Mestá - obce - Slovensko - Okres Rožňava

RožňavaOkres Rožňava leží v severvýchodnej časti historického územia Gemera. Asi dve tretiny územia pokrývajú lesy. V strednej časti sa rozkladá Slovenské rudohorie, na severe Stratenská hornatina, na juhu Slovenský kras. Siaha tu aj Slovenský raj, ktorého rokliny a tiesňavy sú významnou turistickou atrakciou. Pretekajú tadiaľ toky riek Slaná a Štítnicky potok. Na rieke Hnilec bola vybudovaná vodná nádrž, kde vzniklo rekreačné stredisko na okraji obce Dedinky.Je to banícka osada z konca 13. stor., má barokovo-klasicistickú biskupskú rezidenciu, klasicistické budovy kláštora, gotický kostol, ktorý sa staĺ biskupskou katedrálou.

ČučmaObec Čučma sa rozprestiera na styku Rožňavskej kotliny s južnými výbežkami Slovenského rudohoria v jeho Voloveckej časti. Plocha administratívne vyčleneného územia je 1,164 ha. Nachádza sa 5 km od mesta Rožňava, je začlenená do okresu Rožňava a do Košického kraja. Napriek tomu, že Rožňavská kotlina má výrazné črty priechodnosti, obec Čučma je koncová obec rozkladajúca sa pod Volovcom. Reliéf, na ktorom obec stojí, je iba mierne členitý s malými výškovými rozdielmi, s horským typom klímy. Čučmianska dolina v blízkosti „Három kút“ končí v hlbokej, tmavej rokline, kde pramení potok Drázus, ktorý sa vlieva pod Rožňavou do rieky Slaná. Na území obce sa nachádzajú väčšinou pasienkové porasty, listnaté lesy, vo vyšších polohách miešané lesy s ihličnatými. Potreba výstavby obecného vodovodu. V dôsledku dlhodobej banskej činnosti sú horniny narušené, dochádza k strate pitnej vody zo studní. Výdatnosť prameňa spod Volovca by zabezpečila potrebu pitnej vody, dokázala by zásobovať aj severnú časť Rožňavy samospádom.

DrnavaPoddanská obec, patriaca ku Krasnohorskému hradu rodiny Bebekovcov, neskôr rodiny Andrássyovcov. Od polovice 17. storočia máme správy o tunajších baniach na železnú rudu. V 18. storočí vznikli v obci aj železiarske podniky. V roku 1804 - 1805 boli v obci 4 slovenské pece a 4 hámre. Roku 1821 postavili vysokú pec, roku 1852 ďalšiu a vtedy pracovali aj 4 pudlovacie pece, 1 kuplová pec a zlieváreň. Železiarne v obci patrili k najväčším a najvýkonnejším v celom Uhorsku.Kostol sv. Mikuláša bisk. /kat./, barokovo-klasicistický, postavený r. 1779, obnovený r.1839 a reštaurovaný r. 1897. Neskorobaroková jednoloďová stavba s klasicizujúcimi prvkami. Nad vstupom murovaný organový chór, arkádovite sa otvárajúci do lode. Fasády hladké okrem čelnej s predstavanou vežou, zakončenou ihlancom, ktorá má klasicistickú úpravu. Kazateľnica renesančno-baroková z konca 17. stor., má polygonalny parapet, členený stľpikmi s vinúcou sa plastickou révou. Medzi stľpikmi v mušľových nikách plastiky evanjelistov. Nad vchodom do sakristie obraz Všetkých svätých, barok. z konca 18.stor. Plastika Madonny z 19.stor., drevená ľudová práca.

