KaštieľVihorlatské múzeum v Humennom

Počiatky histórie Vihorlatského múzea siahajú do roku 1960 a sú spojené s rozhodnutím Rady Mestského národného výboru, že zrenovovaný kaštieľ v Humennom bude slúžiť aj múzejným účelom.
Štatút Okresného vlastivedného múzea sme získali v roku 1964.
Zbernú oblasť vymedzovali hranice okresov Humenné, Snina a Medzilaborce.
K podstatnejšiemu rozšíreniu múzejných zbierok dochádza v 2. polovici 70-tych a začiatkom 80-tych 20. stor., keď dochádza aj k personálnemu posilneniu organizácie odbornými pracovníkmi.
V súčasnom období je v zbierkových fondoch múzea sústredených viac než stotisíc kusov zbierkových predmetov.
Napriek autenticite každého z nich medzi najhodnotnejšie patria nálezy keltských mincí (Ptičie), hromadný nález mincí zo 17. storočia ( Topoľa ), unikátne starožitné zbrane a brnenia, barokové ikony, hodnotné obrazy, pôvodný mobiliár a mnohé ďalšie vzácne zbierkové predmety.
S narastajúcim počtom zbierok a rozvojom výskumnej činnosti sa v múzeu vytvárajú priaznivé podmienky pre expozičnú a výstavnú činnosť.
Prvá stála expozícia „Kultúra bývania feudálov“ bola verejnosti sprístupnená už v roku 1971 a postupne rozširovaná a reinštalovaná (1982, 1987, 1991) tvorí základ prezentácie múzea. V roku 1973 bola sprístupnená expozícia novších dejín. V auguste 1984 bola verejnosti sprístupnená expozícia ľudovej architektúry a bývania.
Od roku 1989 je súčasťou múzea Galerijná sieň Oresta Dubaya, prírodovedná expozícia pribudla v roku 1990 a posledným prírastkom je stála výstava z Dejín Rómov na Slovensku, ktorá približuje prácu rómskeho oddelenia múzea od roku 1996.

Kaštieľ v Humennom je národnou kultúrnou pamiatkou a sídlom múzea. Stavba bola a i dnes je dominantou centra mesta. Postavili ho na mieste stredovekého vodného hradu, jednoduchej vežovitej stavby obohnanej vodnou priekopou, ktorej majiteľom bol Peter Petenyi mladší.
Fragmenty základov tejto stavby boli objavené v pivničných priestoroch kaštieľa počas rekonštrukčných prác v roku 1966.
 Na začiatku 14. storočia prichádzajú do Uhorska s kráľom Karolom Róbertom z Anjou aj dvaja bratia Filip a Ján Drugethovci. Kráľ im za preukázané služby a vernosť v boji proti nespokojnej šľachte v roku 1317 daroval okrem iných aj hrady Jasenov a Brekov a mestečko Humenné.
Písomné pramene uvádzajú kaštieľ v Humennom prvýkrát v roku 1449 v súvislosti s jeho obsadením bratríkmi a následným požiarom.
Až na začiatku 17. storočia nadobudol kaštieľ stavebnú formu, ktorú si udržal dodnes. Kaštieľ má štvorcový pôdorys s centrálnym dvorom, ktorý lemovali polkruhové arkády. Bezpečnosť mali zaručovať štvorhranné veže v nárožiach. Veľká veža so vstupnou bránou a padacím mostom ponad vodnú priekopu sa vypína uprostred južného krídla /priečelia/.
Dochované zobrazenie (najstaršie zobrazenie) nasvedčuje tomu, že kaštieľ bol pôvodne ukončený plochou strechou s atikou. Posledný mužský potomok rodu Drugeth, Žigmund, zomrel 19. apríla 1684.
Kaštieľ zdedila jeho manželka, grófka Terézia Keglevichová a po jej smrti sa rozdelil medzi rody Althan /najstaršia dcéra Juliana Terézia/ a Zichy /najmladšia dcéra Klára/. Ale už v roku 1728 bol kaštieľ znovu rozdelený, teraz na tri časti medzi deti Petra Zichyho – Františka a jeho sestry Teréziu, grófku Vandernath a Annu Máriu, grófku Csáky.
K najväčším prestavbám došlo v 2. polovici 18. storočia. Na južnej strane nádvoria pristavali veľký balkón ukončený balustrádou, zamurovali arkády na nádvorí. Na vonkajšej fasáde zmenili tvar okien a začali odstraňovať atiku (Enderov obraz), ktorú nahradzovali krovom pokrytým šindľom.
K veľkým úpravám došlo aj v interiéroch kaštieľa. Na podnet Štefana XIV. Csákyho vznikli miestnosti s iluzívnymi nástennými maľbami. Ich autor je pravdepodobne rakúsky maliar Martin Johannn Schmidt.
Od začiatku 19. storočia /1812/, po sobáši Karola Andrássyho s Etelkou Száparyovou, ktorej venom bol aj drugethovský majetok v Humennom, sú dejiny kaštieľa (renesančná podoba s úzkou vežou) spojené s týmto šľachtickým rodom.
Aj títo majitelia upravili svoje sídlo podľa vlastných predstáv. Dali kaštieľu jednotnú architektonickú podobu (pseudobaroký vzhľad) a okolo kaštieľa zriadili francúzky a anglický park.
V interiéry dali drevom obložiť knižnicu a ďalšie miestnosti.
Do viacerých izieb južného krídla zabudovali krby a stropy dali ozdobiť bohatou štukatúrou.
 Koncom 2. svetovej vojny bol kaštieľ poškodený a skazu zavŕšil požiar (dobové foto) v roku 1946, pri ktorom zhorela šindľová strecha.
Túto neskôr provizórne opravili, ale s úplnou rekonštrukciou budovy (foto z rekonštrukcie) sa začalo až v roku 1964 a trvala sedem rokov.
A tak dnes môžeme v jeho priestoroch opäť obdivovať prácu a zručnosť remeselníkov a umelcov zo Slovenska i Európy.

