Šport turistika - Slovensko - Turistika Slovenský kras

Ochtinská aragonitová jaskyňaPoloha jaskyne Nachádza sa v Ochtinskom kryptokrase na severozápadnom svahu Hrádku v Revúckej vrchovine medzi Jelšavou a Štítnikom. Prístupová štôlňa ústi do jaskyne v nadmorskej výške 642 m. Prístup k jaskyni Jaskyňa leží v Slovenskom Rudohorí západne od Rožňavy. K jaskyni sa dostanete odbočkou zo štátnej cesty medzi obcou Štítnik a mestom Jelšava na vrchu Hrádok (2 km). Parkovisko pre vozidlá je 300 m od jaskyne. Odtiaľ sa návštevníci dostanú peši po ceste s malým prevýšením do vstupného areálu jaskyne. Prírodné pomery Vytvorená je v šošovke prvohorných spodnodevónskych kryštalických vápencov a ankeritov situovanej uprostred nekrasových hornín – fylitov. Prístupová štôlňa ústi do jaskyne v nadmorskej výške 642 m. Klinovité, nahor zužujúce sa chodby a siene sa vytvorili koróznou činnosťou zrážkovej vody, ktorá presakuje pozdĺž výrazných tektonických porúch. Tvarom odlišné, prevažne horizontálne chodby a siene sú medzi rovnobežnými tektonickými poruchami. Vznikli najmä koróznou činnosťou pomaly prúdiacej vody následkom miešania vôd rozdielnych teplôt a chemického zloženia, na čo poukazuje množstvo nepravidelných výklenkov a stropných kupol. Pozdĺž bývalej vodnej hladiny, ktorá poklesla a dlho stagnovala, sa vytvorili korózne zarovnané stropy (zrezali spodné časti stropných kupol) a bočné korózne zárezy na skalných stenách. V jaskyni sa zistili tri generácie aragonitu. Tvorí sa z vodných roztokov s vysokým obsahom Mg-, Fe- a Mn-iónov v podmienkach stabilnej mikroklímy. Najstaršie sú mliečno zakalené obličkovité útvary a ich korodované zvyšky (datovaný vek 121- až 138-tisíc rokov) s čiastočne rekryštalizovaným aragonitom, miestami premeneným na kalcit. Najviac zastúpená je druhá generácia aragonitu, ktorý sa vyskytuje v podobe niekoľko dm dlhých ihlíc a zakrivených až špirálovitých heliktitov (datovaný vek 14-tisíc rokov). Tieto vytvárajú trsovité alebo kríčkovité útvary (vrátane tzv. železného kvetu), ktoré sú pre návštevníkov najatraktívnejšie. Aragonit druhej generácie stále dorastá, čím si udržuje bielu farbu a čistý vzhľad. Najmladšia generácia aragonitu, ktorý sa v súčasnosti tvorí na sedimentoch a železitých okroch, vytvára drobné vejáriky (veľké 2 až 4 mm, miestami i väčšie), ojedinele miniatúrne špirálovité útvary. Teplota vzduchu v jaskyni dosahuje 7,2 až 7,8 °C, relatívna vlhkosť 92 až 97 %. K stabilizácii jaskynnej mikroklímy výrazne prispievajú železité okre (obsahujú 47 až 56 hm. % vody), pretože sú schopné vodnú paru uvoľňovať i pohlcovať. História a súčasnosť Jaskyňu náhodne objavili v roku 1954 pri razení geologickej prieskumnej štôlne Kapusta pracovníci Východoslovenského rudného prieskumu v Jelšave M. Cangár a J. Prošek. V roku 1955 si ju prezreli pracovníci Turistu, n.p. a v roku 1956 sa uskutočnili prieskumné sondovacie práce. Sprístupňovacie práce sa začali v roku 1966 razením prístupovej štôlne dlhej 145 m, ktorá umožnila jaskyňu otvoriť pre verejnosť v roku 1972. Dĺžka jej sprístupnenej časti je 230 m. je vo svetovom meradle unikátnym výtvorom, ktorý svojou rôznorodosťou, bohatosťou a krásou aragonitovej výzdoby upúta každého svojho návštevníka. Nachádza sa na severnom úbočí vrchu Hrádok v Slovenskom Rudohorí na ceste medzi Štítnikom a Jelšavou, 26 km od Rožňavy. Je jediná svojho druhu v Európe, vyniká aragonitovou výzdobou rôznych foriem. Mapa

