váhu, je v nadmorskej výške 784 m. Prístup k jaskyni Nachádza sa vo Važeckom krase na západnom okraji obce Važec medzi Liptovským Mikulášom a Popradom. Parkovisko sa nachádza bezprostredne pred vchodom do jaskyne. Prírodné pomery Vytvorená je v druhohorných strednotriasových tmavosivých gutensteinských vápencoch bielovážskej série chočského príkrovu bývalými ponornými vodami bočného ramena Bieleho Váhu. Dosahuje dĺžku 530 m. Na viacerých miestach pôvodné riečne modelované chodby sú pozmenené rútením najmä pozdĺž medzivrstevných plôch vápencov. Podzemné priestory dekorujú najmä stalaktity, stalagmity a sintrové jazierka. Značná časť jaskyne je vyplnená jemnými sedimentmi naplavenými bývalými, najmä povodňovými vodami Bieleho Váhu, údajne aj vodami z ponorného toku z poloslepej doliny v Priepadlách. Teplota vzduchu je 6,5 až 7,1 °C, relatívna vlhkosť 94 až 96 %. Vstupné časti jaskyne sú počas roka ovplyvňované klimatickými zmenami na povrchu, ktoré sa v zime prejavujú mrazovým zvetrávaním vápencov. Významné paleontologické nálezisko kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus). Z jaskynných bezstavovcov je pozoruhodný až unikátny nález šťúrovky Eukoenenia spelaea – najsevernejší výskyt zástupcu tohto radu pavúkovcov, čím Važecká jaskyňa patrí medzi biospeleologické lokality európskeho významu. Ojedinele sa v jaskyni zistil výskyt niekoľkých druhov netopierov. História a súčasnosť Vstupná sieň bola tamojším obyvateľom dávno známa. Pokračovanie jaskynných priestorov objavil v roku 1922 O. A. Húska za spolupráce A. Somra. Podľa F. Havránka, ktorý si v roku 1922 jaskyňu prenajal od važeckého urbáru, bola provizórne sprístupnená už v roku 1928. Úradný výmer povoľujúci sprístupnenie jaskyne pre verejnosť je z roku 1934. Priestory za Kamenným dómom objavil F. Havránek a členovia Speleologického klubu v Brne (O. Ondroušek, E. Coufalík, J. Balák a R. Kunc) v roku 1952. Po rekonštrukcii prehliadkového chodníka a inštalácii elektrického osvetlenia je jaskyňa v prevádzke od roku 1954. Do bočnej chodby za Galériou prenikli prieskumníci Turistu, n. p., v rokoch 1962 – 1963 a jaskyniari z oblastnej skupiny SSS Liptovský Mikuláš v rokoch 1988 – 1989. Sprístupnených je 235 m. Medzi Liptovským Mikulášom a Popradom sa nachádza Važecká jaskyňa, ktorá predstavuje významné paleontologické nálezisko kostí jaskynného medveďa (ursus spelaeus), ktorý bol väčší a ťažší ako dnešný medveď hnedý a ktorého maketu môžu návštevníci v jaskyni vidieť. Mapa

