Šport turistika - Slovensko - Turistika Spišsko-gemerský kras

Vyšná Slaná - Július V zimnej sezóne Vám zasa ponúkame lyžovačku v našom lyžiarskom stredisku. Trať s umelým zasnežovaním o dĺžke 1100 m je vybavená dvoma lyžiarskymi vlekmi : Tatrapoma H-130 s dĺžkou 950 m a kapacitou 800 osôb za hodinu a Tatrapoma P s dĺžkou 400 m a kapacitou 400 osôb za hodinu. V tesnej blízkosti lyžiarskeho strediska sa nachádza chata Radzim. Chata má vynikajúcu polohu a svojím štandardom turistickej ubytovne je veľmi vhodná pre ubytovanie turistických skupín, lyžiarskych výcvikov, detských táborov, pre rodinnú rekreáciu, ale aj na organizáciu rodinných osláv a firemných akcií.Stredisko sa nachádza v okrese Rožňava, pri obci Vyšná Slaná. K dispozícii sú dva vleky. TATRAPOMA H-130 má dĺžku 900 m, zjazdovka je umelo zasnežovaná a vybavená osvetlením na večerné lyžovanie. TATRAPOMA P má dĺžku 400 m a je vhodný pre začiatočníkov. V stredisku sú dve chaty s ubytovacou kapacitou 50 a 84 lôžok vhodné pre lyžiarske kurzy a skupinové zájazdy. Dobrá prístupnosť z Košíc - 100 km, Rožňavy - 25 km.

Ochtinská aragonitová jaskyňaPoloha jaskyne Nachádza sa v Ochtinskom kryptokrase na severozápadnom svahu Hrádku v Revúckej vrchovine medzi Jelšavou a Štítnikom. Prístupová štôlňa ústi do jaskyne v nadmorskej výške 642 m. Prístup k jaskyni Jaskyňa leží v Slovenskom Rudohorí západne od Rožňavy. K jaskyni sa dostanete odbočkou zo štátnej cesty medzi obcou Štítnik a mestom Jelšava na vrchu Hrádok (2 km). Parkovisko pre vozidlá je 300 m od jaskyne. Odtiaľ sa návštevníci dostanú peši po ceste s malým prevýšením do vstupného areálu jaskyne. Prírodné pomery Vytvorená je v šošovke prvohorných spodnodevónskych kryštalických vápencov a ankeritov situovanej uprostred nekrasových hornín – fylitov. Prístupová štôlňa ústi do jaskyne v nadmorskej výške 642 m. Klinovité, nahor zužujúce sa chodby a siene sa vytvorili koróznou činnosťou zrážkovej vody, ktorá presakuje pozdĺž výrazných tektonických porúch. Tvarom odlišné, prevažne horizontálne chodby a siene sú medzi rovnobežnými tektonickými poruchami. Vznikli najmä koróznou činnosťou pomaly prúdiacej vody následkom miešania vôd rozdielnych teplôt a chemického zloženia, na čo poukazuje množstvo nepravidelných výklenkov a stropných kupol. Pozdĺž bývalej vodnej hladiny, ktorá poklesla a dlho stagnovala, sa vytvorili korózne zarovnané stropy (zrezali spodné časti stropných kupol) a bočné korózne zárezy na skalných stenách. V jaskyni sa zistili tri generácie aragonitu. Tvorí sa z vodných roztokov s vysokým obsahom Mg-, Fe- a Mn-iónov v podmienkach stabilnej mikroklímy. Najstaršie sú mliečno zakalené obličkovité útvary a ich korodované zvyšky (datovaný vek 121- až 138-tisíc rokov) s čiastočne rekryštalizovaným aragonitom, miestami premeneným na kalcit. Najviac zastúpená je druhá generácia aragonitu, ktorý sa vyskytuje v podobe niekoľko dm dlhých ihlíc a zakrivených až špirálovitých heliktitov (datovaný vek 14-tisíc rokov). Tieto vytvárajú trsovité alebo kríčkovité útvary (vrátane tzv. železného kvetu), ktoré sú pre návštevníkov najatraktívnejšie. Aragonit druhej generácie stále dorastá, čím si udržuje bielu farbu a čistý vzhľad. Najmladšia generácia aragonitu, ktorý sa v súčasnosti tvorí na sedimentoch a železitých okroch, vytvára drobné vejáriky (veľké 2 až 4 mm, miestami i väčšie), ojedinele miniatúrne špirálovité útvary. Teplota vzduchu v jaskyni dosahuje 7,2 až 7,8 °C, relatívna vlhkosť 92 až 97 %. K stabilizácii jaskynnej mikroklímy výrazne prispievajú železité okre (obsahujú 47 až 56 hm. % vody), pretože sú schopné vodnú paru uvoľňovať i pohlcovať. História a súčasnosť Jaskyňu náhodne objavili v roku 1954 pri razení geologickej prieskumnej štôlne Kapusta pracovníci Východoslovenského rudného prieskumu v Jelšave M. Cangár a J. Prošek. V roku 1955 si ju prezreli pracovníci Turistu, n.p. a v roku 1956 sa uskutočnili prieskumné sondovacie práce. Sprístupňovacie práce sa začali v roku 1966 razením prístupovej štôlne dlhej 145 m, ktorá umožnila jaskyňu otvoriť pre verejnosť v roku 1972. Dĺžka jej sprístupnenej časti je 230 m. je vo svetovom meradle unikátnym výtvorom, ktorý svojou rôznorodosťou, bohatosťou a krásou aragonitovej výzdoby upúta každého svojho návštevníka. Nachádza sa na severnom úbočí vrchu Hrádok v Slovenskom Rudohorí na ceste medzi Štítnikom a Jelšavou, 26 km od Rožňavy. Je jediná svojho druhu v Európe, vyniká aragonitovou výzdobou rôznych foriem. Mapa