Jasovská jaskyňaPoloha jaskyne Nachádza sa v najvýchodnejšom výbežku Slovenského krasu, v Medzevskej pahorkatine neďaleko východného okraja Jasovskej planiny, na západnom okraji obce Jasov. Dolný vchod do jaskyne je na pravom brehu Bodvy v nadmorskej výške 257 m, na východnom úpätí Jasovskej skaly, ktorá je súčasťou Národného parku Slovenský kras. Prístup k jaskyni Nachádza sa v Medzevskej pahorkatine na západnom okraji obce Jasov. K jaskyni je možné sa dostať odbočkou zo štátnej cesty č.E571 Košice – Rožňava, pri čerpacej stanici v Moldave nad Bodvou, cestou č.550 (10 km) alebo zo smeru Spišská Nová Ves – Smolník - Štós. Vchod je od parkoviska vzdialený asi 100 m bez prevýšenia. Prírodné pomery Vytvorená je v druhohorných strednotriasových sivých gutensteinských dolomitoch a svetlých steinalmských vápencoch a dolomitoch. Jasovská skala je výrazne porušená zlomovými poruchami a početnými puklinami, čo podmieňuje prevládajúci smer chodieb a do značnej miery aj množstvo chodieb v jaskyni. Jasovská jaskyňa dosahuje dĺžku 2811 m a vertikálne rozpätie 55 m. Podzemné priestory sa vytvárali postupne vo viacerých vývojových fázach od najvyšších chodieb po najnižšie časti jaskyne v závislosti od vývoja doliny rieky Bodva. Vysoké meandrovité chodby so stropným korytom v hornej a strednej časti jaskyne vznikli koróznou a eróznou činnosťou bývalých ponorných vôd Bodvy. V nižších častiach sú dómy, siene a chodby so stenovými zárezmi a zarovnanými stropmi, ktoré zodpovedajú fázam stagnácie bývalej úrovne vodnej hladiny. Najnižšie časti jaskyne so zarovnanými stropmi vznikli rozpúšťaním vápenca v podmienkach pomaly prúdiacej až stagnujúcej vody. Kolísanie hladiny podzemných vôd má za následok zaplavovanie najnižších častí jaskyne vrátane časti prehliadkovej trasy. Najnižšia úroveň hladiny jazera v jaskyni je 7 m pod úrovňou povrchového toku Bodvy, ktorej vody jaskyňou už nepretekajú. Občasné zaplavovanie dolných častí jaskyne v súčasnosti nezodpovedá kolísaniu hladiny Bodvy. Viaceré časti jaskyne dekoruje bohatá sintrová výplň. Pozornosť pútajú pagodovité stalagmity, stalagnáty, „kamenné“ vodopády, bubny, brčká a iné formy. Teplota vzduchu v jaskyni dosahuje 8,8 až 9,4 °C, relatívna vlhkosť 90 až 98 %. Z pozostatkov niekdajších živočíchov sa v jaskyni našli kosti jaskynného medveďa (Ursus spelaeus) a jaskynnej hyeny (Crocuta spelaea). Jasovská jaskyňa je veľmi významnou chiropterologickou lokalitou. Doteraz sa zistilo až 19 druhov netopierov, ktoré sa v jaskyni zdržujú najmä v zimnom období. Najpočetnejší je podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum) a podkovár malý (Rhinolophus hipposideros). Jaskyňa je jedným z najvýznamnejších zimovísk podkovárov veľkých na Slovensku. Z drobných bezstavovcov je vzácna šťúrovka Eukoenenia spelaea. História a sučasnosť Jasovská jaskyňa bola osídlená v neolite (bukovohorská kultúra), bronzovej dobe, halštatskej dobe (staršej železnej dobe) a rímskej dobe. Ojedinelé archeologické nálezy poukazujú aj na možné krátkodobé paleolitické osídlenie. Traduje sa, že jaskyňu (jej horné časti) objavil niektorý z mníchov rádu premonštrátov v Jasove. Prvé zmienky o existencii rádu sa viažu na 12. storočie. Obyvatelia obce i kláštora ju využívali ako útulok. V jaskyni sa zachovalo množstvo starých nápisov a kresieb. Nápis z roku 1452 zaznamenáva víťazstvo vojsk Jana Jiskru z Brandýsa. Letopočet 1576 v Dóme netopierov dokladá, že niektoré spodné časti jaskyne boli známe už v 16. storočí. V jaskyni sa našla dýka s cizelovaným ornamentom, ktorá asi pochádza z čias tureckej expanzie. Jaskyňu sprístupnili zásluhou predstaveného rádu premonštrátnych kanonikov v Jasove Alojza Richtera v roku 1846. V roku 1923 objavili Tigriu chodbu (J. Tenjak, J. Koval), priestory nad Tigrou chodbou (V. Bluma za pomoci A. Štanglera a S. Práta), priestory za Veľkým dómom (J. Zikmund so spolupracovníkmi) a horné poschodie s nápisom z roku 1452 (J. Zikmund). Sekcia pre výskum východoslovenského krasu po úpravách nanovo otvorila jaskyňu pre verejnosť v roku 1924. Jaskyňa je elektricky osvetlená od roku 1926. Klub československých turistov sprístupnil úsek Bludiska v roku 1931 a vyrazil dolný vchod. V roku 1935 sa sprístupnilo horné poschodie s nápisom z roku 1452, vyrazenou štôlňou z Veľkého dómu aj okolie Bieleho dómu. Dĺžka sprístupnenej časti jaskyne je 550 m. Jasovská jaskyňa sa nachádza v Medzevskej pahorkatine v západnej časti Košickej kotliny. V roku 1846 sa stala prvou sprístupnenou jaskyňou na Slovensku, horné časti jaskyne však boli známe už v 13. storočí a nápis z roku 1452, ktorý zaznamenáva víťazstvo vojsk Jána Jiskru z Brandýsa, predstavuje najstaršiu písomnú zmienku v jaskyniach na Slovensku. Mapa