POČAS SEZÓNY :
od 1. mája do 31. októbra
sú expozície a výstavy v budove kaštieľa otvorené
- v pondelok až piatok od 9.00 do 18.00 hod.
- v sobotu a nedeľu od 14.00 do 18.00 hod. je expozícia ľudovej architektúry a bývania otvorená
- v pondelok až nedeľu od 9.00 do 18.00 hod.

MIMO SEZÓNY:
od 1. novembra do 30. apríla sú expozície a výstavy v budove kaštieľa otvorené
- v pondelok až piatok od 9.00 do 15.00 hod. je expozícia ľudovej architektúry a bývania otvorená pre vopred ohlásené návštevy

UMELECKO - HISTORICKÁ EXPOZÍCIA

situovaná dodobových priestorov renesančného kaštieľa ponúka pohľad na bytovú kultúru šľachty od obdobia renesancie po 20. storočie.

Galéria panovníkov v izbe uhorských kráľov predstavuje vladárov počínajúc Štefanom I. a končiac Máriou Teréziou v podobe medailónov s uvedením mena, poradie na tróne, doby panovania a krátkou charakteristikou vlády v podobe latinského štvorveršia. Panteón vladárov doplňuje na strope zobrazená ženská alegória uhorského súdnictva a erby zemí patriacich Uhorsku. Štýlovo patria tieto maľby do obdobia ranného klasicizmu.

Ornamentálna izba ponúka pohľad na originálnu iluzívnu výzdobu objavenú pri reštaurovaní. Sviežosť farieb sa spája s vysokou kvalitou maliarskeho prevedenia. Zaujímavosťou je riešenie častí klenby nad dverami v plastickom a plochom prevedení. Pozornosť upútajú pôvodné klasicistické kachle.
Zo zariadenia upúta je malý stolík vyrobený na spôsob orientálneho nábytku koncom 19. storočia. Navrhnutú výzdobu miestnosti dopĺňajú historické portréty z 18. storočia.
Stropná maľba zobrazujúca príchod cisárovnej Márie Terézie do brán mesta dala tejto miestnosti aj názov.
V štyroch stenách osemuholníka sú vstavané skrine so zamaskovanými dverami, nad ktorými vidíme výjavy z korunovácie Františka Lotrinského, pontifikát pápeža Klementa IV., korunováciu Jozefa II. a Márie Terézie.

Posledná z miestností s iluzívnymi nástennými maľbami nesie názov \"orientálna alebo čínska izba\". Na strope je freska predstavujúca prijatie arabských vyslancov na čínskom cisárskom dvore a na stenách potom žánrové obrázky. Pozornosť si zasluhujú originálne vázy a taniere z čínskeho porcelánu. Mobiliár je ukážkou barokového nábytkárstva 2. polovice 18. storočia.

