Mestá - obce - Slovensko , Zoznam objektov - Obce - Okres Brezno

Červená Skala

Čierny BalogJedná z najväčších obcí Slovenska, kde máte možnosť spoznávať fascinujúcu prírodu stredosloveského kraja, ktorá svojimi možnosťami a atrakciami priťahuje množstvo turistov z domova, ale i zo zahraničia. Využite túto ponuku a príďte si oddýchnuť do čarokrásnych zákutí nedotknutej slovenskej prírody. V okolí si môžete vybrať zo širokej ponuky ako budete tráviť svoj čas, či už turistikou, ryžovaním zlata, lyžovaním, paintball má tiež svojich priaznivcov, potom sú tu ekologické hry ( Enviromentálne aktivity pre školské skupiny ), alebo jazdou v historickom kočiari.

Dolná LehotaV mikroregióne Chopok – Juh, 3 km severne od Hrona v údolí Vajskovského potoka v nadmorskej výške 480 m. n. m. leží tichá obec - Dolná Lehota. Chotár obce je v ochrannom pásme Národného parku Nízke Tatry. Dostanete sa k nej od Banskej Bystrice do Podbrezovej, odbočkou cez obec Lopej. V chotári obce je časť známeho rekreačného strediska Krpačovo, kde sa dá kúpať a člnkovať. Cestou k tomuto stredisku je v panoráme poľany Črmné umiestnený pamätník SNP, venovaný obetiam 2. svetovej vojny. V okolí obce sú turisticky zaujímavé ciele Žiarska hoľa, Skalka a Vajskovská dolina. Možný je výstup aj na vrcholy Nízkych Tatier Chabenec, Chopok a Ďumbier. V zime sú možné prekrásne vychádzky na bežkách a pre lyžiarov sú pripravené zjazdovky s umelým zasnežovaním Krpačovo (7 km), Tále (13 km), a Chopok - Srdiečko (16 km).

BystráBYSTRÁ – r. 1563 WISTRA, BISZTRA , r. 1673 maď. SEBESÉR. V roku 1563, keď sa kráľovská komisia hodnotiaca stav lesov na Horehroní ocitla v okolí Wistrej, našla tu fugujúcu hutu na výrobu železa. V jej okolí vzniklo postupne sídlo dnešnej Bystrej. Súkromný ťažiari tu v 16.- 17. storočí dolovali zlato a striebro, obyvatelia pracovali ako drevorubači a uhliari. V nasledujúcich dvoch storočiach sa postupne v troch hámroch, patriacich Hrončianskemu železiarskemu komplexu, spracovávalo surové železo z Hronca, Pohronskej Polhory a Tisovca. Hoci bola Bystrá evidovaná ako komorská osada erárnych železiarní, v povedomí obyvateľov zostáva baníckou osadou. Svedčia o tom aj náhodne objavené relikvie svätej Barbory, patrónky baníkov, uložené do monštrancie tunajšej kaplnky v roku 1816. V roku 1896 sa obec osamostatnila. V roku 1960 bola zlúčená s obcou Mýto pod Ďumbierom. Od roku 1990 je Bystrá znovu samostatnou obcou. Je centrom cestovného ruchu na južnej strane Nízkych Tatier. Obyvatelia obce sa podieľajú na rozvoji cestovného ruchu, sú jeho súčasťou. Obec Bystrá a Bystrianska dolina ponúka na ubytovanie cca 1000 lôžok v hoteloch, penziónoch a na privátoch. Bystrianska kvapľová jaskyňa ponúka okrem obhliadky prírodných, podzemných krás aj speleoterapiu – liečenie ochorení horných dýchacích ciest. Obec Bystrá je rodiskom významných osobností. Dňa 31. marca 1841 sa v Bystrej narodil významný slovenský národovec, pedagóg, prekladateľ, redaktor, publicista a prvý organizátor slovensko-bulharských vzťahov Jaroslav Samuel Zachej. Bystrá je rodiskom známeho slovenského spisovateľa, pedagóga Františka Švantnera ( 1912 – 1950 ). V Bystrej sa 20. mája 1940 narodil básnik, spisovateľ pre deti, dramatik a prekladateľ Marián Kováčik. Z vedeckej obce je naším rodákom Prof. Dr. h.c. Ing. Adolf Priesol DrSc. - profesor Technickej univerzity vo Zvolene ( 1926 – 2005 ) Obec používa nový ERB obce od roku 2006, kedy bola nájdená historická pečať obce. Historická pečať obce Bystrá bola základom pre vytvorenie súčastného ERB-u. ERB schválila Heradická komisia MV SR dňa 4. júla 2006. ERB OBCE BYSTRÁ - v červenom štíte zlatá koruna prevýšená baníckymi kladivami ( bicím a rozpájacím ) previazanými zlatou mašľou a sprevádzanými hore a po bokoch zlatými osemhrotými hviezdami.