Jaskyňa DomicaPoloha jaskyne Nachádza sa na juhozápadnom okraji Silickej planiny v Národnom parku Slovenský kras, v blízkosti štátnych hraníc s Maďarskou republikou. Vchod do Domice je na južnom úpätí rovnomenného kopca v nadmorskej výške 339 m. Prístup k jaskyni Jaskyňa sa nachádza asi 10 km juhovýchodne od Plešivca (obec medzi Rožňavou a Tornaľou), 2 km od štátnej hranice s Maďarskom. Parkovisko je bezprostredne pred vstupným areálom. Pri areáli sa nachádza náučný chodník, vnútri je nainštalovaná náučná expozícia. Prirodné pomery Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu pozdĺž tektonických porúch koróznou a eróznou činnosťou podzemných tokov Styxu, Domického potoka a menších prítokov, ktoré odvádzajú najmä vody stekajúce z nekrasovej časti povodia jaskyne. Dominujú horizontálne oválne chodby so stropnými korytami. Chodby sú miestami zväčšené do dómov a siení. Chodba Styxu nadobúda charakter podzemného kaňonu s meandrami. Tri vývojové úrovne sú v relatívnom prenížení 8 až 12 m. Najnižšia úroveň je zanesená štrkom a hlinou. Domica je prepojená s jaskyňou Čertova diera – spolu dosahujú dĺžku 5358 m. Tvoria jednotný genetický celok s jaskyňou Baradla v Maďarskej republike v celkovej dĺžke asi 25 km, z ktorého necelá 1/4 je na území Slovenskej republiky. Z bohatej sintrovej výplne sú pre jaskyňu Domica typické najmä štíty a bubny, kaskádové jazierka (Rímske kúpele, Plitvické jazierka), cibuľovité stalaktity a pagodovité stalagmity. Teplota vzduchu v jaskyni je 10,2 až 11,4 °C, relatívna vlhkosť 95 až 98 %. V Suchej chodbe sa vykopali kosti jaskynného medveďa (Ursus spelaeus). V jaskyniach Domica a Čertova diera sa doteraz zistilo 16 druhov netopierov. Dominantný je podkovár južný (Rhinolophus euryale), ktorý vytvára 1000- až 2000-člennú kolóniu, jedinú svojho druhu na Slovensku. Na niektorých miestach sú hrubé vrstvy netopierieho trusu – guána. Jeho chemickým pôsobením na sintrové útvary vznikli guánové hrnce. Z drobných bezstavovcov sa zistilo 44 druhov chvostoskokov (najvýznamnejší z nich je endemit Arrhopalites slovacicus), vzácna šťúrovka Eukoenenia spelaea, mnohonôžka rodu Typhloiulus sp., kôrovec Niphargus tatrensis a mnohé ďalšie druhy suchozemskej a vodnej fauny. História a súčasnosť Domica poskytla krátkodobý útulok najstarším neolitickým obyvateľom východného Slovenska, ktorí boli tvorcami kultúry s východnou lineárnou keramikou – jej lokálnej odnože, tzv. gemerskej lineárnej keramiky. Osídlená však bola najmä neolitickými ľuďmi s bukovohorskou kultúrou. Neskôr pôvodný vchod do podzemia uzavrela sutina a jaskyňa sa stala nedostupnou. Jaskyňa Stará Domica bola dávno známa. V roku 1926 z jej dna J. Majko prenikol priepasťou do rozsiahlych podzemných priestorov Domice, v ktorých sa našlo množstvo rozličných archeologických nálezov. Na viacerých miestach sa zistili kolové jamy obytných objektov a ohniská. Množstvo zrekonštruovaných nádob z črepov, ako aj terasovito odkopaný svah jemnej hliny na brehu Styxu so stopami odtlačkov kamenných nástrojov svedčí o výrobe keramiky. Hladidlá, šidlá, šípy, hrebeň, prsteň, ozdobená valcovitá obrúčka a udica reprezentujú vrchol neolitického opracúvania kostí. Zachovali sa i závesky z mušlí a zvieracích zubov. Z kamenných nástrojov sú zastúpené hladené sekerky, kliny a mlat s prevŕtaným otvorom i štiepané kamenné nástroje – nože a škrabadlá. Dôkazom výroby tkanín je nález otlačku hrubej tkaniny v hline, hlinené prasleny i zlomok kužeľovitého tkáčskeho závažia. Zadné časti jaskyne boli pravdepodobne posvätnými a kultovými miestami, kde sa zachovali kresby uhľom. Domica je jedným z najvýznamnejších nálezísk bukovohorskej kultúry na Slovensku. Klub československých turistov v roku 1930 vyrazil dolný vchod a v roku 1932 jaskyňu sprístupnil vrátane elektrického osvetlenia a prehradenia Styxu na podzemnú plavbu. Sprístupnené časti jaskyne merajú 1315 m, z toho plavba 140 m. Jaskyňou pretekajú iba občasné podzemné vodné toky. V čase intenzívnych búrok bola v minulosti viackrát katastrofálne zaplavená. Preto v jej okolí treba usmerňovať poľnohospodársku činnosť, aby sa zabránilo urýchlenému odtoku vody a erózii pôdy. Najzápadnejšiu časť jaskynného systému, neďaleko okrajových ponorových závrtov, tvorí jaskyňa Čertova diera. Od vchodu podzemné priestory klesajú k podzemnému riečisku Styxu. Zo sintrovej výplne upútajú najmä palicovité stalagmity. Ľahko prístupné vstupné časti jaskyne sú známe oddávna. L. Bartolomeides písal o jaskyni už v roku 1801. Predpokladané spojenie Domice s Čertovou dierou uskutočnil J. Majko v roku 1929. V tesnej blízkosti štátnej hranice s Maďarskom sa nachádza jaskyňa Domica, ktorá tvorí jednotný genetický celok s maďarskou jaskyňou Baradla. Okrem typických štítov, bubnov a kaskádovitých jazierok je pre návštevníkov jaskyne atraktívna plavba na podzemnej riečke Styx, ktorá je súčasťou prehliadky jaskyne. Mapa