Jaskyňa DomicaPoloha jaskyne Nachádza sa na juhozápadnom okraji Silickej planiny v Národnom parku Slovenský kras, v blízkosti štátnych hraníc s Maďarskou republikou. Vchod do Domice je na južnom úpätí rovnomenného kopca v nadmorskej výške 339 m. Prístup k jaskyni Jaskyňa sa nachádza asi 10 km juhovýchodne od Plešivca (obec medzi Rožňavou a Tornaľou), 2 km od štátnej hranice s Maďarskom. Parkovisko je bezprostredne pred vstupným areálom. Pri areáli sa nachádza náučný chodník, vnútri je nainštalovaná náučná expozícia. Prirodné pomery Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu pozdĺž tektonických porúch koróznou a eróznou činnosťou podzemných tokov Styxu, Domického potoka a menších prítokov, ktoré odvádzajú najmä vody stekajúce z nekrasovej časti povodia jaskyne. Dominujú horizontálne oválne chodby so stropnými korytami. Chodby sú miestami zväčšené do dómov a siení. Chodba Styxu nadobúda charakter podzemného kaňonu s meandrami. Tri vývojové úrovne sú v relatívnom prenížení 8 až 12 m. Najnižšia úroveň je zanesená štrkom a hlinou. Domica je prepojená s jaskyňou Čertova diera – spolu dosahujú dĺžku 5358 m. Tvoria jednotný genetický celok s jaskyňou Baradla v Maďarskej republike v celkovej dĺžke asi 25 km, z ktorého necelá 1/4 je na území Slovenskej republiky. Z bohatej sintrovej výplne sú pre jaskyňu Domica typické najmä štíty a bubny, kaskádové jazierka (Rímske kúpele, Plitvické jazierka), cibuľovité stalaktity a pagodovité stalagmity. Teplota vzduchu v jaskyni je 10,2 až 11,4 °C, relatívna vlhkosť 95 až 98 %. V Suchej chodbe sa vykopali kosti jaskynného medveďa (Ursus spelaeus). V jaskyniach Domica a Čertova diera sa doteraz zistilo 16 druhov netopierov. Dominantný je podkovár južný (Rhinolophus euryale), ktorý vytvára 1000- až 2000-člennú kolóniu, jedinú svojho druhu na Slovensku. Na niektorých miestach sú hrubé vrstvy netopierieho trusu – guána. Jeho chemickým pôsobením na sintrové útvary vznikli guánové hrnce. Z drobných bezstavovcov sa zistilo 44 druhov chvostoskokov (najvýznamnejší z nich je endemit Arrhopalites slovacicus), vzácna šťúrovka Eukoenenia spelaea, mnohonôžka rodu Typhloiulus sp., kôrovec Niphargus tatrensis a mnohé ďalšie druhy suchozemskej a vodnej fauny. História a súčasnosť Domica poskytla krátkodobý útulok najstarším neolitickým obyvateľom východného Slovenska, ktorí boli tvorcami kultúry s východnou lineárnou keramikou – jej lokálnej odnože, tzv. gemerskej lineárnej keramiky. Osídlená však bola najmä neolitickými ľuďmi s bukovohorskou kultúrou. Neskôr pôvodný vchod do podzemia uzavrela sutina a jaskyňa sa stala nedostupnou. Jaskyňa Stará Domica bola dávno známa. V roku 1926 z jej dna J. Majko prenikol priepasťou do rozsiahlych podzemných priestorov Domice, v ktorých sa našlo množstvo rozličných archeologických nálezov. Na viacerých miestach sa zistili kolové jamy obytných objektov a ohniská. Množstvo zrekonštruovaných nádob z črepov, ako aj terasovito odkopaný svah jemnej hliny na brehu Styxu so stopami odtlačkov kamenných nástrojov svedčí o výrobe keramiky. Hladidlá, šidlá, šípy, hrebeň, prsteň, ozdobená valcovitá obrúčka a udica reprezentujú vrchol neolitického opracúvania kostí. Zachovali sa i závesky z mušlí a zvieracích zubov. Z kamenných nástrojov sú zastúpené hladené sekerky, kliny a mlat s prevŕtaným otvorom i štiepané kamenné nástroje – nože a škrabadlá. Dôkazom výroby tkanín je nález otlačku hrubej tkaniny v hline, hlinené prasleny i zlomok kužeľovitého tkáčskeho závažia. Zadné časti jaskyne boli pravdepodobne posvätnými a kultovými miestami, kde sa zachovali kresby uhľom. Domica je jedným z najvýznamnejších nálezísk bukovohorskej kultúry na Slovensku. Klub československých turistov v roku 1930 vyrazil dolný vchod a v roku 1932 jaskyňu sprístupnil vrátane elektrického osvetlenia a prehradenia Styxu na podzemnú plavbu. Sprístupnené časti jaskyne merajú 1315 m, z toho plavba 140 m. Jaskyňou pretekajú iba občasné podzemné vodné toky. V čase intenzívnych búrok bola v minulosti viackrát katastrofálne zaplavená. Preto v jej okolí treba usmerňovať poľnohospodársku činnosť, aby sa zabránilo urýchlenému odtoku vody a erózii pôdy. Najzápadnejšiu časť jaskynného systému, neďaleko okrajových ponorových závrtov, tvorí jaskyňa Čertova diera. Od vchodu podzemné priestory klesajú k podzemnému riečisku Styxu. Zo sintrovej výplne upútajú najmä palicovité stalagmity. Ľahko prístupné vstupné časti jaskyne sú známe oddávna. L. Bartolomeides písal o jaskyni už v roku 1801. Predpokladané spojenie Domice s Čertovou dierou uskutočnil J. Majko v roku 1929. V tesnej blízkosti štátnej hranice s Maďarskom sa nachádza jaskyňa Domica, ktorá tvorí jednotný genetický celok s maďarskou jaskyňou Baradla. Okrem typických štítov, bubnov a kaskádovitých jazierok je pre návštevníkov jaskyne atraktívna plavba na podzemnej riečke Styx, ktorá je súčasťou prehliadky jaskyne. Mapa

Gombasecká jaskyňaPoloha jaskyne Nachádza sa na západnom úpätí Silickej planiny v Národnom parku Slovenský kras. Vchod do jaskyne leží 11 m nad Čiernou vyvieračkou v nadmorskej výške 250 m. Prístup k jaskyni Jaskyňa sa nachádza asi 10 km južne od Rožňavy, na ľavej strane kaňonu Slanej medzi Rožňavou a Plešivcom. Parkovisko sa nachádza v bezprostrednej blízkosti jaskyne. Prírodné pomery Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch, tmavosivých gutensteinských vápencoch, svetlosivých vápencoch a dolomitických vápencoch pozdĺž tektonických porúch koróznou a eróznou činnosťou Čierneho potoka a jeho občasného prítoku z Mramorovej siene. Je súčasťou Silicko-gombaseckého podzemného hydrologického systému, do ktorého patrí i jaskyňa Silická ľadnica. Obe jaskyne oddeľuje doteraz neznámy úsek Čierneho potoka. Na povrch vystupuje Čiernou vyvieračkou na úpätí planiny, 11 m nad údolnou nivou Slanej. Gombasecká jaskyňa predstavuje riečnu výverovú jaskyňu dlhú 1525 m. Dve poschodia pozostávajú z oválnych riečne modelovaných i puklinových chodieb miestami rozšírených rútením do siení a dómov. Vyššie poschodie je 5 až 10 m nad aktívnym riečiskom Čierneho potoka, ktorý preteká spodnými časťami jaskyne. Suchú chodbu na hornom poschodí vytvorili vody, ktoré v súčasnosti občasne vystupujú 10 m hlbokou studňou v Mramorovej sieni. Jaskyňa vyniká unikátnymi tenkými sintrovými brčkami – tenkými trubicovitými stalaktitovými útvarmi, ktoré dosahujú dĺžku až 3 m. Vyskytujú sa aj iné formy stalaktitov, stalagmity, rôzne sintrové náteky a kôry. Teplota vzduchu v jaskyni dosahuje 9,0 až 9,4 °C, relatívna vlhkosť 95 až 97 %. Pozoruhodný je nález mnohonôžky rodu Typhloiulus sp., ktorá dĺžkou tela 26 mm predstavuje doteraz najväčšieho troglobionta – pravého jaskynného živočícha slovenských jaskýň. Netopiere sa v jaskyni vyskytujú len ojedinele v jarnom období. V posledných rokoch sa vo vstupnej chodbe od jesene do jari zdržiavajú salamandry škvrnité (Salamandra salamandra). História a sučasnosť Jaskyňu objavili v roku 1951 dobrovoľní jaskyniari z Rožňavy (V. Rozložník, L. Herényi, Š. Roda, A. Abonyi, A. Rusňák, Š. Ivanec a i.) združení v Slovenskej speleologickej spoločnosti. Do podzemných priestorov prenikli cez Čiernu vyvieračku za pomoci výkopových prác. Zásluhou L. Herényiho a jeho spolupracovníkov je jaskyňa sprístupnená od roku 1955. Od roku 1968 sa ako prvá jaskyňa na Slovensku využívala 10 rokov na speleoterapiu. Dĺžka sprístupnenej časti jaskyne je 285 m. Nachádza sa medzi Rožňavou a Plešivcom v Národnom parku a Biosférickej rezervácii Slovenský kras. Dominantným prvkom v Gombaseckej jaskyni sú tenké a duté brčká, ktoré dosahujú dĺžku až 3m a na niektorých miestach sa nachádzajú v takom množstve, že pripomínajú kamenný dážď. Mapa

