Šport turistika - Slovensko , Zoznam objektov - Parky - Košický kraj

VihorlatÚzemie má nepravideľný tvar a pozoruhodný je hlavne tým, že je najvýchodnejším slovenským sopečným horstvom. Vihorlat je bohatý na krásne lesy kopce, potoky, jazierka a mnoho iných prírodných javov. Vihorlat je známy masív zalesnených vrchov so strmými, rozbrázdenými svahmi, ktorý dominuje v severnej časti Východoslovenskej pahorkatiny. Pre Vihorlat sú typické rozsiahle bukové lesy, tiché doliny a vzácne rastlinné a živočíšne spoločenstvá.Územie patrí do subprovincie Vnútorné Východné Karpaty, oblasť Vihorlatsko-gutinská, celok Vihorlatské vrchy. Jeho hranice sa dotýkajú na juhu a na západe s Východoslovenskou pahorkatiou, na severe a severovýchode Bukovských vrchov, chránené územie oddeľuje tok Cirochy, Koloničky a Luhu a na východe je ochranné pásmo vymedzené štátnou cestou medzi Choňkovcami a Ubľou.Vzdialenosť územia v smere východ-západ je asi 22 km a v smere sever-juh asi 23 km. Najvyšším vrchom je Vihorlat (1076 m) a najnižšie miesto v južnej časti územia pri obci Jovsa má asi (160 m). Na chránenom území v severnej časti ochranného pásma sa nachádzajú horniny flyšu.Vo Vihorlate vynikajú doliny svojou výnimočnou tichosťou, bohatými lesmi, atraktívnym okolím, čistými potokmi a pestrou faunou i flórou. Čo sa týka vodstva, najkrajšími sú: Morské oko, ktoré je v nadmorskej výške 618 m na juhu pod Sninským kameňom. Vzniklo v dávnej minulosti zahradením doliny a zosuvom pôdy z okolitých strmých strání. Jazero dosahuje dĺžku na niektorých miestach až 25 m.Spoločenstvá rastlín a živočíchov tu podporuje hlavne teplá klimatická oblasť, ktorá sa dostáva na južné svahy Vihorlatu z Východoslovenskej pahorkatiny. Na území je vďaka výnimočnej vegetácií neskutočné množstvo rastlín. Vzhľadom na rozlohu má územie bohatú a pestrú faunu. Čo sa týka živočíchov, návštevníci tu majú možnosť vidieť, napr. salamandru škvrnitú, rysa ostrovidného, vlka obyčajného, vydru riečnu a mnoho iných.Vyhorlat má ideálne podmienky na východiská ako pre turistiku, tak aj pre rekreáciu a športy rôznych zameraní. Východisko - prístup: obec Remetské Hámre - autobusová zastávka Morské oko (Veľké Vihorlatské jazero) - najväčšie jazero Vihorlatu, vrchoviská, slatiny a rašeliniská s rosičkou okrúhlolistou, páperníkom pošvatým, plavúncom zaplavovaným, Remetské Hámre - obec s tradíciou drevorubačstva, pálenia dreveného uhlia, baníctva a železiarstva. Východisko - prístup: obec Remetské Hámre, Snina jazero Morské oko (vzniklo zahradením doliny potoka Okna pri sopečnej činnosti), PP Sninský kameň - erózna troska lávového prúdu - významná botanická lokalita (kostrava vihorlatská, rozchodník ročný, zvonček okrúhlolistý, plamienok alpínsky), chránená rastlina telekia ozdobná - živý symbol Vihorlatu. Návštevníci CHKO Vihorlat môžu využívať na pešie tury aj Náučný chodník Morské oko Sninský kameň Sninské rybníky, ktorý bol otvorený v roku 1984. Na trase dlhej km sa môžu návštevníci prostredníctvom náučných tabúľ oboznámiť s históriou a zvláštnosťami celej CHKO. Zvyšujúca sa návštevnosť CHKO Vihorlat ovplyvňuje aj blízkosť Zemplínskej šíravy, kde sa v čase letnej turistickej sezóny zrekreuje každoročne vyše milióna ľudí. Územie terajšej CHKO Vihorlat malo veľký význam už v minulosti, a to najmä z hľadiska baníckeho a železiarskeho. Železná ruda bola objavená na severozápadnom úpätí Sninského kameňa už v roku1819, kde sa aj ťažila, o čom svedčia haldy hlušiny, ktorú možno nájsť na trase náučného chodníka. Neskoršie sa ťažilo aj na Mochnatom vrchu pri obci Remetské Hámre. Potrebná prísada na výrobu železa sa získavala ťažbou neďaleko od Morského oka.

