Šport turistika - Slovensko , Zoznam objektov - Parky - Región Gemer

Muránska planinaÚzemie je priam zasypané dolinami, ktoré vynikajú pestrosťou povrchových krasových javov. Muránska planina nie je taká krásna len kôli dolinkám a povrchovým javom, ale aj vďaka jaskyniam, ktorých bolo objavených okolo 120. Pre Muránsku planinu je charakteristické to, že sa vyznačuje rozsiahlými lesnými komplexami, náhornými planinami, krasovými povrchovými i podzemnými javmi, bohatým rastlinstvom a živočíšstvom s mnohými chránenými a vzácnymi druhmi.Územie patrí do subprovincie Vnútorné Západné Karpaty, oblasť Slovenské rudohorie, celok-gemerský kras. Západná oblasť patrí do celku Veporské vrchy, s podcelkami Fabova hoľa a Balocké vrchy, južná do celku Stolické vrchy, s podcelkami Klenovské vrchy a Tŕstie, na juhu hraničí s Revúckou vrchovinou, na severe s Nízkymi Tatrami a na severovýchode so Slovenským rajom.Najvyšším vrchom je Fabova hoľa (1439 m) a najnižšie miesto je pri Rimavskej Píle (420 m).Z hlbokých dolín sa tu vyskytujú Furmanec, Martincová, Javorníková, Hrdzavá, Suchý dol, Trstenská, Stračník, Zlatica a iné, ktoré vznikli činnosťou vody, spätnou eróziou a v niektorých prípadoch aj zrútením jaskynných stropov. V okolí sa nachádzajú väčšie vodné toky, ako Hron, Muránka a Rimava, ktoré svojimi prítokmi odvádzajú vodu z územia.V Muránskej planine pokrývaju lesy asi 91% celkovej plochy, no aj tak sa tu vyskytuje neskutočné množstvo rastlín. Vývoj teplomilných a horských živočíšnych spoločenstiev i veľmi vzácnych druhov podmieňujú osobitné prírodné pomery. Nachádzajú sa tu, napr. mlok vrchovský, bocian čierny, orol skalný, netopier obyčajný, piskor obyčajný, medveď hnedý, rys ostrovid, mačka divá, kuna skalná a mnoho iných. Rastlinstvo Muránskej planiny je považované za najzaujímavejšie spomedzi flór ostatných orografických celkov Slovenska po stránke druhovej pestrosti a zastúpenia rozličných fytogeografických prvkov. Vplyvom rôznorodých reliéfnych, geologických, pôdnych, výškových a klimatických pomerov sa vytvorili podmienky, pri ktorých sú v blízkosti seba schopné existovať druhy rôznych ekologických nárokov. Južné výslnné lesostepné svahy Muránskej planiny sú charakteristické prítomnosťou teplomilnej a suchomilnej vegetácie. Z drevín a krov na takýchto miestach rastie dub žltkastý (Quercus dalechampii), dub mnohoplodý (Quercus polycarpa), jarabina mukyňa (Sorbus aria agg.), menej je zastúpená jarabina brekyňa (Sorbus torminalis), mahalebka (Prunus mahaleb), drieň (Cornus mas), tavoľník prostredný (Spiraea media), ruža bedrovníková (Rosa pimpinellifolia), rašetliak (Rhamnus cathartica), z rastlín je tu možné nájsť poniklec prostredný (Pulsatilla subslavica), prilbicu jedhojovú (Aconitum anthora), zvonček sibírsky (Campanula sibirica), astru spišskú (Aster scepusiensis), dušovku roľnú (Acinos arvensis), luskáč lekársky (Vincetoxicum hirundinaria) a skalničník srsnatý (Jovibarba hirta). Naproti tomu v severných častiach planiny alebo v chladných stanovištiach, sa vyskytujú mnohé vysokohorské druhy, ako napr. kosodrevina (Pinus mugo), jarabina mišpuľková (Sorbus chamaemespilus), paleoendemity lomikameň Wáhlenbergov (Saxifraga wahlenbergii) a stračonôžka tatranská (Delphinium oxysepalum), neoendemit soldanelka karpatská (Soldanella carpatica), relikt dryádka osemlupienková (Dryas octopetala), iskerník alpínsky (Ranunculus alpestris), škarda Jacquinova (Crepis jacquinii), zvonček karpatský (Campanula carpatica), zvonček maličký (Campanula cochleariifolia), prvosienka holá (Primula auricula), kortúza Matthioliho (Cortusa matthioli) a ďalšie druhy. Zaujímavou inverznou lokalitou je dolina potoka Furmanec, kde rastie na veľmi obmedzenej ploche vzácna valdštajnka trojpočetná Magicova (Waldsteinia ternata subsp. magicii). Floristicky významné sú lúky a pasienky ako biotopy množstva ohrozených druhov, ktorých početnosť v posledných rokoch rapídne klesá. Najohrozenejšou skupinou sa javí najmä čeľaď vstavačovité s druhmi: Coeloglossum viride, Dactylorhiza fuchsii, D. sambucina, Gymnadenia conopsea, Orchis mascula, O. morio, O. ustulata. Veľmi hodnotné sú prameniská a ostatné mokraďné ekosystémy so zriedkavo sa vyskytujúcimi druhmi: rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata), vŕba plazivá (Salix repens), prvosienka pomúčená (Primula farinosa), tučnica obyčajná (Pinguicula vulgaris), páperník širokolistý (Eriophorum latifolium), a z orchideí vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis), ojedinele kruštík močiarny (Epipactis palustris) a trčníček jednolistý (Microstylis monophyllos). Na území Muránskej planiny bolo zistených približne 1150 taxónov cievnatých rastlín. Medzi nimi je 97 chránených druhov, 35 endemitov a subendemitov - z toho 3 západokarpatské paleoendemity a niekoľko reliktov. Najvýznamnejšou rastlinou Muránskej planiny je poliehavý kríček, paleostenoendemit lykovec muránsky (Daphne arbuscula), ktorý rastie väčšinou na neprístupných vápencových a dolomitových stenách a bralách. Lesnatosť územia dosahuje 90% a prirodzene je tu zastúpených 6 lesných vegetačných stupňov – od druhého (bukovo-dubového) po siedmy (smrekový). Južné svahy sú príznačné výskytom porastov duba, jaseňa a buka. Na vlastnej planine prevládajú bučiny a pôvodné ihličnaté lesy smreka a jedle. Na viacerých miestach rastie tis obyčajný. Na hrebeňoch sa zachovali reliktné porasty sosny a smrekovca. Na Stožkách, Voniacej, ale aj inde rastie autochtónny ekotyp