Braväcovo Obec Braväcovo sa rozprestiera na južných svahoch Nízkych Tatier, v nadmorskej výške 650 m n.m 12km východne od mesta Brezna.Dedinka je so svojimi osadami Podholie a Srnkovo zo všetkých strán ohraničená prekrásnym prírodným prostredím, v ktorom prevládajú ihličnaté lesy.Vznikla ako drevorubačská osada koncom 16. storočia. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1630. V súčasnosti je domovom pre 708 obyvateľov. Obec je zaujímavá množstvom zachovalých starých dreveníc, ktoré sa vo veľkej miere využívajú ako rekreačné chalupy. V obci pôsobí spevácky zbor Domovina, kultúrne združenie Bukovinka a rovnomenný folklórny súbor. Láska k hudbe, spevu a tancu priviedla miestnych obyvateľov k myšlienke postaviť amfiteáter, ktorý svojou architektúrou zapadá do rázovitej horehronskej dediny. Každoročne v júli sa tu organizuje folklórny festival s Na Bielych Handľoch. Cez obec prechádza zeleno značená turistická trasa po ktorej sa dostanete na najvyšší vrch katastra Beňuška (1544 m n.m.), ľudovo nazývaného aj Käčka. Ubytovanie je možné v novopostavenom penzióne Schweintaal.

BeňušBeňuš je horehronská obec, ležiaca vo východnej časti Horehronského podolia. Rozprestiera sa na oboch brehoch Hrona. Zemepisné súradnice obce sú 48° 49´ 49´´ severnej šírky a 19° 45´ 31´´ východnej dĺžky. Kataster obce Beňuš, s intravilánmi jeho štyroch časti - Filipovo, Gašparovo, Beňuš, Pôbišovo a extravilánom zahŕňa plochu o celkovej výmere 2 659 ha a dĺžke hraníc 45,2 km. Celkové výškové rozpätie obce je 825 m, pričom najvyšším bodom obce je jeho severovýchodný cíp na lokalite Jasienok (1335 m) a najnižšie položený bod je v mieste, kde Hron opúšťa katastrálne územie (510 m). V strede obce (miestnej časti Beňuš) je nadmorská výška 557 m n. m. Hranicu katastra na severozápade tvoria hrebeňové časti kóty Zúbra (1192 m), odkiaľ hranica prechádza východne na lokalitu Čučoriedka a ďalej severovýchodne na lokalitu Jasienok. Odtiaľ sa hranica katastra stáča smerom na juh, sleduje tok Beňušky v Beňušskej doline až po lokalitu Beňušská, kde pokračuje na lokalitu Paseky, ďalej pokračuje Lieskovou dolinou až po Veľkú Lieskovú. Východná hranica prechádza cez lokality Filipovský vŕšok a Hrádza. Ďalej hranica územia pokračuje štátnou cestou I. triedy Beňuš-Polomka, odkiaľ pokračuje južným smerom po kótu Michalova (1149 m). Od tejto kóty už hranica smeruje na západ, hrebeňmi lokalít Kachnička, Čierny vrch, Pôbišovo a Kozlovo, odkiaľ smeruje k nive Hrona a smerom východným po lokalitu Pod Kaňkovom, kde sa napája na staré koryto Hrona, ktorým západne pokračuje až k obci Bujakovo a ďalej po hrebeni smerom na sever v smere Horiaňová - Priehybka (1111 m) - Horná Vartovka, až k východziemu bodu - kóte Zubra (1192 m). Kataster susedí na západe s okresným mestom Breznom, na severe s obcou Jarabá a Braväcovo, na východe s Bacúchom a na juhu s katastrom Michalovej. Podľa územnosprávneho členenia patrí do okresu Brezno v Banskobystrickom VÚC. Obec sa nachádza na hlavnej trase vedúcej z Brezna smerom na východ cez Červenú Skalu na Poprad. Od okresného mesta Brezna je vzdialená 10 km, od krajského mesta Banskej Bystrice 51 km a od hlavného mesta Bratislavy 256 km. Obec je napojená i na železničnú sieť. Najbližšie letisko je Sliač, vzdialené 63 km a letisko Poprad-Tatry vzdialené 71 km.