Slovenský krasSlovenský kras je bohatý na povrchové aj podzemné vody, rieky, prekrásne lesy, jaskyne, doliny, a množstvo krásnych prírodných javov. Rozmanitý povrch s rozdielnými poveternostnými a pôvodnými pomermi podporuje rozšírenie viacerých druhov rastlinstva. Slovenský kras je najväčšie a najtypickejšie krasové územie v strednej Európe a najviac sa preslávil sústavou náhorných planín oddelených hlbokými údoliami, bohatstvom podzemných i povrchových krasových javov a pestrou faunou. Na území je najbohatší výskyt panónskeho rastlinstva na Slovensku.Slovenský kras je najväčšie krasové územie v strednej Európe. Mohutnosť vápencových vrstiev bez vložiek nepriepustných hornín umožnila rozsiahly proces skrasovatenia. Z morfologického hľadiska predstavuje nápadnú jednotku, ktorá sa vymyká z celkového krajinného obrazu Západných Karpát a je tvorená sústavou náhorných plošín lemovaných strmými stráňami skláňajúcimi sa k dnám priľahlých kotlín, resp. kaňonovitých dolín a tiesňav. Slovenský kras vznikol usadzovaním sedimentov v druhohornom mori. Najspodnejšiu časť - spodný trias - predstavujú pestré zelené, červenkasto-fialové bridlice a pieskovce (seiss), ktoré pozvoľna prechádzajú do vrstiev s väčším zastúpením vápencov (kampil). Stredný trias je reprezentovaný mohutným komplexom vápencov. Sú to predovšetkým najnižšie sa vyskytujúce tzv. gutensteinské tmavé vápence, ktoré smerom nahor prechádzajú do vápencovodolomitických súvrství so zastúpením od sivých dolomitov cez svetlé dolomity a vápence až po ružovkasté vápence. Nad nimi sú uložené svetlé, tzv. wettersteinské vápence, v ktorých sa postupne chemickou a mechanickou činnosťou vody vyvinuli známe krasové javy, ako sú závrty, škrapy, jaskyne, priepasti, podzemné toky, tiesňavy a pod. Najkrajším morfologickým útvarom Slovenského krasu je nesporne tiesňava Zádielskej doliny. Milióny rokov sa voda Blatnického potoka zarezávala do vápencových skál, v ktorých stále prehlbovala svoje koryto. Postupným zrúcaním stropov vzniknutých chodieb a jaskýň vznikla roklina, ktorej steny boli najskôr vymodelované zvislou eróziou. Náznak pôvodného preklenutia doliny možno badať na jej hornom konci. Dĺžka vlastnej skalnej tiesňavy je asi 2 200 m, hĺbka okolo 300 m, pričom pravá strana je asi o 50 m vyššia než ľavá. Šírka rokliny v niektorých miestach je iba 10 m.' Najnižší bod tiesňavy nad obcou Zádiel je 270 m n. m. a jej vyústenie pri odbočke na Bôriku v hornej časti sa nachádza vo výške 475 m. Celkové prevýšenie je teda 205 m. Tiesňava je orientovaná od severu na juh, jej steny sú miestami až kolmé. V horných dvoch tretinách sa rozširujú do bokov v tvare písmena "V". Po oboch stranách vidíme skalné hrebienky prechádzajúce kolmo na smer tiesňavy, v horných častiach silne zvetrané a utvárajúce početné vežičky. Medzi týmito "rebrami" doliny nachádzame úžľabiny, v hornej časti zarastené lesným porastom, v dolnej časti prechádzajúce do suťovísk, ktoré pri doline miestami vytvárajú sutinové kužele. Pozornosť návštevníkov iste zaujme ihlanovitá skala vymodelovaná erozívnou činnosťou vody, ktorá akoby vyrastala z dna rokliny; pre svoj tvar dostala meno Cukrová homoľa. Blatnický potok preteká striedavo po pravej i Ľavej strane cesty a utvára malé vodopády a kaskády. V stenách tiesňavy môžeme pozorovať stopy niekdajšej činnosti tečúcej vody, ktorá svojím tlakom a pomocou skalných úlomkov vybrúsila v stenách rôzne misovité a pologuľovité priehlbiny, tzv. tlakové obrie hrnce. Na iných miestach vidieť početné otvory, malé jaskynky a pukliny, v ktorých nachádza vtáctvo vhodné podmienky na hniezdenie. Kým pravá strana tiesňavy sa rozvinula do lesnatej planiny Horného vrchu, na ľavej strane sa rozkladá Zádielska planina, ktorá je väčšinou holá so skupinkami listnatého porastu. Typické škrapové pole môže návštevník vidieť na južnom okraji tejto planiny, ktorá sa prerušovane ťahá krovitou a trávnatou oblasťou od vrcholu nad ústím Zádielskej doliny až po Turniansky hrad. Južný okraj Zádielskej planiny klesá strmo do Turnianskej kotliny. Odplavením zeminy, ktoré nastalo po odlesnení, utvorili sa na svahu škrapy iba pomaly zarastajúce krovitou vegetáciou. Zjednodušene môžeme proces skrasovatenia charakterizovať takto: postupným zasakovaním dažďovej vody do systémov puklín a trhlín dochádza k ich rozširovaniu, až časom vznikajú podzemné chodby, dutiny a jaskyne. Tento pozvoľný proces rozrušovania vápencových a dolomitických hornín sa končí tam, kde krasové horniny dosahujú na nepriepustné podložie. Túto úroveň nazývame spodnou krasovou erozívnou základňou. V mieste styku týchto dvoch druhov hornín krasová voda často vyviera na povrch tzv. vyvieračkami. Podzemné priestory po čase zanáša splavený materiál (zemina, štrk) a na stenách nastáva sekundárne vyzrážanie uhličitanu vápenatého. Tak vzniká sintrová výzdoba jaskýň, ktorá v neskoršej fáze udivuje návštevníkov bohatosťou tvarov. Častý je vznik priepastí a roklín, a to zrútením stropov jaskýň. V Zádielskej doline bolo nájdených niekoľko menších jaskýň; z nich si najväčšiu pozornosť zasluhujú Kostrová, Kráľovská a Bobková jaskyňa. Na severnom okraji rezervácie sa jaskyniari už niekoľko rokov usilujú nájsť vchod do predpokladaných podzemných priestorov Zádielskej planiny. Slovenský kras má na dĺžku asi 32 km v smere na sever-juh a v smere západ-východ asi 72 km. Najvyšším vrchom je Pipítka (1225 m) a najnižšie miesto Hrhove, má nadmorskú výšku (asi 190 m).Doliny v Slovenskom krase vynikajú svojou výnimočnou tichosťou, atraktívnou krajinou, bohatými lesmi, čistými potokmi a bohatou i pestrou faunou a flórou. Najznámejšia ja asi Zádielská dolina. Diviačia priepasť nachádza sa v juhovýchodnej časti Plešivskej planiny. Vytvorená je koróziou presakujúcich atmosférických vôd. Predstavuje sústavu puklinových priepasťovitých dómov s bohatou a rozmanitou sintrovou