smrekovca opadavého. Zaujímavý je prirodzený ostrovčekovitý výskyt kosodreviny na Veľkej Stožke s vtrúsenou jarabinou mišpuľkovou. V Hrdzavej doline kosodrevina zostupuje do výšky 750 m n. m. Základným rysom Muránskej planiny z hľadiska zoologického je jej zoogeografická poloha na južnom okraji nášho úseku Karpát v blízkosti hranice panónskej oblasti. Táto skutočnosť podmieňuje podobne ako aj pri rastlinstve spoločné zastúpenie západokarpatských boreálnych, montánnych a submontánnych zoocenóz spoločne s niektorými panónskymi alebo všeobecne termofilnými druhmi. Bohatstvo fauny bezstavovcov reprezentuje viac ako 450 doposiaľ zistených druhov chrobákov, vyše 350 druhov motýľov, 286 druhov pavúkovcov, asi 200 druhov dvojkrídlovcov, 75 druhov mäkkýšov, 40 druhov mnohonôžok a stonôžok, pričom viaceré druhy na území Muránskej planiny dosahujú limitné hranice svojich distribučných areálov. Dva druhy mäkkýšov predstavujú endemity Západných Karpát, päť druhov mnohonôžok predstavuje karpatské endemity. Niektoré taxóny sú viazané len na toto územie, napríklad bystruškovitý jaskynný chrobák Duvalius szaboi ssp. szaboi predstavuje glaciálny relikt, vyskytujúci sa len v jedinej jaskyni v Tisovskom krase. Motýľov reprezentuje napríklad chránený vidlochvost ovocný, či jasoň červenooký. Z chránených druhov stavovcov sa na Muránskej planine vyskytuje 1 druh z triedy kruhoústnic, 7 druhov obojživelníkov, 7 druhov plazov, 98 druhov vtákov a 38 druhov cicavcov. Väčšina druhov stavovcov predstavujú typické karpatské lesné druhy. Na príklade niektorých druhov je však možné poukázať na prítomnosť teplomilných prvkov. Na príklade plazov je to možné dokumentovať výskytom jašterice múrovej (Lacerta muralis), jašterice zelenej (Lacerta viridis) alebo užovky stromovej (Elaphe longissima). Na hranici areálu rozšírenia sa tu vyskytuje západokarpatský endemit hraboš tatranský (Microtus tatricus), zriedkavá je myšovka vrchovská (Sicista betulina). Pravidelne sa tu vyskytujú všetky karpatské veľké šelmy, medveď hnedý (Ursus arctos), vlk (Canis lupus), rys (Lynx lynx) a mačka divá (Felis silvestris). V severnej časti v Hrone a v jeho prítokoch sa nachádza jedna z najpočetnejších populácií vydry (Lutra lutra) na Slovensku. Z dravých vtákov významný je hniezdny výskyt orla skalného (Aquila chrysaetos), orla krikľavého (Aquila pomarina), včelára obyčajného (Pernis apivorus) a sokola rároha (Falco cherrug). Muránska planina je tiež refúgiom zriedkavého hlucháňa (Tetrao urogallus). Severnú hranicu rozšírenia tu dosahuje strnádka cia (Emberiza cia) obývajúca xerotermné až lesostepné lokality. Tento vtáčí druh je ďalším z príkladov teplomilných mediteránnych faunistických elementov, vyskytujúcich sa na Muránskej planine. Územie Muránskej planiny predstavuje jednu z najvýznamnejších oblastí Slovenska dôležitých pre ochranu biodiverzity netopierov. Doposiaľ sa na tomto území zaznamenal výskyt 22 druhov netopierov.Muránska Planina má ideálne podmienky na vychodiská ako pre turistiku, tak aj pre rekreáciu, či športy rôznych zameraní.Z hľadiska turistky a rekreácie nie je NP Muránska planina tak výrazne zaťažená nadmernou návštevnosťou ako iné národné parky Slovenska. Súvisí to s absenciou rozvinutej infrakštruktúry voľného cestovného ruchu a s relatívnou nedostupnosťou krasovej planiny. V zmysle medzinárodných kategórií na ohodnocovanie národných parkov má preto toto územie po doriešení legislatívnych väzieb šancu stať sa modelovým národným parkom, slúžiacim predovšetkým pre sledovanie vývoja prirodzených ekosystémov a v oblasti turistky pre jej aktívne formy. Muránska planina je územím vhodným predovšetkým pre pešiu a lyžiarsku turistiku, po doriešení vhodných trás aj pre horskú cykloturistiku. Z hľadiska športového vzrastá v súčasnosti záujem o využívanie územia na horolezectvo a paragliding. Turistickými východiskami a zároveň vstupmi do národného parku sú obce po jeho obvode – najmä Muráň, Tisovec, Pohronská Polhora-Michalová, Červená Skala a Závadka nad Hronom. Okrem hustej siete značených turistických chodníkov sú v území národného parku vybudované dva náučné chodníky. Prvý chodník, ktorý bol zriadený v roku 1983, vedie z Veľkej lúky na Muránsky hrad a na jeho jednotlivých zastávkach možno nájsť stručné všeobecné informácie o flóre, faune, lesníctve, geológii, geomorfológii Muránskej planiny a oboznámiť sa s históriou Muránskeho hradu. Druhý náučný chodník Stožky je monotématický - venovaný lesu a lesníctvu. Vedie okolo národnej prírodnej rezervácie Malá Stožka. Súčasťou chodníka je na jeho začiatku zrekonštruovaný vagónik lesnej železnice, v ktorom je inštalovaná expozícia venovaná lesným železničkám a ochrane prírody daného územia. V roku 1997 sa zriadila prvá náučná lokalita v území národného parku blízkosti obce Muráň. Ide o špecializovanú geologickú náučnú lokalitu, ktorá formou panela prezentuje zaujímavý geologický jav – muránsku brekciu. V poslednom období je možné zaznamenať zvýšený turistický záujem o územie Muránskej planiny, ktorý je niekedy spojený s nežiadúcimi efektami, napríklad so živelným táborením a zakladaním ohnísk. V roku 1997 sa realizoval projekt, ktorého cieľom je zmiernenie a usmernenie týchto negatívnych javov. Základnou filozofiou projektu bolo poskytnutie vhodného miesta pre krátkodobé prenocovanie. V rámci projektu sa na miestach s vysokou návštevnosťou vybudovali stále a bezpečné ohniská a na lokalite Nižná Kľaková bola zriadená jednuduchá turistická útulňa.