Slovenský krasSlovenský kras je bohatý na povrchové aj podzemné vody, rieky, prekrásne lesy, jaskyne, doliny, a množstvo krásnych prírodných javov. Rozmanitý povrch s rozdielnými poveternostnými a pôvodnými pomermi podporuje rozšírenie viacerých druhov rastlinstva. Slovenský kras je najväčšie a najtypickejšie krasové územie v strednej Európe a najviac sa preslávil sústavou náhorných planín oddelených hlbokými údoliami, bohatstvom podzemných i povrchových krasových javov a pestrou faunou. Na území je najbohatší výskyt panónskeho rastlinstva na Slovensku.Slovenský kras je najväčšie krasové územie v strednej Európe. Mohutnosť vápencových vrstiev bez vložiek nepriepustných hornín umožnila rozsiahly proces skrasovatenia. Z morfologického hľadiska predstavuje nápadnú jednotku, ktorá sa vymyká z celkového krajinného obrazu Západných Karpát a je tvorená sústavou náhorných plošín lemovaných strmými stráňami skláňajúcimi sa k dnám priľahlých kotlín, resp. kaňonovitých dolín a tiesňav. Slovenský kras vznikol usadzovaním sedimentov v druhohornom mori. Najspodnejšiu časť - spodný trias - predstavujú pestré zelené, červenkasto-fialové bridlice a pieskovce (seiss), ktoré pozvoľna prechádzajú do vrstiev s väčším zastúpením vápencov (kampil). Stredný trias je reprezentovaný mohutným komplexom vápencov. Sú to predovšetkým najnižšie sa vyskytujúce tzv. gutensteinské tmavé vápence, ktoré smerom nahor prechádzajú do vápencovodolomitických súvrství so zastúpením od sivých dolomitov cez svetlé dolomity a vápence až po ružovkasté vápence. Nad nimi sú uložené svetlé, tzv. wettersteinské vápence, v ktorých sa postupne chemickou a mechanickou činnosťou vody vyvinuli známe krasové javy, ako sú závrty, škrapy, jaskyne, priepasti, podzemné toky, tiesňavy a pod. Najkrajším morfologickým útvarom Slovenského krasu je nesporne tiesňava Zádielskej doliny. Milióny rokov sa voda Blatnického potoka zarezávala do vápencových skál, v ktorých stále prehlbovala svoje koryto. Postupným zrúcaním stropov vzniknutých chodieb a jaskýň vznikla roklina, ktorej steny boli najskôr vymodelované zvislou eróziou. Náznak pôvodného preklenutia doliny možno badať na jej hornom konci. Dĺžka vlastnej skalnej tiesňavy je asi 2 200 m, hĺbka okolo 300 m, pričom pravá strana je asi o 50 m vyššia než ľavá. Šírka rokliny v niektorých miestach je iba 10 m.' Najnižší bod tiesňavy nad obcou Zádiel je 270 m n. m. a jej vyústenie pri odbočke na Bôriku v hornej časti sa nachádza vo výške 475 m. Celkové prevýšenie je teda 205 m. Tiesňava je orientovaná od severu na juh, jej steny sú miestami až kolmé. V horných dvoch tretinách sa rozširujú do bokov v tvare písmena "V". Po oboch stranách vidíme skalné hrebienky prechádzajúce kolmo na smer tiesňavy, v horných častiach silne zvetrané a utvárajúce početné vežičky. Medzi týmito "rebrami" doliny nachádzame úžľabiny, v hornej časti zarastené lesným porastom, v dolnej časti prechádzajúce do suťovísk, ktoré pri doline miestami vytvárajú sutinové kužele. Pozornosť návštevníkov iste zaujme ihlanovitá skala vymodelovaná erozívnou činnosťou vody, ktorá akoby vyrastala z dna rokliny; pre svoj tvar dostala meno Cukrová homoľa. Blatnický potok preteká striedavo po pravej i Ľavej strane cesty a utvára malé vodopády a kaskády. V stenách tiesňavy môžeme pozorovať stopy niekdajšej činnosti tečúcej vody, ktorá svojím tlakom a pomocou skalných úlomkov vybrúsila v stenách rôzne misovité a pologuľovité priehlbiny, tzv. tlakové obrie hrnce. Na iných miestach vidieť početné otvory, malé jaskynky a pukliny, v ktorých nachádza vtáctvo vhodné podmienky na hniezdenie. Kým pravá strana tiesňavy sa rozvinula do lesnatej planiny Horného vrchu, na ľavej strane sa rozkladá Zádielska planina, ktorá je väčšinou holá so skupinkami listnatého porastu. Typické škrapové pole môže návštevník vidieť na južnom okraji tejto planiny, ktorá sa prerušovane ťahá krovitou a trávnatou oblasťou od vrcholu nad ústím Zádielskej doliny až po Turniansky hrad. Južný okraj Zádielskej planiny klesá strmo do Turnianskej kotliny. Odplavením zeminy, ktoré nastalo po odlesnení, utvorili sa na svahu škrapy iba pomaly zarastajúce krovitou vegetáciou. Zjednodušene môžeme proces skrasovatenia charakterizovať takto: postupným zasakovaním dažďovej vody do systémov puklín a trhlín dochádza k ich rozširovaniu, až časom vznikajú podzemné chodby, dutiny a jaskyne. Tento pozvoľný proces rozrušovania vápencových a dolomitických hornín sa končí tam, kde krasové horniny dosahujú na nepriepustné podložie. Túto úroveň nazývame spodnou krasovou erozívnou základňou. V mieste styku týchto dvoch druhov hornín krasová voda často vyviera na povrch tzv. vyvieračkami. Podzemné priestory po čase zanáša splavený materiál (zemina, štrk) a na stenách nastáva sekundárne vyzrážanie uhličitanu vápenatého. Tak vzniká sintrová výzdoba jaskýň, ktorá v neskoršej fáze udivuje návštevníkov bohatosťou tvarov. Častý je vznik priepastí a roklín, a to zrútením stropov jaskýň. V Zádielskej doline bolo nájdených niekoľko menších jaskýň; z nich si najväčšiu pozornosť zasluhujú Kostrová, Kráľovská a Bobková jaskyňa. Na severnom okraji rezervácie sa jaskyniari už niekoľko rokov usilujú nájsť vchod do predpokladaných podzemných priestorov Zádielskej planiny. Slovenský kras má na dĺžku asi 32 km v smere na sever-juh a v smere západ-východ asi 72 km. Najvyšším vrchom je Pipítka (1225 m) a najnižšie miesto Hrhove, má nadmorskú výšku (asi 190 m).Doliny v Slovenskom krase vynikajú svojou výnimočnou tichosťou, atraktívnou krajinou, bohatými lesmi, čistými potokmi a bohatou i pestrou faunou a flórou. Najznámejšia ja asi Zádielská dolina. Diviačia priepasť nachádza sa v juhovýchodnej časti Plešivskej planiny. Vytvorená je koróziou presakujúcich atmosférických vôd. Predstavuje sústavu puklinových priepasťovitých dómov s bohatou a rozmanitou sintrovou