výplňou. Na starších sintrových nátekoch vyrastajú kríčkovité a kostrovité trsy kalcitu. Na dne niektorých dómov sú plytké jazerá s leknovými sintrovými kôrami a jaskynnými perlami. Priepasť dosahuje hĺbku 123 m. Nález čiastočne zasintrovanej kostry diviaka (Sus scrofa) je z hĺbky 75 m. Otvor priepasti bol známy oddávna, hlbšie časti objavil M. Erdös v roku 1964. Zvonivá jama korózno-rútivá priepasť v strednej časti Plešivskej planiny hlboká 101 m.. Ústi do podzemného dómu s priľahlými horizontálnymi chodbami dlhými 220 m. Pagodovité stalagmity sú vysoké vyše 10 m, najvyšší až 26 m. Otvor priepasti bol známy oddávna. Prvé zostupy sa datujú do rokov 1875 a 1882. Jej prvý odborný opis pochádza z roku 1925. Obrovská priepasť nachádza sa na planine Dolný vrch nad obcou Jablonov nad Turnou. Korózno-rútivý šachtovitý podzemný priestor dosahuje hĺbku 100 m. Prvý zostup do priepasti uskutočnili maďarskí jaskyniari v roku 1959. Snežná jama situovaná na planine Horný vrch v Národnej prírodnej rezervácii Havrania skala, západnej od hornej časti Zádielskej tiesňavy. Rozsadlinovo-korózna, gravitačne rozšírená podzemná puklina má dĺžku asi 100 m a hĺbku 25 m. Na konci sú menšie náteky trvalej ľadovej výplne. Kunia priepasť situovaná na južnom okraji Jasovskej planiny. Dosahuje dĺžku 813 m a hĺbku 203 m. Priepasť objavil G. Stibrányi st. v roku 1947, do hĺbky prenikli košickí jaskyniari v roku 1986. Systém priepastí ústi na horizontálnu chodbu s podzemným tokom. Jeho vody prenikajú cez neznáme priestory do Skalistého potoka. Zo sintrovej výplne upútajú brčká, kaskádové hrádze, jazerné leknovité tvary. Fauna Keď chceme aspoň rámcovo charakterizovať faunu Štátnej prírodnej rezervácie Zádielska tiesňava, musíme zdôrazniť, že ju nemožno vytrhnúť z kontextu charakteristiky fauny celej krasovej oblasti. Preto sa oboznámime nielen s faunou Zádielskej tiesňavy, ale aj so vzácnou faunou Slovenského krasu, v ktorom má Zádielska tiesňava nesporne svoje osobitné postavenie. Súbežne s vývinom podmienok pre špecifický ráz vegetačného krytu Slovenského krasu vyvíjali sa pestré životné podmienky i pre vývin živočíšstva, ktoré najmä vo svojich nižších skupinách dáva tomuto územiu osobitný charakter vymykajúci sa z bežného rámca karpatskej lesnej zóny a nadobúda prevažne charakter zoocenóz stepného a lesostepného pásma. Tieto xerotermné zoocenózy sa často veľmi kontrastne prelínajú s horskými, subalpínskymi elementmi, ktoré sa tu podobne ako rastliny zachovali vo vlhkých a chladnejších údolných biotopoch, ako to priam klasicky ukazuje práve Zádielska tiesňava. Z územia Slovenského krasu a Zádielskej tiesňavy sú známe mnohé endemické živočíšne druhy, ako napr. z chrobákov Duvalius bokori a Otiorhynchus roubali. Zaujímavé sú tiež živočíchy obývajúce podzemné dutiny, jaskyne a iné geomorfologické útvary krasu. Najznámejším troglobiontom zo skupiny Isopoda je Mesoniscus graniger Je celý bledý a slepý, čo svedčí o tom, že je dokonale prispôsobený podzemnému životu. Z vodných kôrovcov podzemných vôd sú typické slepé druhy rodu Niphargus. Z mäkkýšov je v krase známa zebrina teplomilná (Zebrina detrita) a pozoruhodný je tiež výskyt tohto druhu v Západných Karpatoch. Známe sú tiež lokality mediteránnych ploštíc Trigonosoma rusticum a Rhinocoris cuspidalus, jediné v ČSSR. Jednotlivé, aspoň sčasti známe skupiny hmyzu - motýle, rovnokrídlovce, chrobáky - sa vyznačujú veľkým podielom južných xerotermných prvkov. Vyskytuje sa tu napr. veľmi vzácna saga stepná (Saga pedo) a modlivka zelená (Manfis religiosa). Z vyšších stavovcov sú ďalšou významnou skupinou zvýrazňujúcou xerotermný ráz krasovej oblasti plazy. Najzaujímavejší je výskyt južného elementu - krátkonôžky štíhlej (Ablepharus kitaibelii), jediného u nás žijúceho druhu z čeľade scinkovitých, ktorej výskyt v krase je o to vzácnejší, že tieto lokality tvoria severnú hranicu svojho rozšírenia. Z ďalších teplomilných druhov plazov treba spomenúť jaštericu múrovú (Lacerta muralis), jaštericu zelenú (Lace viridis), užovku stromovú (Elaphe longissima), ktoré sa stýkajú niektorých miestach zasa s horským chladnomilným druhom jašterice živorodej (Lacerta vivipara). Podobné miešanie elementov možno pozorovať aj v ďalších skupinách stavovcov, najmä z triedy vták a cicavcov. Tak napr. výskyt teplomilných druhov z radu hmyzožravcov - belozúbky, z netopierov podkováč veľký (Rhinolophus ferruequinum), podkováč južný (Rhinolophus euryale), lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii), zo stepných druhov syseľ obyčajný (Citellus citellus), ako aj niektoré ďalšie druhy na jednej strane a piskor vrchovský (Sorex alpinus), orešnica perlavá (Nucifraga caryocathactes) a jašterica živorodá (Lacerta vivipara) na druhej strane svedčia o výraznom zvrate pásiem na tomto neveľkom územnom celku. Zo vzácnejších menších cicavcov sa tu nachádza plch veľký (Glis glis), plch hôrny (Driomys niledula), pĺšik lieskový (Muscardinus avellanarius). Z väčších druhov poľovnej zveri tu žije kuna lesná (Martes martes), kuna skalná (Martes foina), jazvec obyčajný (Meles meles), mačka divá (Felis silvesfris), rys ostrovid (Lynx lynx) a samozrejme srnčia, jelenia a diviačia zver. Vlk bol v Slovenskom krase už vyhubený a intradukovaná bola na Plešivskej a Jasovskej planine muflónia zver. K veľmi vzácnym chráneným druhom cicavcov, ktoré ešte v Slovenskom krase žijú, patrí vydra riečna (Lutra lutra), ktorá sa už veľmi ojedinelo vyskytuje v povodí rieky Slanej a Bodvy. Najmenej je špecifickosťou krasového územia ovplyvnená trieda vtákov, pretože je pod vplyvmi avicenóz okolitých orografických celkov, najmä Slovenského rudohoria, a avicenóz kultúrnej krajiny i vodných biotopov, ktoré sa vzájomne prelínajú. Nakoniec je to i neveľká rozloha územia vzhľadom na lokomočné schopnosti tejto živočíšnej skupiny. Celkový ráz avifauny sa preto