Slovenský krasSlovenský kras je bohatý na povrchové aj podzemné vody, rieky, prekrásne lesy, jaskyne, doliny, a množstvo krásnych prírodných javov. Rozmanitý povrch s rozdielnými poveternostnými a pôvodnými pomermi podporuje rozšírenie viacerých druhov rastlinstva. Slovenský kras je najväčšie a najtypickejšie krasové územie v strednej Európe a najviac sa preslávil sústavou náhorných planín oddelených hlbokými údoliami, bohatstvom podzemných i povrchových krasových javov a pestrou faunou. Na území je najbohatší výskyt panónskeho rastlinstva na Slovensku.Slovenský kras je najväčšie krasové územie v strednej Európe. Mohutnosť vápencových vrstiev bez vložiek nepriepustných hornín umožnila rozsiahly proces skrasovatenia. Z morfologického hľadiska predstavuje nápadnú jednotku, ktorá sa vymyká z celkového krajinného obrazu Západných Karpát a je tvorená sústavou náhorných plošín lemovaných strmými stráňami skláňajúcimi sa k dnám priľahlých kotlín, resp. kaňonovitých dolín a tiesňav. Slovenský kras vznikol usadzovaním sedimentov v druhohornom mori. Najspodnejšiu časť - spodný trias - predstavujú pestré zelené, červenkasto-fialové bridlice a pieskovce (seiss), ktoré pozvoľna prechádzajú do vrstiev s väčším zastúpením vápencov (kampil). Stredný trias je reprezentovaný mohutným komplexom vápencov. Sú to predovšetkým najnižšie sa vyskytujúce tzv. gutensteinské tmavé vápence, ktoré smerom nahor prechádzajú do vápencovodolomitických súvrství so zastúpením od sivých dolomitov cez svetlé dolomity a vápence až po ružovkasté vápence. Nad nimi sú uložené svetlé, tzv. wettersteinské vápence, v ktorých sa postupne chemickou a mechanickou činnosťou vody vyvinuli známe krasové javy, ako sú závrty, škrapy, jaskyne, priepasti, podzemné toky, tiesňavy a pod. Najkrajším morfologickým útvarom Slovenského krasu je nesporne tiesňava Zádielskej doliny. Milióny rokov sa voda Blatnického potoka zarezávala do vápencových skál, v ktorých stále prehlbovala svoje koryto. Postupným zrúcaním stropov vzniknutých chodieb a jaskýň vznikla roklina, ktorej steny boli najskôr vymodelované zvislou eróziou. Náznak pôvodného preklenutia doliny možno badať na jej hornom konci. Dĺžka vlastnej skalnej tiesňavy je asi 2 200 m, hĺbka okolo 300 m, pričom pravá strana je asi o 50 m vyššia než ľavá. Šírka rokliny v niektorých miestach je iba 10 m.' Najnižší bod tiesňavy nad obcou Zádiel je 270 m n. m. a jej vyústenie pri odbočke na Bôriku v hornej časti sa nachádza vo výške 475 m. Celkové prevýšenie je teda 205 m. Tiesňava je orientovaná od severu na juh, jej steny sú miestami až kolmé. V horných dvoch tretinách sa rozširujú do bokov v tvare písmena "V". Po oboch stranách vidíme skalné hrebienky prechádzajúce kolmo na smer tiesňavy, v horných častiach silne zvetrané a utvárajúce početné vežičky. Medzi týmito "rebrami" doliny nachádzame úžľabiny, v hornej časti zarastené lesným porastom, v dolnej časti prechádzajúce do suťovísk, ktoré pri doline miestami vytvárajú sutinové kužele. Pozornosť návštevníkov iste zaujme ihlanovitá skala vymodelovaná erozívnou činnosťou vody, ktorá akoby vyrastala z dna rokliny; pre svoj tvar dostala meno Cukrová homoľa. Blatnický potok preteká striedavo po pravej i Ľavej strane cesty a utvára malé vodopády a kaskády. V stenách tiesňavy môžeme pozorovať stopy niekdajšej činnosti tečúcej vody, ktorá svojím tlakom a pomocou skalných úlomkov vybrúsila v stenách rôzne misovité a pologuľovité priehlbiny, tzv. tlakové obrie hrnce. Na iných miestach vidieť početné otvory, malé jaskynky a pukliny, v ktorých nachádza vtáctvo vhodné podmienky na hniezdenie. Kým pravá strana tiesňavy sa rozvinula do lesnatej planiny Horného vrchu, na ľavej strane sa rozkladá Zádielska planina, ktorá je väčšinou holá so skupinkami listnatého porastu. Typické škrapové pole môže návštevník vidieť na južnom okraji tejto planiny, ktorá sa prerušovane ťahá krovitou a trávnatou oblasťou od vrcholu nad ústím Zádielskej doliny až po Turniansky hrad. Južný okraj Zádielskej planiny klesá strmo do Turnianskej kotliny. Odplavením zeminy, ktoré nastalo po odlesnení, utvorili sa na svahu škrapy iba pomaly zarastajúce krovitou vegetáciou. Zjednodušene môžeme proces skrasovatenia charakterizovať takto: postupným zasakovaním dažďovej vody do systémov puklín a trhlín dochádza k ich rozširovaniu, až časom vznikajú podzemné chodby, dutiny a jaskyne. Tento pozvoľný proces rozrušovania vápencových a dolomitických hornín sa končí tam, kde krasové horniny dosahujú na nepriepustné podložie. Túto úroveň nazývame spodnou krasovou erozívnou základňou. V mieste styku týchto dvoch druhov hornín krasová voda často vyviera na povrch tzv. vyvieračkami. Podzemné