výplňou. Na starších sintrových nátekoch vyrastajú kríčkovité a kostrovité trsy kalcitu. Na dne niektorých dómov sú plytké jazerá s leknovými sintrovými kôrami a jaskynnými perlami. Priepasť dosahuje hĺbku 123 m. Nález čiastočne zasintrovanej kostry diviaka (Sus scrofa) je z hĺbky 75 m. Otvor priepasti bol známy oddávna, hlbšie časti objavil M. Erdös v roku 1964. Zvonivá jama korózno-rútivá priepasť v strednej časti Plešivskej planiny hlboká 101 m.. Ústi do podzemného dómu s priľahlými horizontálnymi chodbami dlhými 220 m. Pagodovité stalagmity sú vysoké vyše 10 m, najvyšší až 26 m. Otvor priepasti bol známy oddávna. Prvé zostupy sa datujú do rokov 1875 a 1882. Jej prvý odborný opis pochádza z roku 1925. Obrovská priepasť nachádza sa na planine Dolný vrch nad obcou Jablonov nad Turnou. Korózno-rútivý šachtovitý podzemný priestor dosahuje hĺbku 100 m. Prvý zostup do priepasti uskutočnili maďarskí jaskyniari v roku 1959. Snežná jama situovaná na planine Horný vrch v Národnej prírodnej rezervácii Havrania skala, západnej od hornej časti Zádielskej tiesňavy. Rozsadlinovo-korózna, gravitačne rozšírená podzemná puklina má dĺžku asi 100 m a hĺbku 25 m. Na konci sú menšie náteky trvalej ľadovej výplne. Kunia priepasť situovaná na južnom okraji Jasovskej planiny. Dosahuje dĺžku 813 m a hĺbku 203 m. Priepasť objavil G. Stibrányi st. v roku 1947, do hĺbky prenikli košickí jaskyniari v roku 1986. Systém priepastí ústi na horizontálnu chodbu s podzemným tokom. Jeho vody prenikajú cez neznáme priestory do Skalistého potoka. Zo sintrovej výplne upútajú brčká, kaskádové hrádze, jazerné leknovité tvary. Fauna Keď chceme aspoň rámcovo charakterizovať faunu Štátnej prírodnej rezervácie Zádielska tiesňava, musíme zdôrazniť, že ju nemožno vytrhnúť z kontextu charakteristiky fauny celej krasovej oblasti. Preto sa oboznámime nielen s faunou Zádielskej tiesňavy, ale aj so vzácnou faunou Slovenského krasu, v ktorom má Zádielska tiesňava nesporne svoje osobitné postavenie. Súbežne s vývinom podmienok pre špecifický ráz vegetačného krytu Slovenského krasu vyvíjali sa pestré životné podmienky i pre vývin živočíšstva, ktoré najmä vo svojich nižších skupinách dáva tomuto územiu osobitný charakter vymykajúci sa z bežného rámca karpatskej lesnej zóny a nadobúda prevažne charakter zoocenóz stepného a lesostepného pásma. Tieto xerotermné zoocenózy sa často veľmi kontrastne prelínajú s horskými, subalpínskymi elementmi, ktoré sa tu podobne ako rastliny zachovali vo vlhkých a chladnejších údolných biotopoch, ako to priam klasicky ukazuje práve Zádielska tiesňava. Z územia Slovenského krasu a Zádielskej tiesňavy sú známe mnohé endemické živočíšne druhy, ako napr. z chrobákov Duvalius bokori a Otiorhynchus roubali. Zaujímavé sú tiež živočíchy obývajúce podzemné dutiny, jaskyne a iné geomorfologické útvary krasu. Najznámejším troglobiontom zo skupiny Isopoda je Mesoniscus graniger Je celý bledý a slepý, čo svedčí o tom, že je dokonale prispôsobený podzemnému životu. Z vodných kôrovcov podzemných vôd sú typické slepé druhy rodu Niphargus. Z mäkkýšov je v krase známa zebrina teplomilná (Zebrina detrita) a pozoruhodný je tiež výskyt tohto druhu v Západných Karpatoch. Známe sú tiež lokality mediteránnych ploštíc Trigonosoma rusticum a Rhinocoris cuspidalus, jediné v ČSSR. Jednotlivé, aspoň sčasti známe skupiny hmyzu - motýle, rovnokrídlovce, chrobáky - sa vyznačujú veľkým podielom južných xerotermných prvkov. Vyskytuje sa tu napr. veľmi vzácna saga stepná (Saga pedo) a modlivka zelená (Manfis religiosa). Z vyšších stavovcov sú ďalšou významnou skupinou zvýrazňujúcou xerotermný ráz krasovej oblasti plazy. Najzaujímavejší je výskyt južného elementu - krátkonôžky štíhlej (Ablepharus kitaibelii), jediného u nás žijúceho druhu z čeľade scinkovitých, ktorej výskyt v krase je o to vzácnejší, že tieto lokality tvoria severnú hranicu svojho rozšírenia. Z ďalších teplomilných druhov plazov treba spomenúť jaštericu múrovú (Lacerta muralis), jaštericu zelenú (Lace viridis), užovku stromovú (Elaphe longissima), ktoré sa stýkajú niektorých miestach zasa s horským chladnomilným druhom jašterice živorodej (Lacerta vivipara). Podobné miešanie elementov možno pozorovať aj v ďalších skupinách stavovcov, najmä z triedy vták a cicavcov. Tak napr. výskyt teplomilných druhov z radu hmyzožravcov - belozúbky, z netopierov podkováč veľký (Rhinolophus ferruequinum), podkováč južný (Rhinolophus euryale), lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii), zo stepných druhov syseľ obyčajný (Citellus citellus), ako aj niektoré ďalšie druhy na jednej strane a piskor vrchovský (Sorex alpinus), orešnica perlavá (Nucifraga caryocathactes) a jašterica živorodá (Lacerta vivipara) na druhej strane svedčia o výraznom zvrate pásiem na tomto neveľkom územnom celku. Zo vzácnejších menších cicavcov sa tu nachádza plch veľký (Glis glis), plch hôrny (Driomys niledula), pĺšik lieskový (Muscardinus avellanarius). Z väčších druhov poľovnej zveri tu žije kuna lesná (Martes martes), kuna skalná (Martes foina), jazvec obyčajný (Meles meles), mačka divá (Felis silvesfris), rys ostrovid (Lynx lynx) a samozrejme srnčia, jelenia a diviačia zver. Vlk bol v Slovenskom krase už vyhubený a intradukovaná bola na Plešivskej a Jasovskej planine muflónia zver. K veľmi vzácnym chráneným druhom cicavcov, ktoré ešte v Slovenskom krase žijú, patrí vydra riečna (Lutra lutra), ktorá sa už veľmi ojedinelo vyskytuje v povodí rieky Slanej a Bodvy. Najmenej je špecifickosťou krasového územia ovplyvnená trieda vtákov, pretože je pod vplyvmi avicenóz okolitých orografických celkov, najmä Slovenského rudohoria, a avicenóz kultúrnej krajiny i vodných biotopov, ktoré sa vzájomne prelínajú. Nakoniec je to i neveľká rozloha územia vzhľadom na lokomočné schopnosti tejto živočíšnej skupiny. Celkový ráz avifauny sa preto