podstatne nevymyká z rámca charakteru Západných Karpát, aspoň čo sa týka pôvodných zachovaných zvyškov lesa v tiesňavách, dolinách a zvyškov plôch teplých dúbrav a bučín. Treba si uvedomiť, že zásahom človeka do pôvodných lesov, hlavne odlesnením teplých dúbrav, došlo k trvalými kvantitatívnym a kvalitatívnym zmenám avicenóz. Tých prvkov, ktoré môžeme z hľadiska vtáčej fauny vyčleniť ako typické pre krasovú krajinu stepných a lesostepných zoocenóz, je len veľmi málo. Najvýznamnejším druhom týchto biotopov je teplomilný lesostepný ponto-mediteránny druh - strnádka cia (Emberiza cia), ktorý tu na viacerých miestach Plešivskej a Silickej planiny, južne orientovanej časti Zádielskej doliny hniezdi v premenlivom množstve (15-20 párov). Výskytové lokality strnádky cia v Slovenskom krase tvoria severnú hranicu európskeho rozšírenia. Ďalším pozoruhodnejším druhom tohto biotopu je skaliar pestrý (Monticola saxatilis), ktorý tu hniezdi najmä na menej prístupných skalných reliéfoch krasových strání a planín. Hniezdi tu tiež niekoľko ďalších chránených druhov vtákov, napríklad skaliarik sivý (Oenanthe oenanthe), trasochvost biely (Motacilla alba), červienka obyčajná (Erythacus rubecula), ale aj ďalšie krovinné a lesné druhy. Významným stepným druhom tohto biotopu, ktorý sa naň viaže viac-menej len troficky, je sokol rároh (Falco cherrug), ktorého areál rozšírenia sa tu typicky čiastočne prekrýva s ďalším veľkým druhom sokola - sokolom sťahovavým, ten však prislúcha viac do nasledujúcich biotopov. Ďalšiu skupinu tvorí vtáctvo lesov, kaňonovitých dolín a veľkých skalných útvarov. Táto skupina je omnoho pestrejšia a silne podlieha vplyvu avicenóz najmä veľkého horského masívu - Slovenského rudohoria. Charakterizujúcu skupinu tu tvoria najmä druhy niektorých vzácnych dravcov a sov, ako sú sokol sťahovavý (Falco peregrinus), ktorého stavy sú v posledných rokoch už veľmi kritické a obavy z jeho úplného vyhubenia v Slovenskom krase sú celkom opodstatnené. Ako vzácny hniezdič sa tu vyskytuje hadiar krátkoprstý (Circaétus gallicus), orol krikľavý (Aguila pomarina), haja tmavá (Milvus milgrana), včelár obyčajný (Pernis apivorus), myšiak hôrny (Buteo buteo), jastrab veľký (Accipiter gentilis), ojedinelo orol kráľovský (Aguila heliaca), orol skalný (Aguila chrysaetos) a v poslednom čase boli pozorované v hniezdnom období i exempláre veľmi vzácneho orla malého (Hieraaëtus pennatus). Zo sov je to najmä vzácny výr skalný (Bubo bubo), ktorý hniezdi na neprístupných skalách alebo strmých skalných stráňach. Vzácne sa vyskytuje aj pôtik kapcavý (Aegolius funereus) a kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), ktoré sem môžu zalietať zo Slovenského rudohoria. Zo vzácnejších krkavcovitých druhov sa tu vyskytuje krkavec čierny (Corvus corax), ktorý hniezdi na neprístupných skalách, prípadne i na stromoch, orešnica perlavá (Nucifraga caryocathactes), ktorá vyhľadáva kroviskové formácie s výskytom liesky. Z ďatľovitých si zasluhuje pozornosť tesár čierny (Dryocopus martius), zo vzácnejších druhov viažucich sa potravou na horské potoky tu hniezdi bocian čierny (Ciconia nigra), trasochvost vrchovský (horský) (Motacilla cinerea), vodnár obyčajný (Cinclus cinclus) a náš exotický krásny rybárik obyčajný (Alcedo atthis). Okrem toho tu žijú mnohé ďalšie chránené druhy typické pre jednotlivé druhy vegetačných krytov a hypsometrických pásiem, ktoré však nie sú pre opisované územie špecifické a sú zhruba totožné s avicenózami okolitých horských celkov. Doplňujúcim komponentom vtáčej zložky Slovenského krasu je i vtáctvo kultúrnej krajiny a vodných biotopov. Spomenieme ich tu len pre úplnosť. Ide najmä o synantropné chránené druhy vtákov, ako je kuvik obyčajný (Athene noctua), plamienka driemavá (Tyto alba), ďateľ hnedkavý (Dendrocopus syriacus) a pod. Najväčšiu skupinu tvoria vodné i pri vode žijúce druhy, ktoré sa pri jarnej a jesennej migrácii zastavujú pri vodných tokoch, ale najmä rybníkoch v Hrhove a v Turni. Okrem transmigrantov sa tu ako hniezdič vyskytuje vlha obyčajná (Oriolus oriolus), veľmi vzácna kúdeľníčka lužná (Remis pendulinus) a kaňa močiarna (Circu aeruginosus). Po celý rok bol pozorovaný aj kršiak rybár (Pandion haliaetus), vzácny dravec, no jeho hniezdenie sa dá len veľmi ťažko predpokladať. Ako hniezdiče sa uvádzajú aj volavka popolavá (Ardea cinerea) a volavka purpurová (Ardea purpurea). Živočíšna zložka Chránenej krajinnej oblasti Slovenský kras a Štátnej prírodnej rezervácie Zádielska tiesňava má dôležité miesto v prírodných hodnotách tohto územia. Patrí medzi neopakovateľné a unikátne hodnoty slovenskej prírody, ktoré musíme chrániť a nesmieme dovoliť, aby boli znehodnotené alebo zničené. Flóra Krasové oblasti sú zaujímavé a príťažlivé. Najvýznamnejšie sú predovšetkým jaskyne, škrapové polia a úzke skalnaté údolia. S týmito zvláštnosťami krasu súvisia odlišné prejavy života. Z klimatického hľadiska Zádielska dolina patrí svojím južným okrajom do suchej a veľmi teplej panónskej oblasti, ale na severe nadväzuje na vlhkú a chladnú klímu Slovenského rudohoria. Hoci ročný priemer zrážok je dosť vysoký a presahuje 600 mm, prejavuje sa tu citeľný nedostatok vlahy, pretože vápence sú vekmi priepustné. Preto je nápadný rozdiel medzi jarným obdobím, bohatým na kvetiny, a letným, keď je rastlinstvo pre nedostatok vody akoby vypálené. V tomto období sa uplatňujú stepné druhy rastlinstva znášajúce sucho. Zádielska dolina sa vyznačuje svojráznou vegetáciou a bohatosťou kvetenstva. Rastie tu okolo 900 cievnatých druhov rastlín. Táto bohatosť je podmienená mnohými okolnosťami. Okrem spomínaného hraničného flóristického položenia rozmanitosť tunajšieho kvetenstva podmieňujú úzke doliny. V nich zreteľne pozorujeme tzv. zvrat vegetačných pásiem. Prejavuje sa tak, že v úzkych tiesňavách v nadmorskej výške okolo 200-250 m rastú typické