Demänovská ľadová jaskyňaPoloha jaskyne Nachádza sa na pravej strane Demänovskej doliny na severnej strane Nízkych Tatier. Leží v Národnej prírodnej rezervácii Demänovská dolina na území Národného parku Nízke Tatry. Vchod do jaskyne v brale Bašta je v nadmorskej výške 840 m, asi 90 m nad dnom doliny. Prístup k jaskyni Jaskyňa sa nachádza asi 10 km južne od Liptovského Mikuláša v Nízkych Tatrách, na pravej strane Demänovskej doliny, niekoľko kilometrov pod známym lyžiarskym strediskom Jasná. Od parkoviska pod jaskyňou je vidieť vstupný areál asi 90 m nad dnom doliny, ku ktorému sa vystupuje serpentínovým chodníkom. Okolo Kamennej chaty pokračuje lesná cesta (600 m) s tabuľami náučného chodníka a dvomi odpočívadlami. Výstup k jaskyni trvá približne 20 min. Prírodné pomery Vytvorená je v strednotriasových tmavosivých gutensteinských vápencoch krížňanského príkrovu pozdĺž tektonických porúch bývalým ponorným tokom Demänovky, ktorý pritekal z Demänovskej jaskyne mieru. Predstavuje severnú, niekdajšiu výverovú časť Demänovského jaskynného systému. Niektoré horné časti jaskyne sú vytvorené vodami bočného ponorného ramena Demänovky, ktoré prenikali z priľahlej jaskyne Dvere a z Novej jaskyne v Bašte. Dĺžka zameraných častí jaskyne je 1975 m s výškovým rozdielom 57 m. Jaskynné priestory v troch vývojových úrovniach pozostávajú z oválnych, riečne modelovaných chodieb so stropnými a bočnými korytami (Čierna galéria, Jazerná chodba, Medvedia chodba) a dómovitých priestorov dotvorených rútením a mrazovým zvetrávaním (Štrkový dóm, Veľký dóm, Kmeťov dóm, Belov dóm, Halašov dóm, Dóm trosiek). Od vchodu klesajú do hĺbky 40 až 50 m. Ľadová výplň sa vyskytuje v spodných častiach jaskyne, najmä v Kmeťovom dóme. Zastúpený je podlahový ľad, ľadové stĺpy, stalaktity i stalagmity. Podmienky na zaľadnenie nastali po zasypaní povrchových otvorov svahovými procesmi, čím sa obmedzila výmena vzduchu. Ťažší chladný vzduch sa udržuje v spodných častiach jaskyne. Presakujúca zrážková voda v prechladených podzemných priestoroch zamŕza. Teplota vzduchu v zaľadnených častiach sa pohybuje okolo 0 °C, smerom do zadných nezaľadnených častí narastá na 1,3 až 5,7 °C. Relatívna vlhkosť vzduchu je 92 až 98 %. Na viacerých miestach jaskyne sa zachovala pôvodná sintrová výplň (stalaktity, stalagmity, náteky na stenách, podlahové kôry a i.), ktorá je však v zaľadnenej časti značne deštruovaná mrazovým zvetrávaním. Sintrové útvary sú na povrchu sfarbené do siva až čierna od sadzí smolných fakieľ, olejových kahancov a petrolejových lámp, pri ktorých sa do jaskyne chodievalo až do roku 1924. V prípade Demänovskej ľadovej jaskyne možno tento jav považovať za kultúrny fenomén viažuci sa na jej bohatú históriu. V jaskyni je dávno známe nálezisko kostí rôznych stavovcov vrátane jaskynného medveďa (Ursus spelaeus), ktoré v prvej polovici 18. storočia považovali za kosti drakov. Preto sa nazývala aj Dračia jaskyňa. Doteraz sa v jaskyni