priestory po čase zanáša splavený materiál (zemina, štrk) a na stenách nastáva sekundárne vyzrážanie uhličitanu vápenatého. Tak vzniká sintrová výzdoba jaskýň, ktorá v neskoršej fáze udivuje návštevníkov bohatosťou tvarov. Častý je vznik priepastí a roklín, a to zrútením stropov jaskýň. V Zádielskej doline bolo nájdených niekoľko menších jaskýň; z nich si najväčšiu pozornosť zasluhujú Kostrová, Kráľovská a Bobková jaskyňa. Na severnom okraji rezervácie sa jaskyniari už niekoľko rokov usilujú nájsť vchod do predpokladaných podzemných priestorov Zádielskej planiny. Slovenský kras má na dĺžku asi 32 km v smere na sever-juh a v smere západ-východ asi 72 km. Najvyšším vrchom je Pipítka (1225 m) a najnižšie miesto Hrhove, má nadmorskú výšku (asi 190 m).Doliny v Slovenskom krase vynikajú svojou výnimočnou tichosťou, atraktívnou krajinou, bohatými lesmi, čistými potokmi a bohatou i pestrou faunou a flórou. Najznámejšia ja asi Zádielská dolina. Diviačia priepasť nachádza sa v juhovýchodnej časti Plešivskej planiny. Vytvorená je koróziou presakujúcich atmosférických vôd. Predstavuje sústavu puklinových priepasťovitých dómov s bohatou a rozmanitou sintrovou výplňou. Na starších sintrových nátekoch vyrastajú kríčkovité a kostrovité trsy kalcitu. Na dne niektorých dómov sú plytké jazerá s leknovými sintrovými kôrami a jaskynnými perlami. Priepasť dosahuje hĺbku 123 m. Nález čiastočne zasintrovanej kostry diviaka (Sus scrofa) je z hĺbky 75 m. Otvor priepasti bol známy oddávna, hlbšie časti objavil M. Erdös v roku 1964. Zvonivá jama korózno-rútivá priepasť v strednej časti Plešivskej planiny hlboká 101 m.. Ústi do podzemného dómu s priľahlými horizontálnymi chodbami dlhými 220 m. Pagodovité stalagmity sú vysoké vyše 10 m, najvyšší až 26 m. Otvor priepasti bol známy oddávna. Prvé zostupy sa datujú do rokov 1875 a 1882. Jej prvý odborný opis pochádza z roku 1925. Obrovská priepasť nachádza sa na planine Dolný vrch nad obcou Jablonov nad Turnou. Korózno-rútivý šachtovitý podzemný priestor dosahuje hĺbku 100 m. Prvý zostup do priepasti uskutočnili maďarskí jaskyniari v roku 1959. Snežná jama situovaná na planine Horný vrch v Národnej prírodnej rezervácii Havrania skala, západnej od hornej časti Zádielskej tiesňavy. Rozsadlinovo-korózna, gravitačne rozšírená podzemná puklina má dĺžku asi 100 m a hĺbku 25 m. Na konci sú menšie náteky trvalej ľadovej výplne. Kunia priepasť situovaná na južnom okraji Jasovskej planiny. Dosahuje dĺžku 813 m a hĺbku 203 m. Priepasť objavil G. Stibrányi st. v roku 1947, do hĺbky prenikli košickí jaskyniari v roku 1986. Systém priepastí ústi na horizontálnu chodbu s podzemným tokom. Jeho vody prenikajú cez neznáme priestory do Skalistého potoka. Zo sintrovej výplne upútajú brčká, kaskádové hrádze, jazerné leknovité tvary. Fauna Keď chceme aspoň rámcovo charakterizovať faunu Štátnej prírodnej rezervácie Zádielska tiesňava, musíme zdôrazniť, že ju nemožno vytrhnúť z kontextu charakteristiky fauny celej krasovej oblasti. Preto sa oboznámime nielen s faunou Zádielskej tiesňavy, ale aj so vzácnou faunou Slovenského krasu, v ktorom má Zádielska tiesňava nesporne svoje osobitné postavenie. Súbežne s vývinom podmienok pre špecifický ráz vegetačného krytu Slovenského krasu vyvíjali sa pestré životné podmienky i pre vývin živočíšstva, ktoré najmä vo svojich nižších skupinách dáva tomuto územiu osobitný charakter vymykajúci sa z bežného rámca karpatskej lesnej zóny a nadobúda prevažne charakter zoocenóz stepného a lesostepného pásma. Tieto xerotermné zoocenózy sa často veľmi kontrastne prelínajú s horskými, subalpínskymi elementmi, ktoré sa tu podobne ako rastliny zachovali vo vlhkých a chladnejších údolných biotopoch, ako to priam klasicky ukazuje práve Zádielska tiesňava. Z územia Slovenského krasu a Zádielskej tiesňavy sú známe mnohé endemické živočíšne druhy, ako napr. z chrobákov Duvalius bokori a Otiorhynchus roubali. Zaujímavé sú tiež živočíchy obývajúce podzemné dutiny, jaskyne a iné geomorfologické útvary krasu. Najznámejším troglobiontom zo skupiny Isopoda je Mesoniscus graniger Je celý bledý a slepý, čo svedčí o tom, že je dokonale prispôsobený podzemnému životu. Z vodných kôrovcov podzemných vôd sú typické slepé druhy rodu Niphargus. Z mäkkýšov je v krase známa zebrina teplomilná (Zebrina detrita) a pozoruhodný je tiež výskyt tohto druhu v Západných Karpatoch. Známe sú tiež lokality mediteránnych ploštíc Trigonosoma rusticum a Rhinocoris cuspidalus, jediné v ČSSR. Jednotlivé, aspoň sčasti známe skupiny hmyzu - motýle, rovnokrídlovce, chrobáky - sa vyznačujú veľkým podielom južných xerotermných prvkov. Vyskytuje sa tu napr. veľmi vzácna saga stepná (Saga pedo) a