podstatne nevymyká z rámca charakteru Západných Karpát, aspoň čo sa týka pôvodných zachovaných zvyškov lesa v tiesňavách, dolinách a zvyškov plôch teplých dúbrav a bučín. Treba si uvedomiť, že zásahom človeka do pôvodných lesov, hlavne odlesnením teplých dúbrav, došlo k trvalými kvantitatívnym a kvalitatívnym zmenám avicenóz. Tých prvkov, ktoré môžeme z hľadiska vtáčej fauny vyčleniť ako typické pre krasovú krajinu stepných a lesostepných zoocenóz, je len veľmi málo. Najvýznamnejším druhom týchto biotopov je teplomilný lesostepný ponto-mediteránny druh - strnádka cia (Emberiza cia), ktorý tu na viacerých miestach Plešivskej a Silickej planiny, južne orientovanej časti Zádielskej doliny hniezdi v premenlivom množstve (15-20 párov). Výskytové lokality strnádky cia v Slovenskom krase tvoria severnú hranicu európskeho rozšírenia. Ďalším pozoruhodnejším druhom tohto biotopu je skaliar pestrý (Monticola saxatilis), ktorý tu hniezdi najmä na menej prístupných skalných reliéfoch krasových strání a planín. Hniezdi tu tiež niekoľko ďalších chránených druhov vtákov, napríklad skaliarik sivý (Oenanthe oenanthe), trasochvost biely (Motacilla alba), červienka obyčajná (Erythacus rubecula), ale aj ďalšie krovinné a lesné druhy. Významným stepným druhom tohto biotopu, ktorý sa naň viaže viac-menej len troficky, je sokol rároh (Falco cherrug), ktorého areál rozšírenia sa tu typicky čiastočne prekrýva s ďalším veľkým druhom sokola - sokolom sťahovavým, ten však prislúcha viac do nasledujúcich biotopov. Ďalšiu skupinu tvorí vtáctvo lesov, kaňonovitých dolín a veľkých skalných útvarov. Táto skupina je omnoho pestrejšia a silne podlieha vplyvu avicenóz najmä veľkého horského masívu - Slovenského rudohoria. Charakterizujúcu skupinu tu tvoria najmä druhy niektorých vzácnych dravcov a sov, ako sú sokol sťahovavý (Falco peregrinus), ktorého stavy sú v posledných rokoch už veľmi kritické a obavy z jeho úplného vyhubenia v Slovenskom krase sú celkom opodstatnené. Ako vzácny hniezdič sa tu vyskytuje hadiar krátkoprstý (Circaétus gallicus), orol krikľavý (Aguila pomarina), haja tmavá (Milvus milgrana), včelár obyčajný (Pernis apivorus), myšiak hôrny (Buteo buteo), jastrab veľký (Accipiter gentilis), ojedinelo orol kráľovský (Aguila heliaca), orol skalný (Aguila chrysaetos) a v poslednom čase boli pozorované v hniezdnom období i exempláre veľmi vzácneho orla malého (Hieraaëtus pennatus). Zo sov je to najmä vzácny výr skalný (Bubo bubo), ktorý hniezdi na neprístupných skalách alebo strmých skalných stráňach. Vzácne sa vyskytuje aj pôtik kapcavý (Aegolius funereus) a kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), ktoré sem môžu zalietať zo Slovenského rudohoria. Zo vzácnejších krkavcovitých druhov sa tu vyskytuje krkavec čierny (Corvus corax), ktorý hniezdi na neprístupných skalách, prípadne i na stromoch, orešnica perlavá (Nucifraga caryocathactes), ktorá vyhľadáva kroviskové formácie s výskytom liesky. Z ďatľovitých si zasluhuje pozornosť tesár čierny (Dryocopus martius), zo vzácnejších druhov viažucich sa potravou na horské potoky tu hniezdi bocian čierny (Ciconia nigra), trasochvost vrchovský (horský) (Motacilla cinerea), vodnár obyčajný (Cinclus cinclus) a náš exotický krásny rybárik obyčajný (Alcedo atthis). Okrem toho tu žijú mnohé ďalšie chránené druhy typické pre jednotlivé druhy vegetačných krytov a hypsometrických pásiem, ktoré však nie sú pre opisované územie špecifické a sú zhruba totožné s avicenózami okolitých horských celkov. Doplňujúcim komponentom vtáčej zložky Slovenského krasu je i vtáctvo kultúrnej krajiny a vodných biotopov. Spomenieme ich tu len pre úplnosť. Ide najmä o synantropné chránené druhy vtákov, ako je kuvik obyčajný (Athene noctua), plamienka driemavá (Tyto alba), ďateľ hnedkavý (Dendrocopus syriacus) a pod. Najväčšiu skupinu tvoria vodné i pri vode žijúce druhy, ktoré sa pri jarnej a jesennej migrácii zastavujú pri vodných tokoch, ale najmä rybníkoch v Hrhove a v Turni. Okrem transmigrantov sa tu ako hniezdič vyskytuje vlha obyčajná (Oriolus oriolus), veľmi vzácna kúdeľníčka lužná (Remis pendulinus) a kaňa močiarna (Circu aeruginosus). Po celý rok bol pozorovaný aj kršiak rybár (Pandion haliaetus), vzácny dravec, no jeho hniezdenie sa dá len veľmi ťažko predpokladať. Ako hniezdiče sa uvádzajú aj volavka popolavá (Ardea cinerea) a volavka purpurová (Ardea purpurea). Živočíšna zložka Chránenej krajinnej oblasti Slovenský kras a Štátnej prírodnej rezervácie Zádielska tiesňava má dôležité miesto v prírodných hodnotách tohto územia. Patrí medzi neopakovateľné a unikátne hodnoty slovenskej prírody, ktoré musíme chrániť a nesmieme dovoliť, aby boli znehodnotené alebo zničené. Flóra Krasové oblasti sú zaujímavé a príťažlivé. Najvýznamnejšie sú predovšetkým jaskyne, škrapové polia a úzke skalnaté údolia. S týmito zvláštnosťami krasu súvisia odlišné prejavy života. Z klimatického hľadiska Zádielska dolina patrí svojím južným okrajom do suchej a veľmi teplej panónskej oblasti, ale na severe nadväzuje na vlhkú a chladnú klímu Slovenského rudohoria. Hoci ročný priemer zrážok je dosť vysoký a presahuje 600 mm, prejavuje sa tu citeľný nedostatok vlahy, pretože vápence sú vekmi priepustné. Preto je nápadný rozdiel medzi jarným obdobím, bohatým na kvetiny, a letným, keď je rastlinstvo pre nedostatok vody akoby vypálené. V tomto období sa uplatňujú stepné druhy rastlinstva znášajúce sucho. Zádielska dolina sa vyznačuje svojráznou vegetáciou a bohatosťou kvetenstva. Rastie tu okolo 900 cievnatých druhov rastlín. Táto bohatosť je podmienená mnohými okolnosťami. Okrem spomínaného hraničného flóristického položenia rozmanitosť tunajšieho kvetenstva podmieňujú úzke doliny. V nich zreteľne pozorujeme tzv. zvrat vegetačných pásiem. Prejavuje sa tak, že v úzkych tiesňavách v nadmorskej výške okolo 200-250 m rastú typické