DobšináJe to staré banské mesto. Ťažili sa tu rozličné kovy a nerasty - striebro, železo, meď, kobalt, nikel a ortuť. V roku 1680 postavili v Dobšinej prvú vysokú pec na Slovensku. Severne od mesta je vodné dielo Dobšiná s hydroelektrárňou, prečerpávajúcou vodu do vodnej nádrže Palcmanská Maša. Nachádzajú sa tu viaceré kasicistické domy. Dominantou Dobšinej je neskorogotický kostol z 15. stor. V centre sa nachádza neorenesančná radnica z roku 1870 a na okraji mesta sú pozostatky hámrov, mlyna a píly.

Dlhá VesObec leží na juhozápadnom okraji vápencovej Silickej planiny v slepej Dlhoveskej doline, v južnej časti Národného parku, Cez obec vedie štátna cesta druhej triedy k svetoznámej jaskyni Domica ako aj k medzinárodnému prechodu Domica – Aggtelek – Maďarská republika (len 3 km). Obec je situovaná na rozhraní skrasovatených a mladotreťohorných uloženín. Južne od obce je krasové jazierko nazývané „Smradľavé“ (0,33 ha). Pahorkatinný chotár je severovýchodnej časti zalesnený dubovým lesom a hrabovitým krovitým porastom. Rozloha obce je 1076 ha. Dopravne je obec obsluhovaná cestou II. triedy Domica – Plešivec autobusovou dopravou SAD. Počet obyvateľov obce činí 603 osôb. Obec je zásobovaná pitnou vodou zo skupinového vodovodu Kečovo Dlhá Ves. Vodným zdrojom tohto skupinového vodovodu je prameň Malá Vyvieračka v obci Kečovo. Tento vodovod bol vybudovaný v roku 1963. Celková vodovodná sieť je 2351 m dlhá. Na verejný vodovod je napojených 100% obyvateľov. Od 50- tych rokov je obec elektrifikovaná. Vybudované sú 3 trafostanice, takže s dodávkou elektrickej energie nie sú žiadne problémy. Obec je splynofikovaná od roku 2000. Toho času je v prípravnej fáze výstavba čističky odpadových vôd a kanalizácie.

DedinkyMalebná obec v Hnileckej doline pri brehoch vodnej nádrže Palcmanská Maša, ktorá je známym a obľúbeným rekreačným strediskom v letnej aj zimnej sezóne. Nádherné prostredie prírody ponúka nekonečné množsto možností na relaxáciu a oddych. Dedinky sú skrátka ideálnym miestom na letné kúpanie, zimnú lyžovačku, či návštevy zaujímavých miest v okolí počas roka.

BrzotínObec Brzotín leží v Rožňavskej kotline na nive Slanej a jej prítokov pod mohutným masívom Silickej planiny.

Bôrka Prvá písomná zmienka o obci Bôrka sa datuje do roku 1409, kedy sa nazývala Barka. V ďalšom historickom vývoji sa jej názov menil nasledovne: z roku 1945 je písomne doložený názov Bôrka Po maďarsky sa obec úradne nazývala Barka. Po roku 1881 bola obec administratívne začlenená pod Gemersko - malohontskú župu; pred rokom 1960 pod okres Rožňava, kraj Košice; po roku 1960 pod okres Rožňava kraj Východoslovenský. Obdobie feudalizmu a kapitalizmu: Obec sa spomína v roku 1409, ale je staršieho pôvodu, patrila V roku ....., kedy sa obec prvýkrát spomína, patrila Turnianskemu hradnému panstvu. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, spracovaním dreva a baníctvom. V 19. storočí pracovala v chotári uhliareň a píla. V roku 1828 mala obec 72 domov a 591 obyvateľov Za 1. ČSR ( Československej republiky ) pracovali v poľnohospodárstve a v lesoch. Obec bola v roku 1938 – 1945 pripojená k Maďarsku.