Dobšinská ľadová jaskyňaPoloha jaskyne Nachádza sa na juhozápadnom okraji Národného parku Slovenský raj v Spišsko-gemerskom krase. Vchod do jaskyne je na severnom svahu vrchu Duča v nadmorskej výške 969 m, 130 m nad dnom doliny Hnilca. Prístup k jaskyni K jaskyni je prístup z osady Dobšinská ľadová jaskyňa v Slovenskom raji medzi Popradom a Rožňavou. Na výstupovej trase, ktorej dĺžka je asi 1 km, sú umiestnené tabule náučného chodníka. Medzi parkoviskom v osade a vchodom do jaskyne je potrebné prekonať výškový rozdiel 130 m. Výstup k jaskyni trvá asi 25 min. Prírodné pomery Dobšinská ľadová jaskyňa je súčasťou systému Stratenskej jaskyne. Vytvorila sa v druhohorných strednotriasových svetlých steinalmských a wettersteinských vápencoch stratenského príkrovu pozdĺž tektonických porúch a medzivrstevných plôch. Dosahuje dĺžku 1483 m a vertikálne rozpätie 112 m. Hlavnú časť jaskyne predstavuje obrovská dutina klesajúca od povrchového otvoru do hĺbky 70 m. Vznikla preborením skalných podláh medzi chodbami, ktoré vytvoril ponorný paleotok Hnilca v niekoľkých vývojových úrovniach. V súčasnosti je z väčšej časti vyplnená ľadom, miestami siahajúcim až po strop a rozdeľujúcim jaskyňu na samostatné časti (Malá a Veľká sieň, Ruffínyho koridor, Prízemie). Čiastočne zaľadnený je Zrútený dóm, ktorého severozápadný okraj zasahuje pod neďaleké prepadlisko Duča. Pôvodné tvary riečnej modelácie sú premodelované mrazovým zvetrávaním. Horné nezaľadnené časti jaskyne tvoria prevažne horizontálne chodby a siene s typickými riečne modelovanými oválnymi tvarmi a stropnými korytami. V nezaľadnených častiach sú aj niektoré formy sintrovej výplne (stalagmity, stalaktity, sintrové kôry, náteky mäkkého bieleho sintra). Podmienky pre zaľadnenie vznikli pravdepodobne v stredných štvrtohorách po zrútení stropov a prerušení chodby medzi Dobšinskou ľadovou jaskyňou a Stratenskou jaskyňou. Tým sa vytvoril klesajúci vrecovitý priestor so stagnáciou studeného vzduchu, ktorý do podzemia prenikal cez horný otvor vytvorený zrútením časti stropu (terajší vchod do jaskyne). Zamŕzaním presakujúcich zrážkových vôd sa podzemný priestor zaľadnil. Začiatky tvorby ľadovej výplne údajne siahajú do ľadovej doby riss (asi pred 300- až 140-tisíc rokmi), prípadne až do konca ľadovej doby mindel. Ľadová výplň sa vyskytuje vo forme podlahového ľadu, ľadopádov, ľadových stalagmitov a stĺpov. Zaľadnená plocha je 9772 m2, objem ľadu viac ako 110 100 m3. Najväčšia hrúbka ľadu 26,5 m je vo Veľkej sieni. Vrstevnatosť ľadu sa tvorí v závislosti od priesaku zrážkových vôd počas jednotlivých rokov. Na styku s horninovým podložím nastáva úbytok ľadu odtápaním. Plynulá výmena ľadovej výplne trvá údajne 1700 až 2000 rokov. Ľad sa pomaly pohybuje od vchodu, Malej a Veľkej siene smerom do Prízemia a Ruffínyho koridoru (2 až 4 cm za rok). Dobšinská ľadová jaskyňa patrí medzi najvýznamnejšie ľadové jaskyne na svete, čo zvýrazňuje jej poloha mimo alpskej vysokohorskej oblasti (podzemný ľad je vo výške iba 920 až 950 m n. m.). Priemerná ročná teplota vzduchu v zaľadnenej Veľkej sieni dosahuje –0,4 až –1,0 °C (vo februári –2,7 až –3,9 °C, v auguste okolo +0,2 °C). Teplota vzduchu v spodných častiach jaskyne zostáva celý rok pod bodom mrazu. Relatívna vlhkosť vzduchu v