horské rastliny, napríklad plamienok alpínsky (Clematis alpina), arábka alpínska (Arabis alpina) astra alpínska (Asfer Alpinus) škarda Jacguiniova (Crepis jacguinii), jazyk jelení (Phyllitis scolopendrium) a iné. O 300 až 400 m vyššie sa nachádzajú extrémne teplomilné druhy, ako kavyľ Ivanov (Sfipa joannis), včelník rakúsky (Dracocephalum austriacum), sinokvet mäkký (Jurinea mollis), zvonček sibírsky veľkokvetý (Campanula sibirica ssp. divergentiformis), klinček Lumnitzerov (Dianthus lumnitzeri) a iné. Mnohé teplomilné druhy panónskej flóry tu dosahujú severnú hranicu svojho rozšírenia. Z významnejších teplomilných druhov spomenieme: hadomor purpurový a rakúsky (Scerzonera purpurea a S. austriaca), kozinec mechúrikatý belavý (Astragallus vesicarius ssp. albidus), hrachor panónsky (Lafhyrus pannonicum), klasovec sivastý (Asyneuma canescens), kocúrik panónsky (Nepeta pannonica), ibištek trojdielny (Hibiscus trionum), skrutec európsky (Meliotropium europaeum), zbehovec úzkolistý (Ajuga chamaepitys), z krov je to javor tatársky (Acer tataricum), jaseň mannový (Fraxinus ornus), mechúrnik stromovitý (Colutea arborescens), čerešňa mahalebková (Cerasus mahaleb) a iné. Najvzácnejším rastlinným skvostom je rumenica turnianska (Onosma tornense) rastúca v blízkom okolí. Nemenším prekvapením na Zádielskej planine je hromadný výskyt ponikleca otvoreného (Pulsatilla patens) pochádzajúceho zo sarmatských stepí. Nájdeme tu aj relikty, ktoré sa zachovali z doby treťohôr. Sú to na neprístupných skalných stenách rastúci tis obyčajný (Taxus baccafa) a mohutné exempláre brečtana popínavého (Hedera helix), klokoča peristého (Staphyllea pinnata) a iné. Z doby ľadovej tu zostali soldanelka karpatská (Soldanella carpatica) a kortúza Matthioliho (Cortusa matthioli), ktoré rastú pri tzv. Ľadovej diere pod Havraními skalami v Zádielskej doline. Hraničné položenie Slovenského krasu sa silne prejavuje aj vo vývoji rastlinných spoločenstiev. Rastlinné spoločenstvá a ich fragmenty sa rýchlo mozaikovite striedajú a plynulo prelínajú. Tak nájdeme v typickom horskom spoločenstve ostrovky vápnomilnej (Sesleria varia) s astrou alpínskou (Aster alpinus), klinčekom Lumnitzerovým (Dianthus lumnitzeri) a škardou Jacguiniovou (Crepis jacguinii) vyslovene teplomilné panónske a stepné druhy, ako je sinokvet mäkký (Jurinea mollis), hadomor purpurový (Scorzonera purpurea), tavoľník prostredný (Spiraea media) a pod. Rovnako typické pre kras je aj rýchle striedanie ekotypov. Na vzdialenosti sotva niekoľkých centimetrov rastú druhy vápnomilné vedľa druhov nenáročných na vápno. Vedľa bohatej skupiny poniklecov (Pulsatilla sp.) rastie koberec psice tuhej (Nardus stricta). Z ostatných významných a typických druhov Slovenského krasu sú v Zádielskej doline bohato zastúpení napríklad prví zvestovatelia jari - bohaté trsy fialových kvetov ponikleca veľkokvetého (Pulsatilla grandis) a ponikleca slovenského (P. slavica). Hneď za nimi sa hlásia vo veľkých skupinách žltosvietiace kvety hlaváčika jarného (Adonis vernalis). Nápadný vzhľad dávajú skalným svahom zlatožlté koberce nátržníka piesočného (Potentilla arenaria). Po nich potom prichádza kosatec nízky a k. bezlistý (Iris pumila a I. aphylla). Začiatkom leta je nádherný pohľad na striebristo sa vlniace bohaté porasty kavyľu Ivanovho (Stipa joannis) alebo celé plochy škrapov, ktoré sú fialové od zvončeka sibírskeho (Campanula sibirica). Zvislé steny skalných zrázov zdobia početné trsy žitého hadomoru rakúskeho (Scorzonera austriaca) a krásne fialové hviezdice astry alpínskej (Aster alpinus), inde zase veľké skupiny tarice skalnej (Alyssum saxatile). Jej sestra, tarica horská (Alyssum montanum) spolu s chudôbkou drsnoplodou (Draba lasiocarpa) rastie na škrapoch. V štrbinách skál nájdeme slezinník rutovitý (Asplenium ruta-muraria), slezinník červený (A.trichomanes), a niekedy aj slezinník zelený (A. viride). Uprostred leta, keď väčšina rastlín už odkvitla, svietia zo skál biele strapce jagavky konáristej (Anthericum ramosum) s dokvitajúcou nevädzou Triumfettovou (Cyanus triumfetti). Ešte farebnejšia je jeseň, vtedy sa od bielych stien vápencov výrazne odrážajú všetkými odtieňmi hrajúce farby rastlín ukladajúcich sa k zimnému oddychu. V Slovenskom krase sa nachádzajú ideálne východiská ako pre turistiku, tak aj pre rekreáciu a športy rôznych zameraní.Trasu náučného chodníka tvorí uzavretý okruh, preto ju možno absolvovať v obidvoch smeroch. Najvýhodnejšie je však postupovať podľa číslovania jednotlivých zastávok. Výškový rozdiel medzi Zádielskou planinou a najnižším bodom trasy (asi 300 m) sa týmto smerom ľahšie prekonáva. Náučný chodník sa začína nad obcou Zádielske Dvorníky - časť Zádiel a smeruje na sever po ceste cez Zádielsku tiesňavu proti toku Blatnického potoka. Po vyústení skalnej tiesňavy pri Ľavostrannej odbočke cesty do Bôrky odbočuje doprava cez drevenú lavičku nad Blatnickým potokom. Pokračuje po lesnej ceste až na okraj planiny. Z cesty možno odbočiť doprava na vyhliadkový bod. Trasa chodníka pokračuje smerom na juh po pastvinách Zádielskej doliny so skupinami stromovitej vegetácie až na najvyšší okraj planiny. Náučný chodník sa potom otočí na východ, mierne sa zvažuje a pri skupine stromov na južnom kraji planiny, smerujúc na juhovýchod, klesá cez typický drieňový porast až k východiskovému bodu. Náučný chodník možno prejsť za 4 hodiny Náročnejší turista nemusí zostupovať po chodníku, ale môže pokračovať v ceste východným smerom po okraji Zádielskej planiny a po hrebeni zostúpiť až k ruinám Turnianskeho hradu. Za nepriaznivého počasia návštevníci môžu zájsť do chaty Bystrina (Jednota Košice); chata, otvorená počas letnej sezóny, sa nachádza v doline asi 300 m od zastávky č. 4. Smer náučného chodníka je v teréne i na tabuliach jednotlivých zastávok označený priečnym zeleným pásom v bielom štvorcovom poli.