zistilo 8 druhov netopierov. Predstavuje najvýznamnejšie zimovisko večernice severskej (Eptesicus nilssonii) a druhé najvýznamnejšie zimovisko netopiera fúzatého/Brandtovho (Myotis mystacinus/brandtii) na Slovensku. Druhové zastúpenie drobnej jaskynnej fauny – bezstavovcov je v zaľadnenej časti jaskyne výrazne nižšie ako v jej nezaľadnených častiach. História a súčasnosť Traduje sa, že Demänovská ľadová jaskyňa je známa odnepamäti. Prvá zmienka o otvoroch do jaskýň v Demänovskej doline je v listine Ostrihomskej kapituly z roku 1299. Nemožno ju však vzťahovať na konkrétnu jaskyňu. Prvá písomná zmienka o Demänovskej ľadovej jaskyni sa vzťahuje na opis jaskyne neďaleko Liptovského Mikuláša z roku 1672 od J. P. Haina, ktorý sa zaujímal o kosti jaskynných medveďov a považoval ich za kosti drakov. Ďalšie zmienky o Demänovskej ľadovej jaskyni sa viažu na G. Buchholtza ml., ktorý v roku 1719 preskúmal jej priestory. Ich opis spolu s nákresom jaskyne poslal M. Belovi, ktorý tieto údaje zverejnil v roku 1723. V roku 1751 si jaskyňu prezreli členovia cisárskej komisie, ktorí skúmali Tatry a priľahlé pohoria. Množstvo nápisov na stenách a zachovaná bohatá literatúra svedčia o veľkom záujme vtedajších vedeckých kruhov i širšej verejnosti o jaskyňu. Na stenách sú aj podpisy významných osobností slovenských dejín (M. M. Hodža, S. Chalupka, G. Fejérpataky-Belopotocký a i.). Prvotné turistické sprístupnenie jaskyne sa udialo asi v polovici 19. storočia, hoci už predtým sa zásluhou demänovského komposesorátu upravili vstupné strmé a zľadovatené časti jaskyne. V úpravách podzemia pokračovala Liptovská sekcia Uhorského karpatského spolku, ktorá v roku 1885 pod jaskyňou vybudovala prvú útulňu a začala sa starať o rozvoj turistického ruchu v Demänovskej doline. V roku 1909 A. Žuffa ml. objavil Dóm trosiek. Záujem o jaskyňu upadol po sprístupnení Demänovskej jaskyne slobody v roku 1924. A. Král a V. Benický objavili v roku 1926 horné kvapľové časti jaskyne. Jaskyňa sa nanovo sprístupnila v rokoch 1950 – 1952, vrátane zavedenia elektrického osvetlenia. Z Jazernej chodby v roku 1952 S. Šrol, P. Revaj a P. Droppa objavili Demänovskú jaskyňu mieru. Keďže týmito zásahmi sa nepriaznivo narušil tepelný režim jaskyne, v rokoch 1953 – 1954 sa vykonali opatrenia na obnovu ľadovej výplne (uzavretie prekopaného otvoru do Dómu trosiek, postavenie múru na oddelenie zaľadnených a nezaľadnených častí a i.). V rokoch 1974 – 1976 sa rekonštruovala prehliadková trasa a sprístupnil sa Štrkový dóm. Jaskyniari z oblastnej skupiny SSS Demänovská Dolina v roku 1983 objavili priestory nad Kmeťovým dómom. Sprístupnených je 650 m s výškovým rozdielom -48 m. "> Vchod do jaskyne sa nachádza v brale Bašta na severnej strane Nízkych Tatier, len dva kilometre severne od Demänovskej jaskyne slobody. Ľadová výplň vzniká v jaskyni asi posledných 500 rokov a v kombinácii so sintrovou výzdobou vytvára mimoriadne zaujímavý prehliadkový okruh. Mapa