zaľadnených častiach je zväčša 75 až 90 %, niekedy aj nad 90 %. Teplota vzduchu v nezaľadnených častiach je +0,8 až +3,5 °C, relatívna vlhkosť 85 až 98 %. Ide o staticko-dynamickú jaskyňu s rozdielnym zimným a letným režimom prúdenia vzduchu. V zimnom období prúdi studený vzduch z povrchu do podzemia, v letnom období naopak. Jaskyňa predstavuje najvýznamnejšie zimovisko netopiera fúzatého (Myotis mystacinus) a netopiera Brandtovho (Myotis brandtii) v strednej Európe. Spomedzi 12 druhov netopierov, ktoré sa v jaskyni zistili, je významný aj výskyt netopiera pobrežného (Myotis dasycneme) a netopiera riasnatého (Myotis nattereri), ktoré patria medzi najvzácnejšie druhy netopierov na Slovensku. História a súčasnosť Otvor do jaskyne pod názvom „ľadová diera“ bol známy oddávna. Do podzemia však zostúpil až E. Ruffíny v sprievode G. Langa, A. Megu a F. Fehéra v roku 1870. Zásluhou mesta Dobšiná jaskyňu sprístupnili už v roku 1871. Pokusy s jej elektrickým osvetlením sa začali v roku 1881. Riadne elektrické osvetlenie zaviedli v roku 1887. Dobšinská ľadová jaskyňa patrí medzi prvé elektricky osvetlené jaskyne na svete. Hneď od objavenia pútala veľkú pozornosť odbornej i širokej verejnosti a navštívili ju mnohé vtedajšie významné osobnosti – P. O. Hviezdoslav, S. H. Vajanský a ďalší. V roku 1890 sa vo Veľkej sieni konal koncert na počesť Karola Ľudovíta Habsburského. Známa bola aj letným korčuľovaním, ktoré sa prvýkrát uskutočnilo v roku 1893. V roku 1947 J. Mišelnický objavil Kvapľovú sieň, J. Ogurčák Severnú chodbu a L. Šimkovič Bielu sieň. V rokoch 1953 – 1954 bola vykonaná generálna oprava prehliadkovej trasy, elektrického osvetlenia a ochranárske opatrenia po objavení nezaľadnených častí. V súčasnosti je sprístupnených 475 m. V spišsko-gemerskom krase, v Národnej prírodnej rezervácii Stratená sa nachádza Dobšinská ľadová jaskyňa, ktorá charakterom zaľadnenia patrí medzi najvýznamnejšie jaskyne na svete. Ľadová výplň sa tu vyskytuje v rôznych formách a hrúbka ľadu na niektorých miestach presahuje 25m. Mapa Rok 2000 bude v bohatej histórii Dobšinskej ľadovej jaskyne patriť medzi najvýznamnejšie. Na 24. zasadnutí Výboru pre svetové dedičstvo v austrálskom meste Cairns ju zaradili do Zoznamu svetového prírodného dedičstva formou rozšírenia lokality „Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu“, ktorej nominačný projekt schválili v roku 1995 v Berlíne. Uznali sa unikátne prírodné hodnoty Dobšinskej ľadovej jaskyne, pričom zástupcovia Centra svetového dedičstva v Paríži doporučili jej nomináciu pričlenením k už existujúcej lokalite svetové dedičstva „Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu“. Slávnostné vyhlásenie a odovzdanie certifikátu svetového dedičstva sa uskutočnilo 3. júna 2001 za účasti viacerých štátnych predstaviteľov. Pozdravný list prezidenta SR Rudolfa Schustera predniesol J. Sirotňák, riaditeľ jeho kancelárie v Košiciach. Certifikát svetového dedičstva odovzdal štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR J. Figeľ riaditeľovi Správy slovenských jaskýň J. Hlaváčovi, ktorý garantoval ochranu a komplexnú starostlivosť o Dobšinskú ľadovú jaskyňu. V rámci prehliadky jaskyne účastníkov očarilo vystúpenie sláčikového kvarteta Košického konzervatória vo Veľkej sieni.