Historické zbrane pochádzajú z andrássyovskej zbierky a boli vyrobené v ázijských a európskych dielňach, predmety umeleckého kováčstva pôvodne zdobili kaštieľ i mesto Humenné.

V miestnosti zariadenej ako jedáleň sa nachádza veľká nábytková súprava z prelomu 19. a 20. storočia doplnená porcelánom z manufaktúr v Karlových Varoch a Dubí pri Tepliciach. Príborníky ukrývajú cínový riad z konca 18. storočia, porcelán a sklo z 19. a 20. storočia. Na stenách visia obrazy \"Zátišie\" a \" Exotické vtáky\", medzi príborníkmi olej na plátne nazvaný \"Interieur\" z roku 1673, ktorého autorom je holanďan Lambert Doomer.
Ako zaujímavosť si zaslúži pozornosť vyrezávaný konár s motívom znetvorených tvári – maskarónov. Na poschodí pokračuje prehliadka v miestnostiach venovaných sakrálnemu umeniu v zbierkach múzea. Ikony pochádzajú z pravoslávneho kostola v Runine a zaraďujeme ich do neskorobarokového umenia 1. polovice 18. storočia v tzv. haličsko - karpatskej oblasti..
Dopĺňajú ich ešte ikona sv. Mikuláša z Dary a Bohorodička z Novej Sedlice. Olej na dreve predstavuje \"Poslednú večeru\" z obdobia okolo roku 1770 a pochádza z kaplnky kaštieľa. Dve olejomaľby na plátne z legendy o Samsonovi sú z 18. storočia. Plastiky sv. Štefan a sv. Ladislav pochádzajú z rímsko-katolíckeho kostola v Topoľovke. Sv. Forián /so zástavou/, sv. Rochus, sv. Ján Nepomucký a dvaja orodujúci anjeli /s krídlami/ pochádzajú z originálneho oltára v Jankovciach.
Plastiky malých anjelov - putti, sv. Jána Evanjelisti, sv. Jána Nepomuckého, ďalších dvoch anjelov a plastika Boha Otca pochádzajú z kostola v Lukačovciach, ako aj malá plastika Krista. Dnešné sakrálne umenie reprezentujú práce akad. maliara Mikulaša Klimčáka - Bohorodička a Pantokrátor.

Miestnosti so svetlým dreveným obložením na stenách patrili k dámskemu krídlu na poschodí kaštieľa. Dominantou spálne je baldachýnová posteľ rodiny Andrássyovcov vyrobená v neorenesančnom slohu. K zariadeniu spálne patrí aj barokové kľačadlo a dopĺňajú ho obrazy Samson a Dalila, Zátišie a Čítanie z Mojžišovho zákona z 18.

Mramorom obložený krb v dámskom salóne vybudovali v 2. polovici 19. storočia. Drevené obloženie stien je zdobené pozláteným vzorom v luiséznom štýle. Rokokový mobiliár, dve benátske zrkadlá a krajinomaľby z prelomu 18. a 19. storočia vytvárajú útulnú atmosféru posedenia pri čaji.

Zlatý salón je pravdepodobne najkrajšou miestnosťou kaštieľa. Pozlátenú sedaciu súpravu v štýle Ľudovíta XVI. /Luis-seize/ tvorenú trojkreslom, pohovkou, kreslami a stoličkami, dopĺňa šachový stolík a konzolový stolík z 2. polovice 19. storočia.
Centrálne umiestnená olejomaľba na plátne \"Diana a Aktión\" je z prelomu 17. a 18. storočia. Portréty predstavujú členov rodiny Andrássy.
Leontínu Wenckheim namaľoval v roku 1866 rakúsky maliar Franz Schrotzberg, jej manžela Aladára Andrássyho, majiteľa Humenného neznámy autor. Július Andrássy Aladárov starší brat, je nesporne najznámejšou postavou tohoto rodu v 19. storočí. Jeho portrét a portrét jeho manželky Kataríny Kendeffi vytvoril v rokoch 1854 a 1857 francúzsky maliar Eduard Dübüfe.
Tri centrálne miestnosti južného krídla vznikli v 2. polovici 19. storočia. Pôvodne tanečná sála dnes slúži ako obradná sieň mesta Humenné. Majstrovstvo prácou v knižnici je predovšetkým kazetový strop.
Na Slovensku nie je veľa kaštieľov s takto zachovaným interiérom. Strop pôvodnej vstupnej haly zdobí botahá štukatúra. Ústredným prvkom je veľký krb v hornej časti zdobený andrássyovským erbom s mottom Fidelitate et fortitudine.