OsrblieOSRBLIE - horská obec v doline Osrblianskeho potoka vo Veporských vrchoch je spojená cestou s Hroncom. Obec je obkolesená horami Poľany a Veporských vrchov, na ktorých rastú bukovo-jedľové lesy. Pôvodne komorská banícka a hlavne drevorubačská osada (Osrbliansky handel) vznikla v polovici 15. storočia. Na okolí Osrblia súkromní podnikatelia a erár ťažili železnú rudu i olovo.

BacúchObec Bacúch leží v severnej časti Banskobystrického kraja, v okrese Brezno. Nadmorská výška obce je v 590-630 m. Územie obce patrí do geomorfologického celku Horehronské podolie (oddiel Heľpianske podolie). Katastrálne územie severne od obce sa rozprestiera v geomorfologickom celku Nízke Tatry (podcelok Kráľovohoľské Tatry, oddiel Priehyba). Rieka Hron preteká Horehronským podolím a oddeľuje severnú a južnú časť. Južná časť katastrálneho územia patrí do geomorfologického celku Veporských vrchov (oddiel Fabova hoľa). Katastrálne územie obce Bacúch na východe susedí s katastrálnym územím Polomky, na juhu s Pohronskou Polhorou a Michalovou, na západe s Beňušom a Braväcovom, na severozápade a severe s Jarabou a Vyšnou Bocou. Najdlhšia hranica je na východe s katastrálnym územím Polomky, najkratšia je na juhu s Pohronskou Polhorou. Katastrálne územie obce má pretiahnutý severo-južný smer. Najsevernejším bodom je Jánov grúň (1393 m n. m.) v Nízkych Tatrách, najjužnejšiu časť tvorí územie medzi vrchmi Blato (1195 m n. m.) a Lešník (1312 m n. m.) vo Veporských vrchoch. V severo-južnom smere dosahuje katastrálne územie dĺžku 14 km. Najzápadnejší bod územia sa nachádza 1 km juhozápadne od sedla Za Lenivou, na kóte 1434 m n. m. v Nízkych Tatrách Najvýchodnejší bod leží vo Veporských vrchoch, juhovýchodne od Magury, na kóte 1136 m n. m. O severojužnom smere katastrálneho územia svedčí i fakt, že maximálna šírka územia v smere západ-východ je len 5 km (približne medzi vrchmi Michalová-Magurka v južnej časti územia) a minimálna šírka v tomto smere je len 1,5 km (v obci). Najnižšia nadmorská výška v katastrálnom území je 550 m, v mieste, kde Hron opúšťa katastrálne územie. Najvyššia nadmorská výška je v severnej časti územia (vrch Končisté, 1474 m n. m.), v Nízkych Tatrách. Východná administratívna hranica katastrálneho územia vedie z Jánovho grúňa (1393 m n. m.) po chrbátnici k Bacúšskemu potoku. Nad obcou sa hranica stáča na juhovýchod a vedie východne od obce. Pretína hlavnú cestu, železničnú trať, rieku Hron a smeruje na juh na vrch Brestovec (943 m n. m.). Odtiaľ sa hranica stáča na juhovýchod, na vrch Magura (1101 m n. m.). Východná hranica končí asi 1 km východne od Lešníka (1312 m n. m.). Ďalej hranica smeruje na západ až severozápad a vedie cez Lešník, Blato (1195 m n. m.) na Michalovú (1149 m n. m.). Prví obyvatelia Bacúcha (baníci, drevorubači a uhliari) si svoje príbytky stavali od 13. storočia hlboko v Bacúšskej doline, v blízkosti svojho zamestnania. S úpadkom baníctva sa bývanie od 18. storočia presúva do ústia doliny. Ku pretrvávajúcemu drevorubačstvu ako hlavnému zamestnaniu obyvateľov sa pridružilo poľnohospodárstvo. Sídelnou bázou sa stal náplavový kužeľ Bacúšskeho potoka. Pretože je mierne sklonený na juh ku Hronu, nezasahujú sem možné záplavy, leží nad hranicou najsilnejších prízemných inverzií, a pretože jeho reliéf je plochý, stal sa ideálnym miestom pre založenie sídla. Bacúch je navyše v tejto polohe chránený horským masívom pred chladnými severozápadnými vetrami a je odtiaľto výborný prístup do všetkých častí chotára. Vzhľadom