modlivka zelená (Manfis religiosa). Z vyšších stavovcov sú ďalšou významnou skupinou zvýrazňujúcou xerotermný ráz krasovej oblasti plazy. Najzaujímavejší je výskyt južného elementu - krátkonôžky štíhlej (Ablepharus kitaibelii), jediného u nás žijúceho druhu z čeľade scinkovitých, ktorej výskyt v krase je o to vzácnejší, že tieto lokality tvoria severnú hranicu svojho rozšírenia. Z ďalších teplomilných druhov plazov treba spomenúť jaštericu múrovú (Lacerta muralis), jaštericu zelenú (Lace viridis), užovku stromovú (Elaphe longissima), ktoré sa stýkajú niektorých miestach zasa s horským chladnomilným druhom jašterice živorodej (Lacerta vivipara). Podobné miešanie elementov možno pozorovať aj v ďalších skupinách stavovcov, najmä z triedy vták a cicavcov. Tak napr. výskyt teplomilných druhov z radu hmyzožravcov - belozúbky, z netopierov podkováč veľký (Rhinolophus ferruequinum), podkováč južný (Rhinolophus euryale), lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii), zo stepných druhov syseľ obyčajný (Citellus citellus), ako aj niektoré ďalšie druhy na jednej strane a piskor vrchovský (Sorex alpinus), orešnica perlavá (Nucifraga caryocathactes) a jašterica živorodá (Lacerta vivipara) na druhej strane svedčia o výraznom zvrate pásiem na tomto neveľkom územnom celku. Zo vzácnejších menších cicavcov sa tu nachádza plch veľký (Glis glis), plch hôrny (Driomys niledula), pĺšik lieskový (Muscardinus avellanarius). Z väčších druhov poľovnej zveri tu žije kuna lesná (Martes martes), kuna skalná (Martes foina), jazvec obyčajný (Meles meles), mačka divá (Felis silvesfris), rys ostrovid (Lynx lynx) a samozrejme srnčia, jelenia a diviačia zver. Vlk bol v Slovenskom krase už vyhubený a intradukovaná bola na Plešivskej a Jasovskej planine muflónia zver. K veľmi vzácnym chráneným druhom cicavcov, ktoré ešte v Slovenskom krase žijú, patrí vydra riečna (Lutra lutra), ktorá sa už veľmi ojedinelo vyskytuje v povodí rieky Slanej a Bodvy. Najmenej je špecifickosťou krasového územia ovplyvnená trieda vtákov, pretože je pod vplyvmi avicenóz okolitých orografických celkov, najmä Slovenského rudohoria, a avicenóz kultúrnej krajiny i vodných biotopov, ktoré sa vzájomne prelínajú. Nakoniec je to i neveľká rozloha územia vzhľadom na lokomočné schopnosti tejto živočíšnej skupiny. Celkový ráz avifauny sa preto podstatne nevymyká z rámca charakteru Západných Karpát, aspoň čo sa týka pôvodných zachovaných zvyškov lesa v tiesňavách, dolinách a zvyškov plôch teplých dúbrav a bučín. Treba si uvedomiť, že zásahom človeka do pôvodných lesov, hlavne odlesnením teplých dúbrav, došlo k trvalými kvantitatívnym a kvalitatívnym zmenám avicenóz. Tých prvkov, ktoré môžeme z hľadiska vtáčej fauny vyčleniť ako typické pre krasovú krajinu stepných a lesostepných zoocenóz, je len veľmi málo. Najvýznamnejším druhom týchto biotopov je teplomilný lesostepný ponto-mediteránny druh - strnádka cia (Emberiza cia), ktorý tu na viacerých miestach Plešivskej a Silickej planiny, južne orientovanej časti Zádielskej doliny hniezdi v premenlivom množstve (15-20 párov). Výskytové lokality strnádky cia v Slovenskom krase tvoria severnú hranicu európskeho rozšírenia. Ďalším pozoruhodnejším druhom tohto biotopu je skaliar pestrý (Monticola saxatilis), ktorý tu hniezdi najmä na menej prístupných skalných reliéfoch krasových strání a planín. Hniezdi tu tiež niekoľko ďalších chránených druhov vtákov, napríklad skaliarik sivý (Oenanthe oenanthe), trasochvost biely (Motacilla alba), červienka obyčajná (Erythacus rubecula), ale aj ďalšie krovinné a lesné druhy. Významným stepným druhom tohto biotopu, ktorý sa naň viaže viac-menej len troficky, je sokol rároh (Falco cherrug), ktorého areál rozšírenia sa tu typicky čiastočne prekrýva s ďalším veľkým druhom sokola - sokolom sťahovavým, ten však prislúcha viac do nasledujúcich biotopov. Ďalšiu skupinu tvorí vtáctvo lesov, kaňonovitých dolín a veľkých skalných útvarov. Táto skupina je omnoho pestrejšia a silne podlieha vplyvu avicenóz najmä veľkého horského masívu - Slovenského rudohoria. Charakterizujúcu skupinu tu tvoria najmä druhy niektorých vzácnych dravcov a sov, ako sú sokol sťahovavý (Falco peregrinus), ktorého stavy sú v posledných rokoch už veľmi kritické a obavy z jeho úplného vyhubenia v Slovenskom krase sú celkom opodstatnené. Ako vzácny hniezdič sa tu vyskytuje hadiar krátkoprstý (Circaétus gallicus), orol krikľavý (Aguila pomarina), haja tmavá (Milvus milgrana), včelár obyčajný (Pernis apivorus), myšiak hôrny (Buteo buteo), jastrab veľký (Accipiter gentilis), ojedinelo orol kráľovský (Aguila heliaca), orol skalný (Aguila chrysaetos) a v poslednom čase boli pozorované v hniezdnom