BohúňovoBohúňovo leží na rozhraní Gemerského Rudohoria a Slovenského krasu. O Bohúňove sú zachované pomenovania, ktoré predchádzali dnešnému názvu dediny: Lokuna , Lekune, Lekenya. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1243, keď kráľ Béla IV. daroval toto územie rodu Ákošovcov. Obec vznikla ako poľnohospodárske osídlenie. Jej zakladatelia sa zaoberali pastierstvom, drevorubačstvom, uhliarstvom a povozníctvom, v dôsledku čoho v minulosti bola v dedine veľká emigrácia. Po tureckej okupácii časť usadlostí prešla do rúk zemanov. Od roku 1427 dedina patrila rodine Forgáchovej, na konci stredoveku rodine Széchyovej. V rokoch 1710 – 1720 napadol ju strašidelný mor, ktorý si vyžiadal veľa obetí. V roku 1773 Bohúňovo malo 21 rodín, z toho 4 želiarske. Obec má dva kostoly. V 15. storočí sa začal stavať reformovaný kostol - pôvodne neskorogotický – , ktorý má maľovanú drevenú empíru. Nad predsieňou kostola je drevená zvonica so šindľovým ihlanom, ktorý bol úplne dokončený až v 18. storočí. Kostol bol rekonštruovaný v rokoch 1993 a 2006. Druhý kostol v dedine je evanjelický z roku 1902. Bol rekonštruovaný v rokoch 1990 a 2005. V roku 1927 sa k Bohúňovu pripojila aj susedná dedina menom Tiba. Tiba vznikla v druhej polovici 13. storočia. Svoje meno dostala podľa svojho zakladateľa, ktorým bol šľachtic Tiba. Od roku 1728 sídlo patrilo rodine Plettrichovej. V druhej polovici 18. storočia Paukovich Ferenc dal postaviť v Tibe kúriu, ktorá stojí dodnes.

BetliarObec leží v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria v doline rieky Slaná. Prvá známa písomná zmienka o Betliari je z roku 1330. Uvádza sa pod názvom Bethler ako vlastníctvo predkov rodiny Štítnických (Četnekovcov). Stavebný ruch v povojnovom období pozmenili pôvodný ráz obce. Vybudovaný bol nový obecný dom, neskôr nákupné stredisko poštový úrad, dom smútku, a kultúrny dom. Časť obyvateľov začala pracovať v novozaloženom roľníckom družstve a novopostavenom potravinárskom podniku (neskôr ZDROJ). Pri miestnej správe štátnych lesov bola zriadená rozľahlá obora pre špecializovaný chov danielov a muflónov. Dedina sa rozrástla o ulice novopostavených domov, čo malo za následok čiastočné vyľudnenie jej centrálnej časti. Sprístupnením tunajšieho kaštieľa a parku širokej verejnosti sa Betliar stáva čoraz známejším. Atraktivita obce v blízkosti okresného mesta spôsobila, že si tu začali stavať nové domy aj mnohí obyvatelia susedných obcí. V súčasnosti tu žije okolo 1000 obyvateľov v 306 trvalo obývaných domov. V obci je však aj 92 neobývaných domov. Po zániku podniku ZDROJ pred niekoľkými rokmi zostalo v obci už len málo pracovných príležitostí na správe štátnych lesov, vo výrobni nealkoholických nápojov LIMOS, v drevospracujúcej firme Drevárstva a na manipulačnom sklade štátnych lesov, kde sa spracováva a ďalej expeduje drevo vyťažené v tunajších lesoch. V obci je ústredie Pohrebného podporného združenia na Slovensku, ktoré bolo založené v roku 1928 a na celom Slovensku má 203 pobočiek. Obecný úrad vlastní chatovú osadu v areáli parku v blízkosti kaštieľa, v ktorej poskytuje ubytovacie služby turistom počas letnej sezóny. K nim pribudlo v tomto roku malé parkovisko pre motorové vozidlá. Stravovacie služby poskytuje reštaurácia pri nákupnom stredisku i v areáli parku. Súčasnosť' obce charakterizuje čulý cestovný ruch. Najmä počas letných mesiacov navštívi Betliar a jeho pamiatky množstvo domácich i zahraničných turistov, vďaka čomu sa stáva zmámim v mnohých krajinách sveta. Od roku 1998 obec používa nový erb, v hornej časti ktorého je starý obecný znak zo 16. storočia s dvomi radlicami - lemešom a čerieslom umiestneným nad betliarskym kaštieľom. Farby erbu: červená a zlatá boli erbovými farbami rodu Andrássyovcov, červená zároveň pripomína tradície železiarstva.