Demänovská jaskyňa slobodyPoloha jaskyne Nachádza sa na pravej strane Demänovskej doliny na severnej strane Nízkych Tatier, v Národnej prírodnej rezervácii Demänovská dolina na území Národného parku Nízke Tatry. Vchod do jaskyne v dolinke Točište je v nadmorskej výške 870 m. Prístup k jaskyni Jaskyňa sa nachádza 13 km južne od Liptovského Mikuláša v Nízkych Tatrách, na pravej strane Demänovskej doliny, niekoľko kilometrov pod známym lyžiarskym strediskom Jasná. Serpentínový chodník od parkoviska k jaskyni má dĺžku asi 400 m a prevýšenie 67 m. Výstup k jaskyni trvá 10 - 15 min. Na výstupovej trase je náučný chodník. Prírodné pomery Predstavuje morfologicky najpestrejšiu časť Demänovského jaskynného systému. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových tmavosivých gutensteinských vápencoch krížňanského príkrovu pozdĺž tektonických porúch ponorným tokom Demänovky a jej bočnými visutými ponornými prítokmi. Dĺžka jaskyne je 8126 m s výškovým rozdielom 120 m. Dolné, riečne modelované chodby predstavujú štyri horizontálne vývojové úrovne (Mramorové riečisko, Hlinená chodba, Suchá chodba, Prízemie, Králova galéria). Miestami sú rozšírené rútením (Veľký a Chrličový dóm, Ružová sieň, Pekelný dóm). Na jaskynné úrovne vo visutej polohe ústia strmo klesajúce chodby, najmä od terajšieho vchodu a východu z jaskyne. Okrem menších oválnych chodieb (Chodba utrpenia, Panenská chodba, Medvedia chodba, Klenotnica) zahrnujú i väčšie priestory (Guľový dóm, Priepasť parašutistov, Jánošíkov a Hviezdoslavov dóm, Hlboký dóm). Puklinový charakter bez výraznejších znakov riečnej modelácie majú Zázračné siene, Čarovná chodba a Kamenný vinohrad. Z bohatej sintrovej výplne sú unikátne sintrové lekná a iné jazerné formy (špongiovité, koralovité, hroznovité) i excentrické stalaktity. Upútajú mohutné sintrové vodopády a stalagnáty, sférolitické stalaktity a mnohé ďalšie formy. Vo Veľkom dóme je mocný nátek bieleho mäkkého sintra. Jaskyňou preteká podzemný tok Demänovky, ktorá pramení pod hlavným hrebeňom Nízkych Tatier na nekrasovom území a do podzemia sa ponára na Lúčkach. Na povrch sa dostáva jaskyňou Vyvieranie severne od Demänovskej jaskyne slobody. Veľké jazero má dĺžku 52 m, šírku 5 až 12 m a hĺbku vyše 7 m. Teplota vzduchu je 6,1 až 7,0 °C, relatívna vlhkosť 94 až 99 %. V Medvedej chodbe sa našli kosti jaskynného medveďa (Ursus spelaeus). Nález šťúrovky Eukoenenia spelaea predstavuje jeden z najsevernejších výskytov zástupcu tohto radu pavúkovcov, čím sa Demänovské jaskyne radia medzi biospeleologické lokality európskeho významu. Z drobných bezstavovcov sú ďalej významné najmä mnohonôžka Allorhiscosoma sphinx (endemit jaskýň stredného Slovenska), rôznonožky Synurella intermedia a Niphargus tatrensis. História a súčasnosť Jaskyňu objavil A. Král za pomoci A. Mišuru a ďalších prieskumníkov suchým najspodnejším ponorom Demänovky v roku 1921. V roku 1922 vznikla Komisia pre zverejnenie Demänovských jaskýň, ktorá začala sprístupňovacie práce. V roku 1923 inštalovali dočasné elektrické osvetlenie. Časť jaskyne od Mramorového riečiska cez Veľký dóm až po Zlaté jazierko sprístupnili v roku 1924. V roku 1925 vzniklo Družstvo Demänovských jaskýň, ktoré pokračovalo v práci Komisie. Výprava vedená A. Králom objavila v roku 1926 Jánošíkov dóm, Panenskú chodbu, Chodbu utrpenia a Červenú galériu. V. Benický a A. Lutonský objavili v roku 1927 Čarovnú chodbu a Fialový dóm, v roku 1929 Svantovítove siene, o rok neskôr Zázračné siene. V roku 1928 bol vyrazený nový vchod do jaskyne v dolinke Točište, v prevádzke je od roku 1930. V roku 1931 sa inštalovalo definitívne elektrické osvetlenie a sprístupnená trasa sa predĺžila do Ružovej siene a o odbočku do Hviezdoslavovho dómu. V tom istom roku J. Zelinka objavil Medvediu chodbu a zistil jej komunikáciu s povrchom. V roku 1933 sa z Medvedej chodby prekopal nový východ z jaskyne, ktorý zmenil prehliadkovú trasu. Horné časti od Hviezdoslavovho dómu sa sprístupnili v rokoch 1931 – 1933. V rokoch 1948 – 1955 jaskyne Demänovskej doliny skúmal a komplexne zameral A. Droppa. V roku 1951 pod jeho vedením prepojili Demänovskú jaskyňu slobody s Pustou jaskyňou, v roku 1983 ju speleopotápači V. Žikeš a Ľ. Kokavec spojili s jaskyňou Vyvieranie. Po neúspešných pokusoch v rokoch 1952, 1968, 1974 a 1983 sa na prelome rokov 1986 a 1987 dosiahlo jej prirodzené spojenie aj s Demänovskou jaskyňou mieru. Jaskyniari z oblastnej skupiny SSS Demänovská Dolina v roku 1989 dosiahli prepojenie jaskyne s Jaskyňou pod Útesom a Údolnou jaskyňou a v roku 1992 s Jaskyňou trosiek. Dĺžka prevádzkovaného sprístupneného úseku je 1800 m. Prevýšenie medzi vchodom a Prízemím je -66 m, medzi Prízemím a východom z jaskyne +85 m. Nachádza sa na severnej strane Nízkych Tatier v Demänovskej doline medzi Liptovským Mikulášom a známym lyžiarskym strediskom Jasná. Vyniká neuveriteľnou pestrosťou farieb a tvarov sintrovej výzdoby, unikátne sú sintrové lekná a ďalšie jazerné formy sintrovej výplne. Mapa

Šport turistika - Slovensko , Zoznam objektov - Jaskyne - Žilinský kraj

AZ-europe, a.s.

slovenčina

čeština

maďarčina

poľština

angličtina

nemčina

rumunčina

ruština

švédčina

dánčina

estónčina

fínčina

islandčina

lotyština

litovčina

nórčina

albánčina

srbčina

chorvátčina

gréčtina

taliančina

maltčina

portugalčina

slovinčina

španielčina

francúzština

holandčina

empty

Vo vašom košíku sa nenachádzajú žiadne položky

0 položiek

Nákupný košík

Prihlásiť

Registrácia