Pánske krídlo kaštieľa charakterizuje tmavé dubové obloženie stien. Zariadenie prijímacieho salónu pochádza prevažne z 1. polovice 19. storočia a nesie znaky empírového slohu.
Portréty Dionýza Andrássyho a jeho manželky Františky /majiteľov Krásnej Hôrky/ v rokoch 1903 a 1904 namaľoval Gabriel Schachinger a rodovú galériu dopĺňa Juarj Andrássy, Dionýzov otec a podobizeň Kláry Zichy /najmladšej dcéry Žigmunda Drugetha/ zo 17. storočia.

Bohatá štuková výzdoba stropu a veľký krb s erbom rodiny Andrássy nás upúta pri vstupe do ďalšej miestnosti. Pôvodne bola táto miestnosť zariadená ako pracovňa, dnes je zariadená ako salón v neorenesančnom slohu. a tvorí ho sedacia súprava, stôl, príborník a vitrína. Súčasťou zariadenia je celokovový renesančný trezor.
Nachádza sa tu portrét Juraja III. Drugetha, zakladateľa Kolégia v Humennom z roku 1613. Andrássyovci sú portrétmi Emanuela /brata Júliusa a Aladára, autor Jozef Borsos/, jeho manželka Gabriela, rodená Pállfyová /autor Kalman Blaas/, Etelka Andrássy, rodenú Szapary /dielo Franza Schrotzberga z roku 1843/ a jej manžel Karol III. Andrassy /autor Jozefa Borsos, 1844/.

Empírový salón dostal svoje meno podľa štýlu, do ktorého patrí inštalovaný nábytok a niektoré z doplnkov. Na stenách visia olejomaľby predstavujúce krajinky a zátišia vytvorené v 17. až 19. storočí a portréty členov rodu Csákyovcov. Charakteristický interiér pracovne tvorí písací stôl s kreslom a presklenná knižnica. Spolu s okrúhlym stolom a dvoma kreslami predstavujú štýl talianskej renesancie. Najcennejším kusom nábytku v tejto miestnosti, je šperkovnica, zdobená tenkým plátkom mramoru na spôsob tzv. benátskej mozaiky.

Brnenia, ochranné štíty, kópie, halapartne, ale aj malý mažiar /delo zo 17. storočia/ inštalované v tejto časti patrili tiež do andrássyovskej zbierky.

Interiér poľovníckeho salónu vypĺňa mobiliár rôznych období. Na stenách zavesené trofeje sú dokladom toho, že kaštieľ v Humennom bol známy aj veľkými poľovačkami poriadanými jeho majiteľmi.

EXPOZÍCIA ĽUDOVEJ ARCHITEKTÚRY A BÝVANIA
Areál expozície je umiestnený takmer v strede mesta na pomerne atraktívnom a členitom teréne vystihujúcom charakter Horného Zemplína. Svojou rozlohou 4 ha má však limitované možnosti rozsiahlejšej výstavby vzhľadom na okolitú zástavbu.

Prehliadka expozície začína v objekte obytného trojpriestorového zrubového domu bez hospodárskej časti, pozostávajúci z izby, siene a komory. Bol postavený pred 1. svetovou vojnou v Klenovej a do skanzenu presťahovaný v roku 1977.
Steny sú zhotovené z tesaných trámov, spojené v rohoch zrubením a omastené hlinou. Je to charakteristická usadlosť chudobného roľníka s pomerne skromným interiérom slúžiacim na základné pokrytie životných potrieb. Inventár pozostával iba z nevyhnutných kusov nábytku, ktorý bol zväčša sústredený v obytnej miestnosti.