období i exempláre veľmi vzácneho orla malého (Hieraaëtus pennatus). Zo sov je to najmä vzácny výr skalný (Bubo bubo), ktorý hniezdi na neprístupných skalách alebo strmých skalných stráňach. Vzácne sa vyskytuje aj pôtik kapcavý (Aegolius funereus) a kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), ktoré sem môžu zalietať zo Slovenského rudohoria. Zo vzácnejších krkavcovitých druhov sa tu vyskytuje krkavec čierny (Corvus corax), ktorý hniezdi na neprístupných skalách, prípadne i na stromoch, orešnica perlavá (Nucifraga caryocathactes), ktorá vyhľadáva kroviskové formácie s výskytom liesky. Z ďatľovitých si zasluhuje pozornosť tesár čierny (Dryocopus martius), zo vzácnejších druhov viažucich sa potravou na horské potoky tu hniezdi bocian čierny (Ciconia nigra), trasochvost vrchovský (horský) (Motacilla cinerea), vodnár obyčajný (Cinclus cinclus) a náš exotický krásny rybárik obyčajný (Alcedo atthis). Okrem toho tu žijú mnohé ďalšie chránené druhy typické pre jednotlivé druhy vegetačných krytov a hypsometrických pásiem, ktoré však nie sú pre opisované územie špecifické a sú zhruba totožné s avicenózami okolitých horských celkov. Doplňujúcim komponentom vtáčej zložky Slovenského krasu je i vtáctvo kultúrnej krajiny a vodných biotopov. Spomenieme ich tu len pre úplnosť. Ide najmä o synantropné chránené druhy vtákov, ako je kuvik obyčajný (Athene noctua), plamienka driemavá (Tyto alba), ďateľ hnedkavý (Dendrocopus syriacus) a pod. Najväčšiu skupinu tvoria vodné i pri vode žijúce druhy, ktoré sa pri jarnej a jesennej migrácii zastavujú pri vodných tokoch, ale najmä rybníkoch v Hrhove a v Turni. Okrem transmigrantov sa tu ako hniezdič vyskytuje vlha obyčajná (Oriolus oriolus), veľmi vzácna kúdeľníčka lužná (Remis pendulinus) a kaňa močiarna (Circu aeruginosus). Po celý rok bol pozorovaný aj kršiak rybár (Pandion haliaetus), vzácny dravec, no jeho hniezdenie sa dá len veľmi ťažko predpokladať. Ako hniezdiče sa uvádzajú aj volavka popolavá (Ardea cinerea) a volavka purpurová (Ardea purpurea). Živočíšna zložka Chránenej krajinnej oblasti Slovenský kras a Štátnej prírodnej rezervácie Zádielska tiesňava má dôležité miesto v prírodných hodnotách tohto územia. Patrí medzi neopakovateľné a unikátne hodnoty slovenskej prírody, ktoré musíme chrániť a nesmieme dovoliť, aby boli znehodnotené alebo zničené. Flóra Krasové oblasti sú zaujímavé a príťažlivé. Najvýznamnejšie sú predovšetkým jaskyne, škrapové polia a úzke skalnaté údolia. S týmito zvláštnosťami krasu súvisia odlišné prejavy života. Z klimatického hľadiska Zádielska dolina patrí svojím južným okrajom do suchej a veľmi teplej panónskej oblasti, ale na severe nadväzuje na vlhkú a chladnú klímu Slovenského rudohoria. Hoci ročný priemer zrážok je dosť vysoký a presahuje 600 mm, prejavuje sa tu citeľný nedostatok vlahy, pretože vápence sú vekmi priepustné. Preto je nápadný rozdiel medzi jarným obdobím, bohatým na kvetiny, a letným, keď je rastlinstvo pre nedostatok vody akoby vypálené. V tomto období sa uplatňujú stepné druhy rastlinstva znášajúce sucho. Zádielska dolina sa vyznačuje svojráznou vegetáciou a bohatosťou kvetenstva. Rastie tu okolo 900 cievnatých druhov rastlín. Táto bohatosť je podmienená mnohými okolnosťami. Okrem spomínaného hraničného flóristického položenia rozmanitosť tunajšieho kvetenstva podmieňujú úzke doliny. V nich zreteľne pozorujeme tzv. zvrat vegetačných pásiem. Prejavuje sa tak, že v úzkych tiesňavách v nadmorskej výške okolo 200-250 m rastú typické horské rastliny, napríklad plamienok alpínsky (Clematis alpina), arábka alpínska (Arabis alpina) astra alpínska (Asfer Alpinus) škarda Jacguiniova (Crepis jacguinii), jazyk jelení (Phyllitis scolopendrium) a iné. O 300 až 400 m vyššie sa nachádzajú extrémne teplomilné druhy, ako kavyľ Ivanov (Sfipa joannis), včelník rakúsky (Dracocephalum austriacum), sinokvet mäkký (Jurinea mollis), zvonček sibírsky veľkokvetý (Campanula sibirica ssp. divergentiformis), klinček Lumnitzerov (Dianthus lumnitzeri) a iné. Mnohé teplomilné druhy panónskej flóry tu dosahujú severnú hranicu svojho rozšírenia. Z významnejších teplomilných druhov spomenieme: hadomor purpurový a rakúsky (Scerzonera purpurea a S. austriaca), kozinec mechúrikatý belavý (Astragallus vesicarius ssp. albidus), hrachor panónsky (Lafhyrus pannonicum), klasovec sivastý (Asyneuma canescens), kocúrik panónsky (Nepeta pannonica), ibištek trojdielny (Hibiscus trionum), skrutec európsky (Meliotropium europaeum), zbehovec úzkolistý (Ajuga chamaepitys), z krov je to javor tatársky (Acer tataricum), jaseň mannový (Fraxinus ornus), mechúrnik stromovitý (Colutea arborescens), čerešňa mahalebková (Cerasus