Slovenský RajMedzi typické krasové ukážky Slovenského Raja patria hlboké a tesné rokliny. V Slovenskom raji nájdete povrchové a podzemné krasové javy a z povrchových sa tu vyskytujú závrty, škrapy, úvaly, slepé dolinky a občasné ponory. Z vyše 50-tich jaskýň je najznámejšia Dobšinská ľadová jaskyňa. Národný park Slovenský Raj je jedným z najtypickejších horských krasových území na Slovensku. Prekvitá hlbokými roklinami s mnohými vodopádmi a rozľahlými náhornými planinami. Charakteristické pre Napasr sú zachovalé krásne lesy, vzácne rastlinstvo a živočíšstvo. Územie má pretiahnutý tvar v smere východ-západ.Národný park Slovenský raj sa rozprestiera v severovýchodnej časti Slovenského rudohoria. Národný park Slovenský Raj patrí do subprovincie Vnútorné Západné Karpaty, oblasť Slovenské rudohorie, celok Spišsko-gemerský kras, podcelok Slovenský raj. Hranice Napasru sa dotýkajú: na severe a severozápade s Hornádskou kotlinou, na západe a severozápade s Nizkymi Tatrami, na juhu so Stolickými a na východe s Volovskými vrchmi.Na celkovej dĺžke územia (asi 25 km, šírka 18 km) je nejvyšším vrchom Javorina (1186 m) a najnižším miestom je hladina Hornádu pri Spišskej Novej Vsi (450 m). Druhohorné a strednotriasové vápence a dolomity ležia na spodnotriasových slienitých vápencoch a bridliciach.Z dolín je asi najznámejšia úzka a hlboká Stratená dolina, v ktorej je nádherná ako fauna, tak aj flóra. Vymodelovala ju rieka Hnilec. V dolinách sú bohaté a pestré živočíšne spoločenstvá a návštevníkov zakaždým očaria svojou tichosťou, atraktívnou krajinou a pestrými farbami.V Slovenskom raji nájdete pestré prírodné pomery typického karpatského horského rastlinstva. Čo sa týka rastlinstva, najviac charakteristická pre toto prostredie je rastlina zvonček karpatský. Na územiach s pestrým rastlinstvom sa vyvinuli bohaté živočíšne spoločenstvá, ako napr. z motýľov tu bolo popísaných vyše 1900 druhov. Čo sa týka živočíchov, nájdete tu, napr. z obojživelníkov mloka karpatského, salamandru škvrnitú, z plazov jaštericu živorodú, obyčajnú, vretenicu obyčajnú, z dravcov orla skalného, orla krikľavého, medveďa hnedého, rysa ostrovidného, mačku divú, kunu hôrnu, skalnú, vydru čiernu a mnoho iných. Prevažnú väčšinu územia pokrývajú lesy s prevládajúcimi vápencovými bučinami, ale aj pozmenenými smrečinami. Vyskytujú sa tu chránené rastliny - astra alpínska, horec jarný, jazyk jelení, kosatec bezlistý, šafrán Heuffelov, žltohlav európsky, karpatské endemity ako zvonček karpatský, večernica lesná, poniklec slovenský, glaciálne relikty ako napríklad jazyčník sibírsky, lomikameň vždyživý, dryádka osemlupienková a ďalšie. Bahatstvo fauny, zastúpené živočíchmi ako medveď, rys, orol krikľavý, sokol myšiar, výr skalný, bocian čierny a ďalšie, dopĺňa v roku 1963 vysadený kamzík vrchovský alpskej proveniencie z Jeseníkov, spôsobujúci škody na cenných rastlinných spoločenstvách.Hoci lesy v Slovenskom raji pokrývajú 90% územia, nájdete tu ideálne východiská ako pre turistiku, tak aj pre rekreáciu a športy rôznych zameraní. Turistické strediská a východiská: Čingov - stredisko cestovného ruchu a letovisko Novovešťanov v kotline rieky Hornád. Nachádza sa tu aj významné archeologické nálezisko (slovanské osídlenie Hradisko) Dobšinská ľadová jaskyňa UNESCO Geravy - rozľahlá planina na juhu Slovenského raja s veľkým množstvom povrchových krasových útvarov, ktorej ohraničenie tvoria vrcholy Suchého vrchu, Červenej skaly, Holého kameňa a Gačovskej skaly. Kláštorisko - turistické stredisko kde sa nachádzajú rekonštruované ruiny kartuziánskeho kláštora z prelomov 13. a 14. storočia. Košiarny briežok - stredisko prímestskej rekreácie v objektoch individálnej chatovej rekreácie na rozľahlých lúkach na juh od Smižian. Podlesok - turistické stredisko v západnej časti Slovenského raja v údolí Veľkej Bielej vody na začiatku Prielomu Hornádu a pri ústí rokliny Suchá Belá. Turistické ciele: Biely potok - je pravostranný prítok Hornádu, ktorý má prameniská približne vo výške 900 m na severných svahoch Geravy, ohraničenej zo severu Holým kameňom, Červenou skalou a Suchým vrchom. Glac - najrozsiahlejšia planina v Slovenskom raji, dosahujúca najväčšiu výšku 1061 m nad bývalou horárňou Glac. Havrania skala - výrazný vrchol v centrálnej časti Slovenského raja s veľmi strmými skalnatými zrázmi padajúcimi na juh a juhovýchod do doliny Veľkého Zajfu. Kláštorská roklina - tiesňava vytvorená potokom prameniacim pod Kláštoriskom a ústiacim priamo do Hornádu. Kyseľ - tiesňava na východnom okraji planiny Glac, medzi hrebeňmi Pircu a Čertovej Sihote. Na dĺžke približne 1,5 km má spád približne 180 m. Na rázcestí v Kyseli sa delí na Veľký, Malý a Vyšný Kyseľ. Lesnica - potok vyvierajúci vo svahoch Matky Božej a Turníka, vlievajúci sa do Hornádu nad Čingovom. Matka Božia - vrch vysoký 906 m, ktorý pôvodne vytváral s Medveďou hlavou prapôvodnú plošinu. Piecky - vápencová tiesňava v severozápadnej časti opisovaného územia. Potok pramení v západných svahoch Glacu, ústi do Veľkej Bielej vody pri osade Píla. Dolný tok až po rozvetvenie sa nazýva aj Bielou dolinou. Prielom Hornádu - je približne 16 km dlhý úsek horného toku rieky Hornád od ústia Veľkej Bielej vody po Smižany. Sokolia dolina - je jedna z najdivokejších tiesňav Slovenského raja a nachádza sa na východných okrajoch planiny Glac. Suchá Belá - jedna z najromantickejších tiesňav Slovenského raja. Voda ňou pretekajúca pramení na severnom okraji planiny Glac. Jej tok oddeľuje od seba masív Vtáčieho hrbu a Rumanovej. Do Veľkej Bielej vody ústí priamo v stredisku Podlesok. Tomášovský výhľad - skalná galéria v južnom svahu Ludmanky s výhľadom do Prielomu Hornádu, doliny Bieleho potoka, na Čertovu sihoť. Pod skalnou terasou v bezprostrednej blízkosti turistického chodníka sa nachádza jaskyňa "Michalova džura". Veľká Knola - horský masív medzi sedlami Čertova hlava a Grajnár. Z jeho málo zalesneného vrcholu je rozsiahly výhľad do okolia. Veľký Sokol - mohutná a dlhá tiesňava na západnom okraji planiny Glac. Ukončuje ju romantická Róthova roklina s 22m vodopádom, pomenovaná po jednom z priekopníkov turistiky v Slovenskom raji. Zejmarská roklina - je sprístupnená tiesňava v južnej časti Slovenského raja vytvorená tokom, ktorý steká z planiny Geravy. Turistické strediská poskytujú rôzne typy ubytovania: campingy, chaty, penzióny a hotely. V priľahlých obciach môžete využiť ubytovanie v súkromí.V turistických strediskách sa nachádzajú bufety rýchleho občerstvenia i reštaurácie.Pred túrou informujte sa o schodnosti terénu. Presne si naplánujte túru, cieľ túry a predpokladaný čas návratu oznámte v mieste ubytovania;. Na území prírodných rezervácí pohybujte sa výlučne po turistických značkovaných chodníkoch. (neskracujte chodníky) Na túry choďte radšej včaššie a nikdy nie sami. Prechod tiesňavami Slovenského raja ( Kyseľ, Kláštorská roklina, Sokolia dolina, Suchá Belá, Piecky, Veľký Sokol, Zejmarská roklina ) je povolený jedine smerom nahor, t.j. proti smeru potoka ! Dodržujte ustanovenia Návštevného poriadku Národného parku Slovenský raj a pokyny Horskej služby. Poplatky vyberané Záujmovým združením obcí Slovenský raj slúžia na údržbu turistických chodníkov (denný lístok 15 Sk, týždenný lístok 30 Sk).

