ObecLiptovské Matiašovce

Nachádza sa v prekrásnom údolí spojenia Chočských vrchov a Západných Tatier v asymetrickej doline potoka Suchá. Leží v nadmorskej výške 623 metrov nad morom, vzdialená 4 km od vodnej nádrže Liptovská Mara, 10 km od aquaparku Tatralandia a 16 km od Liptovského Mikuláša. V obci popri dreveniciach a starších domoch vyrástli nové, moderné domy. Ako v minulosti tak aj dnes sa obyvatelia zväčša zaoberajú poľnohospodárstvom. Niektorí pracujú tiež v rôznych podnikoch v neďalekom Liptovskom Mikuláši, prípadne podnikajú. Obec sa zameriava na ochranu životného prostredia

✒História

Oblasť Matiašoviec môžeme považovať za stabilne osídlenú od 6.storočia p.n.l., mladšej doby halštatskej. Žil tu ľud lužickej kultúry. Tvorili ho zväčša bojovníci a pastieri, ktorí v Liptove zanechali početné výšinné hradiská. Matiašovce dosiahli svoj veľký význam práve v období mladšieho halštatu. Svedčí o tom veľká koncentrácia hradísk a sídlisk ako aj jaskyňa Dúpnica, v ktorej si tunajší ľud založil svätyňu. Najväčším z tunajších hradísk je hradisko Konislava, kde stoja 3 predhistorické mohyly každá o priemere 18 metrov. Ide o hroby bojovníkov halštatského obdobia. Územie dnešných Liptovských Matiašoviec bolo vyčlenené z pôvodne veľkého územného komplexu Sielnice, ktorý sa rozprestieral okolo sielnického potoka pri obchodnej ceste zo Zvolena cez Oravu do Poľska. Kontinuálne osídlenie tohoto územia slovanským obyvateľstvom sa predpokladá už od 8. - 9.storočia. Na chotárnom území Sielnice bol vybudovaný aj najstarší kráľovský hrad v Liptove - Liptovský hrad. V období druhej polovice 13. storočia sa začína rozpad veľkého územného celku Sielnica. Časť opusteného lesa povyše dediny Sielnica bol darovaný kráľom Belom IV. banskobystrickému richtárovi Andrejovi (Kvačany). Majetok, ležiaci vedľa Trnovca pod horami v údolí potoka Suchá daroval kráľ Ladislav IV. Michalovi a jeho synovi Matejovi, od mena ktorého získala osada v druhej polovici 14.storočia pomenovanie. Na začiatku 14.storočia je v listinách viditeľný ešte vzťah dediny k pôvodnému sídlu, keď sa spomína pod názvom Vyšná Sielnica. V roku 1348 sa prvýkrát spomína ako osada synov Matejových, v roku 1357 sa prvý raz spomína pod menom Matejova Ves. Tunajší zeman Peter Literát na konci 14.storočia ešte používal v prídomku obidva názvy obcí, čo by mohlo smerovať k presvedčeniu, že Vyšná Sielnica bola pôvodným označením Vyšných Matiašoviec a Matejova Ves označením pre Nižné Matiašovce. Obidve obce tvorili v 15 -19.storočí administratívne zjednotenú obec so spoločným richtárom. Najstaršia dedina, pozostávajúca len z niekoľkých drevených domcov, sa rozprestierala asi 200 metrov nižšie od súčasného kostola v lokalite s názvom Dvoriská. V 16.storočí patrili Matiašovce k menším liptovským obciam. Okrem sedliackych rodín tu žili aj štyri domácnosti libertínov - slobodníkov a zemanov v dvoch kúriách. Sedliacke obyvateľstvo neskôr upadlo na želiarov alebo sa odsťahovalo, pretože koncom 16.storočia sa v daňových súpisoch spomínajú už len želiari.. V roku 1584 stáli v Nižných Matiašovciach štyri kúrie zemanov a vo Vyšných Matiašovciach len jedna kúria. Jedným z najstarších zemianskych rodov v Liptove je rod Matiašovských z Matiašoviec. V priebehu 16. až 19. storočia sa rodina rozvetvila a niektorých jej členov nachádzame aj v iných stoliciach Uhorska ako napríklad v Šarišskej, Zemplínskej, Novohradskej alebo Trenčianskej. V 16.storočí sa rod rozšíril aj do Čiech a na Moravu. Na podnet Ladislava Matiašovského bola v Matiašovciach vybudovaná veľká sakrálna stavba : kostol svätého Ladislava, ktorý patrí k jednému z najkrajších v Liptove a ktorému právom patrí prirovnanie “klenot Liptova”. Na prelome 17.a 18.storočia vznikla miestna škola, ktorej učitelia pôsobili zároveň aj ako obecní notári. V 19.storočí bola obec poškodená povodňou, začiatkom 20.storočia požiarom, kedy zhorelo 20 domov. Preto v nasledujúcich rokoch bola výstavba veľmi intenzívna. Na prelome 19. a 20.storočia sa sem prisťahovalo viacero rodín z Poľska. Zároveň sú to tiež roky hromadného odchodu mnohých obyvateľov za prácou do USA, Pešti či Viedne. Počas 1. aj 2. svetovej vojny mnohí muži narukovali do armády a život v zázemí sa stal oveľa ťažším. V medzivojnovom období pulzoval v Matiašovciach veľmi čulý kultúrny život. Usporadúvali sa kultúrne večierky, divadelné predstavenia, majáles. V roku 1924 boli Nižné a Vyšné Matiašovce definitívne zlúčené do jednej politickej obce. Od konca 14.storočia boli Nižné a Vyšné Matiašovce administratívne spojené. Mali spoločného richtára, ktorý bol zväčša volený z radov miestnych zemanov, až neskôr sa richtárom mohol stať aj radový obyvateľ obce. Do druhej polovice 19.storočia obce overovali svoje písomnosti pečatidlom Nižných Matiašoviec, ktorých typárium je teda staršie. Pochádza z roku 1786. Pečatné pole vypĺňa postava kráľa odetá v plášti, so žezlom v pravej ruke, kráčajúca po zarastenej pláni. Po oboch stranách postavy vyrastajú ľalie. Kruhopis je slovenský :PEČET NISNO MATASOUSKA. V dolnej časti pečatného obrazu je rok vzniku pečatidla : 1786. V zobrazení pečatného znaku Vyšných Matiašoviec sa odrazilo poľnohospodárstvo. Symbolizujú ho hviezdicovo skrížené pluh, cep, kosa a hrable. Kruhopis je slovenský : Obec Wišnje Matasovce. Súčasný erb tvorí v modrom štíte na zlatej pažiti v striebornom brnení so zlatým plášťom svätý Ladislav - kráľ. V ľavej ruke drží zlaté jablko, v pravej pozdvihnutej ruke striebornú bojovú sekeru so zlatou rúčkou. Po jeho ľavej strane vyrastajú tri zlaté klasy a po pravej strane strieborný vinič so zlatými plodmi.