mahaleb) a iné. Najvzácnejším rastlinným skvostom je rumenica turnianska (Onosma tornense) rastúca v blízkom okolí. Nemenším prekvapením na Zádielskej planine je hromadný výskyt ponikleca otvoreného (Pulsatilla patens) pochádzajúceho zo sarmatských stepí. Nájdeme tu aj relikty, ktoré sa zachovali z doby treťohôr. Sú to na neprístupných skalných stenách rastúci tis obyčajný (Taxus baccafa) a mohutné exempláre brečtana popínavého (Hedera helix), klokoča peristého (Staphyllea pinnata) a iné. Z doby ľadovej tu zostali soldanelka karpatská (Soldanella carpatica) a kortúza Matthioliho (Cortusa matthioli), ktoré rastú pri tzv. Ľadovej diere pod Havraními skalami v Zádielskej doline. Hraničné položenie Slovenského krasu sa silne prejavuje aj vo vývoji rastlinných spoločenstiev. Rastlinné spoločenstvá a ich fragmenty sa rýchlo mozaikovite striedajú a plynulo prelínajú. Tak nájdeme v typickom horskom spoločenstve ostrovky vápnomilnej (Sesleria varia) s astrou alpínskou (Aster alpinus), klinčekom Lumnitzerovým (Dianthus lumnitzeri) a škardou Jacguiniovou (Crepis jacguinii) vyslovene teplomilné panónske a stepné druhy, ako je sinokvet mäkký (Jurinea mollis), hadomor purpurový (Scorzonera purpurea), tavoľník prostredný (Spiraea media) a pod. Rovnako typické pre kras je aj rýchle striedanie ekotypov. Na vzdialenosti sotva niekoľkých centimetrov rastú druhy vápnomilné vedľa druhov nenáročných na vápno. Vedľa bohatej skupiny poniklecov (Pulsatilla sp.) rastie koberec psice tuhej (Nardus stricta). Z ostatných významných a typických druhov Slovenského krasu sú v Zádielskej doline bohato zastúpení napríklad prví zvestovatelia jari - bohaté trsy fialových kvetov ponikleca veľkokvetého (Pulsatilla grandis) a ponikleca slovenského (P. slavica). Hneď za nimi sa hlásia vo veľkých skupinách žltosvietiace kvety hlaváčika jarného (Adonis vernalis). Nápadný vzhľad dávajú skalným svahom zlatožlté koberce nátržníka piesočného (Potentilla arenaria). Po nich potom prichádza kosatec nízky a k. bezlistý (Iris pumila a I. aphylla). Začiatkom leta je nádherný pohľad na striebristo sa vlniace bohaté porasty kavyľu Ivanovho (Stipa joannis) alebo celé plochy škrapov, ktoré sú fialové od zvončeka sibírskeho (Campanula sibirica). Zvislé steny skalných zrázov zdobia početné trsy žitého hadomoru rakúskeho (Scorzonera austriaca) a krásne fialové hviezdice astry alpínskej (Aster alpinus), inde zase veľké skupiny tarice skalnej (Alyssum saxatile). Jej sestra, tarica horská (Alyssum montanum) spolu s chudôbkou drsnoplodou (Draba lasiocarpa) rastie na škrapoch. V štrbinách skál nájdeme slezinník rutovitý (Asplenium ruta-muraria), slezinník červený (A.trichomanes), a niekedy aj slezinník zelený (A. viride). Uprostred leta, keď väčšina rastlín už odkvitla, svietia zo skál biele strapce jagavky konáristej (Anthericum ramosum) s dokvitajúcou nevädzou Triumfettovou (Cyanus triumfetti). Ešte farebnejšia je jeseň, vtedy sa od bielych stien vápencov výrazne odrážajú všetkými odtieňmi hrajúce farby rastlín ukladajúcich sa k zimnému oddychu. V Slovenskom krase sa nachádzajú ideálne východiská ako pre turistiku, tak aj pre rekreáciu a športy rôznych zameraní.Trasu náučného chodníka tvorí uzavretý okruh, preto ju možno absolvovať v obidvoch smeroch. Najvýhodnejšie je však postupovať podľa číslovania jednotlivých zastávok. Výškový rozdiel medzi Zádielskou planinou a najnižším bodom trasy (asi 300 m) sa týmto smerom ľahšie prekonáva. Náučný chodník sa začína nad obcou Zádielske Dvorníky - časť Zádiel a smeruje na sever po ceste cez Zádielsku tiesňavu proti toku Blatnického potoka. Po vyústení skalnej tiesňavy pri Ľavostrannej odbočke cesty do Bôrky odbočuje doprava cez drevenú lavičku nad Blatnickým potokom. Pokračuje po lesnej ceste až na okraj planiny. Z cesty možno odbočiť doprava na vyhliadkový bod. Trasa chodníka pokračuje smerom na juh po pastvinách Zádielskej doliny so skupinami stromovitej vegetácie až na najvyšší okraj planiny. Náučný chodník sa potom otočí na východ, mierne sa zvažuje a pri skupine stromov na južnom kraji planiny, smerujúc na juhovýchod, klesá cez typický drieňový porast až k východiskovému bodu. Náučný chodník možno prejsť za 4 hodiny Náročnejší turista nemusí zostupovať po chodníku, ale môže pokračovať v ceste východným smerom po okraji Zádielskej planiny a po hrebeni zostúpiť až k ruinám Turnianskeho hradu. Za nepriaznivého počasia návštevníci môžu zájsť do chaty Bystrina (Jednota Košice); chata, otvorená počas letnej sezóny, sa nachádza v doline asi 300 m od zastávky č. 4. Smer náučného chodníka je v teréne i na tabuliach jednotlivých zastávok označený priečnym zeleným pásom v bielom štvorcovom poli.