horské rastliny, napríklad plamienok alpínsky (Clematis alpina), arábka alpínska (Arabis alpina) astra alpínska (Asfer Alpinus) škarda Jacguiniova (Crepis jacguinii), jazyk jelení (Phyllitis scolopendrium) a iné. O 300 až 400 m vyššie sa nachádzajú extrémne teplomilné druhy, ako kavyľ Ivanov (Sfipa joannis), včelník rakúsky (Dracocephalum austriacum), sinokvet mäkký (Jurinea mollis), zvonček sibírsky veľkokvetý (Campanula sibirica ssp. divergentiformis), klinček Lumnitzerov (Dianthus lumnitzeri) a iné. Mnohé teplomilné druhy panónskej flóry tu dosahujú severnú hranicu svojho rozšírenia. Z významnejších teplomilných druhov spomenieme: hadomor purpurový a rakúsky (Scerzonera purpurea a S. austriaca), kozinec mechúrikatý belavý (Astragallus vesicarius ssp. albidus), hrachor panónsky (Lafhyrus pannonicum), klasovec sivastý (Asyneuma canescens), kocúrik panónsky (Nepeta pannonica), ibištek trojdielny (Hibiscus trionum), skrutec európsky (Meliotropium europaeum), zbehovec úzkolistý (Ajuga chamaepitys), z krov je to javor tatársky (Acer tataricum), jaseň mannový (Fraxinus ornus), mechúrnik stromovitý (Colutea arborescens), čerešňa mahalebková (Cerasus mahaleb) a iné. Najvzácnejším rastlinným skvostom je rumenica turnianska (Onosma tornense) rastúca v blízkom okolí. Nemenším prekvapením na Zádielskej planine je hromadný výskyt ponikleca otvoreného (Pulsatilla patens) pochádzajúceho zo sarmatských stepí. Nájdeme tu aj relikty, ktoré sa zachovali z doby treťohôr. Sú to na neprístupných skalných stenách rastúci tis obyčajný (Taxus baccafa) a mohutné exempláre brečtana popínavého (Hedera helix), klokoča peristého (Staphyllea pinnata) a iné. Z doby ľadovej tu zostali soldanelka karpatská (Soldanella carpatica) a kortúza Matthioliho (Cortusa matthioli), ktoré rastú pri tzv. Ľadovej diere pod Havraními skalami v Zádielskej doline. Hraničné položenie Slovenského krasu sa silne prejavuje aj vo vývoji rastlinných spoločenstiev. Rastlinné spoločenstvá a ich fragmenty sa rýchlo mozaikovite striedajú a plynulo prelínajú. Tak nájdeme v typickom horskom spoločenstve ostrovky vápnomilnej (Sesleria varia) s astrou alpínskou (Aster alpinus), klinčekom Lumnitzerovým (Dianthus lumnitzeri) a škardou Jacguiniovou (Crepis jacguinii) vyslovene teplomilné panónske a stepné druhy, ako je sinokvet mäkký (Jurinea mollis), hadomor purpurový (Scorzonera purpurea), tavoľník prostredný (Spiraea media) a pod. Rovnako typické pre kras je aj rýchle striedanie ekotypov. Na vzdialenosti sotva niekoľkých centimetrov rastú druhy vápnomilné vedľa druhov nenáročných na vápno. Vedľa bohatej skupiny poniklecov (Pulsatilla sp.) rastie koberec psice tuhej (Nardus stricta). Z ostatných významných a typických druhov Slovenského krasu sú v Zádielskej doline bohato zastúpení napríklad prví zvestovatelia jari - bohaté trsy fialových kvetov ponikleca veľkokvetého (Pulsatilla grandis) a ponikleca slovenského (P. slavica). Hneď za nimi sa hlásia vo veľkých skupinách žltosvietiace kvety hlaváčika jarného (Adonis vernalis). Nápadný vzhľad dávajú skalným svahom zlatožlté koberce nátržníka piesočného (Potentilla arenaria). Po nich potom prichádza kosatec nízky a k. bezlistý (Iris pumila a I. aphylla). Začiatkom leta je nádherný pohľad na striebristo sa vlniace bohaté porasty kavyľu Ivanovho (Stipa joannis) alebo celé plochy škrapov, ktoré sú fialové od zvončeka sibírskeho (Campanula sibirica). Zvislé steny skalných zrázov zdobia početné trsy žitého hadomoru rakúskeho (Scorzonera austriaca) a krásne fialové hviezdice astry alpínskej (Aster alpinus), inde zase veľké skupiny tarice skalnej (Alyssum saxatile). Jej sestra, tarica horská (Alyssum montanum) spolu s chudôbkou drsnoplodou (Draba lasiocarpa) rastie na škrapoch. V štrbinách skál nájdeme slezinník rutovitý (Asplenium ruta-muraria), slezinník červený (A.trichomanes), a niekedy aj slezinník zelený (A. viride). Uprostred leta, keď väčšina rastlín už odkvitla, svietia zo skál biele strapce jagavky konáristej (Anthericum ramosum) s dokvitajúcou nevädzou Triumfettovou (Cyanus triumfetti). Ešte farebnejšia je jeseň, vtedy sa od bielych stien vápencov výrazne odrážajú všetkými odtieňmi hrajúce farby rastlín ukladajúcich sa k zimnému oddychu. V Slovenskom krase sa nachádzajú ideálne východiská ako pre turistiku, tak aj pre rekreáciu a športy rôznych zameraní.Trasu náučného chodníka tvorí uzavretý okruh, preto ju možno absolvovať v obidvoch smeroch. Najvýhodnejšie je však postupovať podľa číslovania jednotlivých zastávok. Výškový rozdiel medzi Zádielskou planinou a najnižším bodom trasy (asi 300 m) sa týmto smerom ľahšie prekonáva. Náučný chodník sa začína nad obcou Zádielske Dvorníky - časť Zádiel a smeruje na sever po ceste cez Zádielsku tiesňavu proti toku Blatnického potoka. Po vyústení skalnej tiesňavy pri Ľavostrannej odbočke cesty do Bôrky odbočuje doprava cez drevenú lavičku nad Blatnickým potokom. Pokračuje po lesnej ceste až na okraj planiny. Z cesty možno odbočiť doprava na vyhliadkový bod. Trasa chodníka pokračuje smerom na juh po pastvinách Zádielskej doliny so skupinami stromovitej vegetácie až na najvyšší okraj planiny. Náučný chodník sa potom otočí na východ, mierne sa zvažuje a pri skupine stromov na južnom kraji planiny, smerujúc na juhovýchod, klesá cez typický drieňový porast až k východiskovému bodu. Náučný chodník možno prejsť za 4 hodiny Náročnejší turista nemusí zostupovať po chodníku, ale môže pokračovať v ceste východným smerom po okraji Zádielskej planiny a po hrebeni zostúpiť až k ruinám Turnianskeho hradu. Za nepriaznivého počasia návštevníci môžu zájsť do chaty Bystrina (Jednota Košice); chata, otvorená počas letnej sezóny, sa nachádza v doline asi 300 m od zastávky č. 4. Smer náučného chodníka je v teréne i na tabuliach jednotlivých zastávok označený priečnym zeleným pásom v bielom štvorcovom poli.