KečovoNachádza sa v Slovenskom krase. Spomína sa roku 1272. Obec zničili Turci, od roku 1564 bola dve storočia pustá. Obyvatelia boli poľnohospodári.

PetrovoNachádza sa v gemerskej časti Slovenského rudohoria, 20 km na SSZ od Rožňavy. Obec osadená začiatkom 14.storočia. Prvý raz sa spomína r. 1320. Patrila rodine Štítnickovcov. Po viacerom spustošení Turkami nasťahovali sa do obce valasi. Od 18. stor sa tu obyvatelia živili drevorubačstvom a povozníctvom.

StratenáObec Stratená, vzhľadom prírody stvorená na všetky druhy turistiky, leží celým katastrom v Národnom parku Slovenský raj.

Čierna LehotaObec Čierna Lehota leží na konci Štítnickej doliny pod vrchom Stolica. Prvá písomná zmienka pochádza z polovice 16. storočia, obec ale vznikla už v 15. storočí na valašskom práve. Názov Lehota označoval určitú dobu, počas ktorej osídlenci nemuseli platiť dane a iné poplatky. „Čierna“ je pravdepodobne vďaka tmavej siluete hôr v pozadí. Obyvatelia sa zaoberali najmä pastierstvom. Svedčí o tom postava sv. Vendelína, patróna pastierov v obecnom erbe. Obec zohrala dôležitú úlohu počas SNP, keď bola v tunajších horách zriadená poľná nemocnica. Tieto ťažké časy pripomínajú tri pamätníky a pamätná izba SNP. Sakrálnou pamiatkou je evanjelický kostol z roku 1774. Bol postavený v klasicistickom štýle. Jeho oltár pochádza zo začiatku 19. storočia. Okrem neho Vás v kostole zaujme aj impozantná nástenná maľba poslednej večere. Z Čiernej Lehoty sa po modrej značke môžete dostať na dva najvyššie vrchy Slovenského Rudohoria - Stolicu (1476 m n.m.) a Kohút (1409 m n.m.)

KobeliarovoObec v Revúckej vrchovine v údolí Kobeliarského potoka obkolesená Ždiarom, Bučinou, Mágricou a zo severu Radzimom sa nachádza 17 km na SZ od Rožňavy. Najstaršia zmienka pochádza z roku 1466, pod maďarským názvom Feketepatak / čierny potok /, ako majetok patriaci štítnickým Bebekovcom. Jej slovenský názov je odvodený z pastierskej špecializácie / kobyliar / a od 16.stor sa vyskytovalo ako: Kobelar, Kobelarovo, Kobuljar. Obyvatelia sa okrem baníctva a práce v železiarňach zaoberali pálením uhlia, pastierstvom a nádenničením. V kobeliarskom chotári boli medené, železné, bizmútové i cínové rudy.