Volovské vrchyVäčšinu plochy pohoria tvorí členitý hornatý reliéf s nadmorskou výškou 300 až 600 m. Nadmorské výšky chrbtov vrchov sa pohybujú vo výške 800 až 1100 m. Vo Volovských vrchoch sa už od stredoveku ťažilo zlato, striebro, meď, ortuť a železná ruda. Najvýznamnejšie banské oblasti sa viažu na dolinu Hnilca, Smolníka a Slovinského potoka, kde vzniklo pomerne husté osídlenie s niekoľkými sídlami mestského typu. Volovské vrchy sú horským krajinným celkom vo východnej časti Slovenska s dĺžkou 70 km a šírkou 30 km.Zo severu ho vymedzujú Slovenský raj, Hornádska kotlina, z východu Košická kotlina, z juhu Slovenský kras a zo západu Muránska planina. Celkovú rozlohu majú 1320 km štvorcových. Najvyšší bod pohoria Zlatý stôl má výšku 1322 m (ďalšie vrchy Volovec 1284 m, Pipítka 1225 m, Kojšovská hoľa 1246 m). Prevažná časť Volovských vrchov je zalesnená s prevahou smreka a jedle. Bukové a dubové porasty sa nachádzajú v južných okrajových častiach pohoria.Najdôležitejšími turistickými strediskami v tejto oblasti sú Gelnica, Medzev a Košice