Volovské vrchyVäčšinu plochy pohoria tvorí členitý hornatý reliéf s nadmorskou výškou 300 až 600 m. Nadmorské výšky chrbtov vrchov sa pohybujú vo výške 800 až 1100 m. Vo Volovských vrchoch sa už od stredoveku ťažilo zlato, striebro, meď, ortuť a železná ruda. Najvýznamnejšie banské oblasti sa viažu na dolinu Hnilca, Smolníka a Slovinského potoka, kde vzniklo pomerne husté osídlenie s niekoľkými sídlami mestského typu. Volovské vrchy sú horským krajinným celkom vo východnej časti Slovenska s dĺžkou 70 km a šírkou 30 km.Zo severu ho vymedzujú Slovenský raj, Hornádska kotlina, z východu Košická kotlina, z juhu Slovenský kras a zo západu Muránska planina. Celkovú rozlohu majú 1320 km štvorcových. Najvyšší bod pohoria Zlatý stôl má výšku 1322 m (ďalšie vrchy Volovec 1284 m, Pipítka 1225 m, Kojšovská hoľa 1246 m). Prevažná časť Volovských vrchov je zalesnená s prevahou smreka a jedle. Bukové a dubové porasty sa nachádzajú v južných okrajových častiach pohoria.Najdôležitejšími turistickými strediskami v tejto oblasti sú Gelnica, Medzev a Košice

Šport turistika - Slovensko , Zoznam objektov - Parky - Región Gemer

AZ-europe, a.s.

slovenčina

čeština

maďarčina

poľština

angličtina

nemčina

rumunčina

ruština

švédčina

dánčina

estónčina

fínčina

islandčina

lotyština

litovčina

nórčina

albánčina

srbčina

chorvátčina

gréčtina

taliančina

maltčina

portugalčina

slovinčina

španielčina

francúzština

holandčina

empty

Vo vašom košíku sa nenachádzajú žiadne položky

0 položiek

Nákupný košík

Prihlásiť

Registrácia