PlešivecObec v údolí Slanej pri sútoku so Štítnikom, obklopená planinami Slov. krasu: Plešivskou, Silickou, Koniarskou a výbežkami Juhoslovenskej nížiny. Pre vhodnú polohu je turistickým východiskom do Slovenského krasu. Plešivec bol založený v 11. storočí. Prvá písomná zmienka je z r. 1243. Od 1328 mal niektoré obmedzené mestské práva poddanského mestečka. Začiatkom 18.stor. sídlo Gemerskej župy až do vyhorenia 1849. Obyvateľstvo sa zaoberalo chovom domácich zvierat, pálením vápna, pestovaním ovocia v mohutných ovocných sadoch, prácou v hámroch a tepaním kovu / kovotepci /. Pôvodne ranogotický ref. kostol sv. Juraja z 13. tor., v 17. stor. renesančne obnovený, s hodnotným interiérom a fragmentmi gotických nástenných malieb mal charakter rodového a pohrebného kostola Bebekovcov. Takzvaná Bebekovská kaplnka bola ku severnej strane kostola pristavaná pravdepodobne v 16.stor. zachovali sa sa v nej kamenné okná s neskorogotickými kružbami ako i sedlový gotický portál s bohato profilovaným ostením. Zvonica pri ref. kostole sv. Juraja - barokovo – klasicistická stavba, postavená s použitím muriva staršej veže. V spodnej časti veže nad vchodom je štukové datovanie tejto prestavby rokom 1807. Autorom prestavby bol pravdepodobne rožňavský staviteľ Ján Mayer. Strecha veže pochádza z roku 1883.Veža pravdepodobne nesúvisí so stavbou kostola, ale tvorila súčasť mestského opevnenia a spĺňala pravdepodobne i funkciu mestskej brány.Vysoká veža je postavená na štvorcovom pôdoryse, drevenou konštrukciou je výškovo predelená na 6 podlaží spojených drevenými doskovými schodmi. Konštrukcia zvonov je na piatom podlaží, hodinový stroj na šiestom. Podlaha na prízemí je z utlačenej hliny, podlahy vyšších poschodí sú doskové. Vo veži sa nachádzajú 3 zvony. Najväčší z nich váži 18 mázsás s nápisom Anno MDCL Tudit in Honorem Dei Georgius Vieerd Eperjesini. Stredný váži 8 m, s nápisom: ,,Anno 1736 Vocem tuam omolivi et timui. G:3". Malý zvon /voltakép csengettyú/ váži takmer másfél mázsát a je bez nápisov. Má oveľa čistejší zvuk ako veľké a pravdepodobne je aj oveľa starší. Zvony s Maďarskými nápismi sú zdobené rastlinným dekorom. Hodinový stoj je z cias výstavby veže. Na severovýchodnej strane je v architektúre s rovným prekladom osadená čierna mramorová pamätná tabuľa s menami padlých v 1. svetovej vojne.

VlachovoObec Vlachovo leží v krásnej scenérií Slovenského rudohoria. Okolitá príroda vytvára výborné podmienky pre letnú a zimnú turistiku, zber lesných plodov, poľovníctvo ako i športové rybárstvo na miestnych rybníkoch. V letnom období slúži pre návštevníkov turistická ubytovňa priamo v areáli kúpaliska. V obci sa dodnes zachováva folklór.

ČoltovoObec Čoltovo leží na styku severovýchodného okraja Rimavskej kotliny a Slovenského krasu. Spomína sa v roku 1291. Od stredoveku patrila rodu Csoltoivocov a iným zemepánom. V 16.-17. storočí utrpela obec veľké škody, bola spustošená tureckým a poľským vojskom. Na začiatku 18. storočia bola takmer pustá. Počas súpisu z roku 1828 bolo v obci 76 domov a 563 obyvateľov. V roku 1910 v nej žilo 571 ľudí. Obyvatelia sa v minulosti zaoberali tradičným poľnohospodárstvom, príp. prácou v kameňolome. Do roku 1918 obec administratívne patrila do Gemersko-malohontskej stolice. V rokoch 1938-1945 bola pripojená k Maďarsku.

Mestá - obce - Slovensko - Okres Rožňava

AZ-europe, a.s.

slovenčina

čeština

maďarčina

poľština

angličtina

nemčina

rumunčina

ruština

švédčina

dánčina

estónčina

fínčina

islandčina

lotyština

litovčina

nórčina

albánčina

srbčina

chorvátčina

gréčtina

taliančina

maltčina

portugalčina

slovinčina

španielčina

francúzština

holandčina

empty

Vo vašom košíku sa nenachádzajú žiadne položky

0 položiek

Nákupný košík

Prihlásiť

Registrácia