Slanské vrchyGeologický vývoj horstva bol zložitý, ovplyvnený etapovite rozloženou sopečnou činnosťou. Eróziou pôvodného sopečného reliéfu vznikli rozmanité povrchové tvary, prekrásne doliny, skalné steny a bralá. Početné potoky, zväčša bystrinného charakteru z východných svahov ústia do Tople. Pozdĺž zlomových línií na úpätí pohoria vyvierajú minerálne pramene. Slanské vrchoy sa rozprestierajú na území okresu. Povrch je odlišný od ostatných slovenských horstiev. Sú nádherné svojou divokosťou, veľkolepou, súčasne desivou i majestátnou pustotou. Slanské vrchy predstavujú sopečné pohorie severojužného smeru v Fatranskoslanskej oblasti. Na západe sú ohraničené Košickou kotlinou, na severe Beskydským predhorím, na východe Východoslovenskou pahorkatinou a na juhu štátnou hranicou s Maďarskom.Najvyššie výšky dosahujú vrcholy Šimonka (1092 m), Makovica (981 m), Mošník (911 m), Velký Milíč (895 m), Bogota (855 m), Kapoveň (730 m) a Zobraná (610 m).Komplexy listnatých lesov si na väčšine územia Slanských vrchov uchovali pôvodný ráz. Veľké plochy zaberajú najmä bukové lesy s pestrým bylinným porastom. Na juhu a v nižších polohách sú rozšírené spoločenstvá teplomilných rastlín.Pohorie Slanské vrchy sa radí medzi turistické oblasti s dobrými podmienkami ako pre zimnú, tak i pre letnú rekreáciu a turistiku. Terény s nadmorskou výškou nad 800 m ponúkajú ideálne podmienky i pre náročnejšie lyžiarske športy. Navštevované je lyžiarske stredisko Zlatá Baňa. Okrem upravených svahov s lyžarskými vlekmi je tu i skokanský mostík. Ďaľším zimným strediskom je Zámutov s veľmi dobrými podmienkami pre zjazdové lyžovanie. V letnom období ponúka táto oblasť široké možnosti pre pešiu turistiku, rekreáciu a odpočinok. Krásne lesy a zajímavé prírodné scenérie robia tento kraj turisticky veľmi príťažlivým. Pre milovníkov pešej turistiky sú pripravené dobre značené turistické trasy a chodníky v prírode, takmer nenarušené civilizáciou.

Šport turistika - Slovensko , Zoznam objektov - Parky - Košický kraj

AZ-europe, a.s.

slovenčina

čeština

maďarčina

poľština

angličtina

nemčina

rumunčina

ruština

švédčina

dánčina

estónčina

fínčina

islandčina

lotyština

litovčina

nórčina

albánčina

srbčina

chorvátčina

gréčtina

taliančina

maltčina

portugalčina

slovinčina

španielčina

francúzština

holandčina

empty

Vo vašom košíku sa nenachádzajú žiadne položky

0 položiek

Nákupný košík

Prihlásiť

Registrácia