DedinkyV cípe Slovenského raja sa nachádza rekreačné stredisko Dedinky. Pre svoju výhodnú polohu, vodnú plochu, blízkosť Dobšinskej ľadovej jaskyne a sedačkovú lanovku na Geravy je obľúbeným miestom turistického ruchu. Stanovať môžete na lúke nad jazerom, odkiaľ si môžete vyraziť na túry do Slovenského raja. Zastávku tu má autobusová i železničná doprava, centrum je prístupné autom od Rožňavy, Banskej Bystrice i Spišskej Novej Vsi.

Volovské vrchyVäčšinu plochy pohoria tvorí členitý hornatý reliéf s nadmorskou výškou 300 až 600 m. Nadmorské výšky chrbtov vrchov sa pohybujú vo výške 800 až 1100 m. Vo Volovských vrchoch sa už od stredoveku ťažilo zlato, striebro, meď, ortuť a železná ruda. Najvýznamnejšie banské oblasti sa viažu na dolinu Hnilca, Smolníka a Slovinského potoka, kde vzniklo pomerne husté osídlenie s niekoľkými sídlami mestského typu. Volovské vrchy sú horským krajinným celkom vo východnej časti Slovenska s dĺžkou 70 km a šírkou 30 km.Zo severu ho vymedzujú Slovenský raj, Hornádska kotlina, z východu Košická kotlina, z juhu Slovenský kras a zo západu Muránska planina. Celkovú rozlohu majú 1320 km štvorcových. Najvyšší bod pohoria Zlatý stôl má výšku 1322 m (ďalšie vrchy Volovec 1284 m, Pipítka 1225 m, Kojšovská hoľa 1246 m). Prevažná časť Volovských vrchov je zalesnená s prevahou smreka a jedle. Bukové a dubové porasty sa nachádzajú v južných okrajových častiach pohoria.Najdôležitejšími turistickými strediskami v tejto oblasti sú Gelnica, Medzev a Košice

Šport turistika - Slovensko - Turistika Slovenský kras

AZ-europe, a.s.

slovenčina

čeština

maďarčina

poľština

angličtina

nemčina

rumunčina

ruština

švédčina

dánčina

estónčina

fínčina

islandčina

lotyština

litovčina

nórčina

albánčina

srbčina

chorvátčina

gréčtina

taliančina

maltčina

portugalčina

slovinčina

španielčina

francúzština

holandčina

empty

Vo vašom košíku sa nenachádzajú žiadne položky

0 položiek

Nákupný košík

Prihlásiť

Registrácia