Ďalší obytný hospodársky dom pochádza z Kalnej Roztoky a do areálu skanzenu bol presťahovaný v roku 1976. Je to pozdĺžna zrubová stavba o celkovej dĺžke 25,2 m, pozostávajúca z obývacej izby „chyži“, predsiene „sini“, komory, stodoly a maštale so slamenou strechou.
Steny z bukových trámov sú osadené na kamennej podmurovke a omastené hlinou. Je to typická drevená stavba v uvedenom regióne z druhej polovice 18. storočia, pretrvávajúca na rôznych miestach v Nízkych Beskydoch a Bukovských vrchoch až do 50-tych rokov 20. storočia. Domček bol obývaný až do roku 1974.
V obytnej miestnosti sa nachádza stôl, posteľ, lavice – šafárne, riad na varenie a textil. V komore je nainštalovaná výroba metiel z brezového prútia. V stodole je uložené poľnohospodárske náradie (voz, sane, pluh, plužňatá, mlynok na čistenie obilia, sečkáreň, cepy a hrable). Pivnicu so sypancom z Ruskej Volovej presťahovali do múzea v roku 1976.
Objekt z Olšikova, priestorovým riešením podobný predchádzajúcemu domu, nemá stodolu a je krytý šindľom. V komore je nainštalovaná dielňa kolára s typickým inventárom (stojan a výrobu kolies, pílky, hoblíky, vrtáky, kružidlá a pod.) Objekt podľa signovania na mašternom tráme je novšieho dáta – 1921. Neďaleko od domu z Olšinkova je vybudovaný samostatný objekt pivnice s malým senníkom.

Objektom pochádzajúcim z obce Zemplínske Hámre je obytný hospodársky dom obdĺžnikového tvaru, dlhý 21,85 m, pozostávajúci z obytnej a hospodárskej časti. Objekt je osadený na kamennej podmurovke, steny drevené, z vnútornej a vonkajšej strany omastené hlinou, pokrytý šindľovou strechou. V komore a čiastočne v predsieni je nainštalovaná hrnčiarska dielňa s ukážkami hrnčiarskych výrobkov od majstra J. Halamku zo Sniny.
Dominantou každej obce bol kostol, vybudovaný spravidla na vyvýšenom mieste v teréne.
Drevený kostolík z Novej Sedlice je medzi všetkými objektmi v skanzene je najstarší a do areálu skanzenu bol premiestnený v roku 1974 ako prvý. Nad vstupom do kostola je na drevenom tráme vyrytý dátum jeho postavenia, rok 1754. Pre našu oblasť je charakteristický trojpriestorový východokarpatský typ sakrálnej stavby so zrubovou konštrukciou. Trojpriestorovosť zvonku zdôrazňuje trojica veži nad centrálnymi priestormi s drevenými kupolami. Jeho jednoduchý vzhľad vzbudzoval dôveru, priťahoval veriacich vo chvíľach odpočinku po ťažkej týždennej práci. Kostolík mal vyjadrovať skutočnosť, že je sídlom Boha, ku ktorému s pokorou sa obracali nielen pastieri, ale aj drevorubači a roľníci, starci i mládež.
Všetci tu hľadali porozumenie, lásku a šťastie. Dnes tento skvost ľudovej architektúry každoročne obdivujú tisíce návštevníkov múzea, a to nielen jeho vonkajší vzhľad, ale hlavne jeho zreštaurovaný ikonostas a oltár.

Z dreveného kostolíka smerujú kroky návštevníka k obytnému hospodárskemu domu z Nechvaľovej Polianky. Prízemná zrubová stavba obdĺžnikového tvaru pozostáva z obývacej izby, predsiene a dvoch maštalí. Jedna slúžila na ustajňovanie dobytka, druhá pre ovce a kozy.
Obytná a hospodárska časť je prekrytá spoločnou strechou. Interiér je vybavený len najzákladnejším inventárom.
Vedľa domu je postavená sýpka z Výravy. Obvodové steny vyhotovené z drevených trámov bez vonkajšieho omazania hlinou, vyplnené je len špárovanie. Slúžila na uskladňovanie obilia a poľnohospodárskeho náradia. Neodmysliteľnou súčasťou dedinskej architektúry a koloritu obce boli kováčske dielne. Jedna na ukážku bola prevezená z Nechvaľovej Polianky. Je to obdĺžniková zrubová stavba rozmerov 6 x 3 m s dielňou s prístreškom.
Špáry zrubu vyplnené hlinou, krytina dosková. Inventár dielne zodpovedá jej poslaniu. Ohnisko s kováčskym mechom (dúchadlom), kovadlina, rôzne typy kladív, klieští a vybíjakov tvorili základnú výbavu dielne. Pod prístreškom sa podkúvali kone, v dielni sa vyrábali podkovy a rôzny poľnohospodársky inventár (pluhy, plužňatá, brány, motyky a pod.).

Cestou k ďalšiemu objektu sú tri drobné stavby rozložené severne od kováčskej dielne: je to váhadlová studňa, senník „oboroh“ a zrubená sýpka s pivnicou.