na malú rozlohu sa intravilán obce rozkladá v homogénnom prírodnom prostredí nivy, náplavového kužeľa a terás Bacúšskeho potoka. Vývoj pôdorysu sídla: Pôdorys sídla sa mierne rozširuje od severu na juh a kopíruje tak tvar náplavového kužeľa. Najstaršia časť sídla bola založená v polovici 16. storočia v časti Chlp. Pôdorys sa prirodzene rozrastal do 18. storočia až k mlynskému náhonu a mlynu (časť Hrádza), ku ktorému neskôr pribudla gátrová píla a valcha. Do roku 1921 sa dedina rozrástla až po Sihote. Na jej západnom okraji začiatkom 19. storočia pribudol cintorín a koncom 19. storočia kostol. Začiatkom 20. storočia bola na námestí postavená škola. V auguste 1921 takmer celá dedina (133 domov) zhorela. Po obnove pôvodného intravilánu výstavba pokračovala smerom na juh v častiach Kanada a Pastva. Tu je pôdorys uličných blokov najpravidelnejší. Po roku 1945 rastie intravilán hlavne východným smerom – pribúdajú nové ulice v častiach Pod leštinou a Lúčka. Tu sa stavia aj dnes. V 60. a 70. rokoch 20. storočia dokonca vznikol súvislý rad domov na Chorvátke na ľavom brehu Bacúšskeho potoka. Ten však už leží v katastrálnom území obce Polomka. V druhej polovici 20. storočia pribudli postupne objekty základnej vybavenosti: nákupné a kultúrne stredisko na námestí, ihrisko a vodojem na severnom okraji a nový cintorín na západnom okraji intravilánu. Významnejšími stavbami v obci mimo intravilánu sú tajch a mlynský náhon z 19. storočia a novšie budovy lesného závodu v dolnej časti Bacúšskej doliny, areál roľníckeho družstva juhozápadne od dediny a areál železničnej stanice s manipulačným skladom dreva južne od dediny. Morfologická štruktúra sídla: Uličné bloky majú prísne geometrický, obdĺžnikový tvar, pretože pri výstavbe sa nemuselo hľadieť na výrazné terénne prekážky. Platí to aj o najstaršej časti zástavby na hornom (severnom) konci dediny v časti Chlp a Hrádza, pretože tá bola úplne obnovená po požiari v roku 1921. Len na západnom okraji intravilánu v časti Sihla sa zástavba prispôsobuje komplikovanejšiemu reliéfu zdvíhajúcich sa svahov. Odklon od geometrickej parcelácie je zjavný aj na východnej strane námestia, kde v snahe získať väčší centrálny priestor pre verejné stavby bola cesta vedená oblúkom, vyklenutým na východ. Tomu sa následne prispôsobil aj pôdorys blokov v časti Pod leštinou. Zástavba na Chorvátke má podobu súvislého radu domov. Poľnohospodárstvo Vzhľadom na podhorskú oblasť je tu pôda kamenistá, preto sa oralo len plytko cca 20 cm. Polia sa hnojili maštaľným hnojom. Až po 2. svetovej vojne sa začalo používať umelé hnojivo - Thomasova múčka. Jeho používaním sa zvýšila úroda: zemiaky, obilie, i tráva narástla veľká, zelená i hustá, žiaľ nebolo v tráve toľko poľných kvetov, ako keď sa hnojilo maštaľným hnojom. Pred vznikom socializácie poľnohospodárstva sa úroda z poľa zvážala na vozoch s volským alebo konským poťahom. Po socializácii poľnohospodárstva sa začali používať ťažké mechanizmy, ktoré negatívne vplývali na úrodnosť a znehodnocovanie pôdneho krytu. Naúrodnejšia pôda bola pod dedinou z oboch strán cesty až po železničnú. stanicu. Vyvážanie hnoja sa robilo na jeseň alebo v zime. V zime sa vyvážal na krniach - vlačuhách na hromady, pozdĺž celej role. Hnoj, ktorý sa vyvážal na jeseň na lúky, sa rozhadzoval po celej lúke a skoro na jar ho pohrabali. Hnoj cez zimu spolu so snehom vsiakol do zeme. Na lúke zostali kúsky dreva, slamy a skalky, ktoré by pri kosení prekážali. Preto bolo nutné lúku pohrabať. Zároveň rozhrabali