DedinkyV cípe Slovenského raja sa nachádza rekreačné stredisko Dedinky. Pre svoju výhodnú polohu, vodnú plochu, blízkosť Dobšinskej ľadovej jaskyne a sedačkovú lanovku na Geravy je obľúbeným miestom turistického ruchu. Stanovať môžete na lúke nad jazerom, odkiaľ si môžete vyraziť na túry do Slovenského raja. Zastávku tu má autobusová i železničná doprava, centrum je prístupné autom od Rožňavy, Banskej Bystrice i Spišskej Novej Vsi.

Volovské vrchyVäčšinu plochy pohoria tvorí členitý hornatý reliéf s nadmorskou výškou 300 až 600 m. Nadmorské výšky chrbtov vrchov sa pohybujú vo výške 800 až 1100 m. Vo Volovských vrchoch sa už od stredoveku ťažilo zlato, striebro, meď, ortuť a železná ruda. Najvýznamnejšie banské oblasti sa viažu na dolinu Hnilca, Smolníka a Slovinského potoka, kde vzniklo pomerne husté osídlenie s niekoľkými sídlami mestského typu. Volovské vrchy sú horským krajinným celkom vo východnej časti Slovenska s dĺžkou 70 km a šírkou 30 km.Zo severu ho vymedzujú Slovenský raj, Hornádska kotlina, z východu Košická kotlina, z juhu Slovenský kras a zo západu Muránska planina. Celkovú rozlohu majú 1320 km štvorcových. Najvyšší bod pohoria Zlatý stôl má výšku 1322 m (ďalšie vrchy Volovec 1284 m, Pipítka 1225 m, Kojšovská hoľa 1246 m). Prevažná časť Volovských vrchov je zalesnená s prevahou smreka a jedle. Bukové a dubové porasty sa nachádzajú v južných okrajových častiach pohoria.Najdôležitejšími turistickými strediskami v tejto oblasti sú Gelnica, Medzev a Košice

Šport turistika - Slovensko - Turistika Spišsko-gemerský kras

AZ-europe, a.s.

slovenčina

čeština

maďarčina

poľština

angličtina

nemčina

rumunčina

ruština

švédčina

dánčina

estónčina

fínčina

islandčina

lotyština

litovčina

nórčina

albánčina

srbčina

chorvátčina

gréčtina

taliančina

maltčina

portugalčina

slovinčina

španielčina

francúzština

holandčina

empty

Vo vašom košíku sa nenachádzajú žiadne položky

0 položiek

Nákupný košík

Prihlásiť

Registrácia