aj krtince. Ak by predsa na lúke zostala hruda hnoja, tú opakom železných hrablí rozdrvili, odpad pohrabali na medzu alebo do priehlbiny na lúke. Na jar, keď dostatočne obschla zem, roľníci začali s orbou. Najskôr orali pôdu do ktorej siali obilie - jarinu. Sial sa jačmeň a ovos. Oralo sa takto: roľa, ktorá bola predchádzajúci rok ,,rozoraná“ (začalo sa orať od kraja role) sa ,,zorala“ (začalo sa orať zo stredu role) a opačne, aby roľa zostala čo najrovnejšia. Role vo svahoch napr. pod Bučinou a v Končistom sa orali väčšinou na jednu stranu, a to preto aby sa sklon pôdy zmenšoval. Podľa veku role je tu medza vysoká aj pol metra i viac. Malo to oproti sceleným roliam aj takú výhodu, že medze zadržiavali vlahu a pri silných dažďoch zabraňovali splavovaniu úrodnej pôdy. Roľníci orbu vykonávali s vlastným statkom - koňmi a volmi. Tí čo nemali vlastný povoz si tieto práce objednávali u povozníkov. Sejba bola veľmi dôležitá, preto roľníci siali len dobré osivo. Na jar keď siali jarinu, roľu pohnojili a poorali. Potom si gazda opásal veľkú zásteru, do ktorej mu nasypali zrno. Ľavou rukou držal konce zástery a pravou bral hrste obilia a sial. Druhý spôsob bol taký, že do vreca nasypal zrno určené na siatie, prehodil cez plece a otvorom spredu načieral do vreca a rovnomerne sial po poli. Zasiatu roľu pobránil železnými bránami. Tak sa zrno zahrabalo a podrvili sa aj väčšie hrudy. Potom roľu prežehnali poprípade sa pomodlili. Ozimina sa siala v jeseň koncom septembra, alebo začiatkom októbra ešte pred mrazmi, aby stihla ešte na jeseň vyklíčiť. Keď bola tuhá zima bez snehu, zvykla pomrznúť a na jar museli siať znovu. I keď gazda zasial dobré zrno do role dobre pripravenej, veľa záležalo aké bude počasie v priebehu leta. Úrodu ohrozovali veľké dažde a suchá. Katastrálne územie Bacúcha môžeme na základe fytogeografického členenia začleniť do oblasti západokarpatskej flóry (Carpaticum occidentale). Územie ležiace na sever od Hrona patrí do obvodu flóry vysokých (centrálnych) Karpát (Eucarpaticum) a do okresu Nízke Tatry. Územie ležiace na juh od Hrona zaraďujeme do obvodu predkarpatskej flóry (Praecarpaticum) a do okresu Slovenské rudohorie. Toto členenie spočíva na floristickom základe a neodráža vzťahy vegetácie k ostatným krajinným zložkám, na čo predovšetkým kladie dôraz fytogeografia . Fytogeografické členenie vypracované Plesníkom vychádza zo základného priestorového usporiadania potenciálnej prirodzenej vegetácie s dôrazom na lesnú vegetáciu. Pri regionalizácii bolo zohľadňované priame pôsobenie klímy a jej zmeny v postglaciáli, nadmorská výška, orografické pomery (najmä postavenie vysokých chrbtov a dolín). Na základe Plesníkovho fytogeografického členenia môžeme územie začleniť do dvoch vegetačných jednotiek. Najsevernejšia časť katastra vo vrcholovej časti Nízkych Tatier patrí do ihličnatej zóny, ihličnatého okresu nízkotatranského a do podokresu kráľovohoľského ihličnatého. Druhá vegetačné jednotka - buková zóna, začína v južnej nižšie položenej časti úboče Nízkych Tatier a vypĺňa celú centrálnu a južnú časť katastra. Celá buková zóna spadá do podzóny kryštalicko – druhohornej oblasti bukovaj zóny a člení sa na tri okresy. Svahy Nízkych Tatier patria do nízkotatranského bukového okresu a podokresu prašivsko – kráľovohoľského bukového. Horehronské podolie zaberá okres horehronské podolie a Veporské vrchy okres veporské vrchy. V súčasnosti je potenciálna prirodzená vegetácia celého územia výrazne premenená činnosťou človeka.

PohoreláObec Pohorelá sa nachádza v okrese Brezno, na úpätí Nízkych tatier pod vrchom Orlová hoľa. V blízkosti obce z jej južnej časti preteká rieka Hron. Pohorelá je treťou najväčšou obcou Horeh-ronia. Od Brezna je vzdialená 32 km, v nadmorskej výške 740 metrov.

Pohronská Polhora

PolomkaObec Polomka (3200 obyv.) sa nachádza v doline Hrona a je vzdialená 19 km na východ od okresného mesta Brezna. Horehronské podolie má východo - západný smer, je tu cestný a železničný ťah Brezno - Telgárt (zastávka rýchlika Bratilava - Košice). Od prameňa Hrona je vzdialená 29 km . Nadmorská výška chotára Polomky je v rozpätí od 600 m n.m. do 1 659 m n.m.( Homôlka v Nízkych Tatrách) a 1 439 m n.m. (Fabova hoľa v Slovenskom rudohorí). V strede obce je nadmorská výška 628 m.n.m. Priemerná ročná teplota je 6,0 °C. Národný park Nízke Tatry a Muránska planina tvoria cca 60 % plochy chotára Polomky. Dedina bola založená počas valaskej kolonizácie v 14. storočí. Prvé písomné zmienky o sídle (vzniku) Polomky doteraz známe pochádzajú z roku 1525.

PredajnáLeží na území Národného parku Nízke Tatry, na južnom úpätí jeho svahov, v povodí rieky Hron. Južnú hranicu chotára obce tvorí Slovenské Rudohorie.

Horná LehotaObec Horná Lehota sa nachádza v Banskobystrickom kraji, okres Brezno, vo výške 640 metrov nad morom. Blízko obce Vás potešia rekreačné zariadenia, lyžiarske vleky, hotely a penzióny.

TelgártObec Telgárt leží na južnom úpätí Nízkych Tatier a v najvýchodnejšej časti Horehronského podolia. Bola založená v 15. storočí na území, ktoré bolo poľovníckym revírom uhorských kráľov. Prvá písomná zmienka je z roku 1549. Obyvatelia sa zaoberali dobytkárstvom, chovom oviec, spracovaním dreva. Odohrali sa tu významné boje, Nemci obec dobyli a vypálili. Telgárt je turistickým východiskom na Kráľovu hoľu.

Mestá - obce - Slovensko , Zoznam objektov - Obce - Okres Brezno

AZ-europe, a.s.

slovenčina

čeština

maďarčina

poľština

angličtina

nemčina

rumunčina

ruština

švédčina

dánčina

estónčina

fínčina

islandčina

lotyština

litovčina

nórčina

albánčina

srbčina

chorvátčina

gréčtina

taliančina

maltčina

portugalčina

slovinčina

španielčina

francúzština

holandčina

empty

Vo vašom košíku sa nenachádzajú žiadne položky

0 položiek

Nákupný košík

Prihlásiť

Registrácia