Obytný hospodársky dom z Výravy stojí na podmurovke z riečneho kameňa. Pozdĺžna zrubová stavba pozostáva z prednej obývacej izby, predsiene a komory. K obývaciemu traktu je pripojená maštaľ s vetracími okienkami. V obývacej izbe a v predsieni je vyinštalovaný postup spracovania konopí a výroba plátna (trlice, štec, kolovrátky, praslice, krosná a pod.) V komore možno obdivovať rôzne typy drevených stúp s tĺčkami a lis na výrobu jedlého oleja.
Za dedinou pri vodných tokoch sa nachádzali mlyny. Jeden z nich pochádza z Vyšnej Jablonky. Ide o obytný dom spojený s mlynicou. Vchod do obývacej izby je riešený cez mlynicu .
Obývací priestor je zvonku i zvnútra omazaný hlinou a obielený. Na zrube stien mlynice sú hlinou zaplnené iba špáry medzi trámami. Z bežného inventáru obývacej izby sa vymyká prekrásna svadobná truhlica, bohato zdobená geometrickými vzormi. V mlynici upúta pozornosť veľký drevený mechanizmus mlyna s násypníkom, s jedným stabilným a jedným rotujúcim kameňom.
Voda z výšky padala na lopatky mlynského kolesa a tým dávala do pohybu celý mechanizmus.

PRÍRODOVEDNÁ EXPOZÍCIA
Na ploche 300 m2 sa v priereze zaoberá menej známymi organizmami /napríklad lišajníkmi a drevokaznými hubami/ a predstavuje druhovú pestrosť a jedinečnosť rastlín rôznych biotopov regiónu. V zoologickej časti ponúka expozícia pohľad na rozmanité tvary hmyzu, bohatú skupinu vtákov a malých cicavcov. Buduje na geologickej, botanickej a zoologickej jedinečnosti rozhrania Západných a Východných Karpát na našom území.
Mimoriadny význam majú najmä východokarpatské endemity, ktorých výskyt v rámci Slovenska sa obmedzuje iba na horstvo Východných Karpát. Geológia – je základom prírodných pomerov a v našom regióne ju tvoria tri skupiny hornín: vápencové, sopečné a flyšové líšiace sa od seba hlavne vekom a pôvodom. Najstaršie (druhohorné) sú vápencové pohoria v blízkosti Humenného, kde sú najčastejšie zastúpené vápence a dolomity.
V nich sa niekedy nachádzajú šošovky rohovcov, kryštáliky kalcitu a v rôznych dierach a puklinách aj typická kvapľová výzdoba ako napr. v Brekovskej jaskyni. Charakteristickým pre vápencové horniny je výskyt pravých skamenelín – ulitníkov, lastúrnikov, amonitov, belemnitov a numulitov, ktoré žili v teplých a plytkých tropických moriach. Medzi mladšie (treťohorné) horniny patria horniny sopečného pôvodu, ktoré tvoria celú oblasť Vihorlatských vrchov.
Základom pohoria sú enderity predstavujúce skamenelú lávu a potom rôzne zlepence sopečnej lávy a popola. Najrozšírenejšie v tejto oblasti sú však flyšové horniny, kde prevládajú pieskovce, ílovce, menej zlepence a rohovce. Z minerálov je veľmi častý kremeň (jeho najzaujímavejšou formou sú tzv. marmarošské diamanty) a typické pre flyš sú aj šošovky rôznych horník.
Okrem ukážok horotvorných síl a chemických pochodov nájdeme v expozícii aj pre flyš charakteristické stopy morských červov alebo iných živočíchov, ktoré žili v hlbokom a preto studenom druhohornom a treťohornom mori.

Zoológia – územie severovýchodného Slovenska je veľmi zaujímavé aj z faunistického hľadiska. V častiach regiónu so zachovalým vegetačným krytom (lesy, lúky, pasienky) zastúpenie živočíšnych druhov a ich spoločenstiev zodpovedá karpatskému charakteru fauny.
Mimoriadny význam majú východokarpatské endemity a druhy, ktoré tu žili už v treťohorách a začiatkom štvrtohôr – tzv. relikty. V expozícii sú vystavení zástupcovia hmyzu (motýle, chrobáky, blanokrídlovce) s ukážkami viacerých teplomilných druhov, ďalej množstvo vtákov, od vodných druhov cez lúčne, lesné a synantropné až k dravcom. Prehliadku expozície uzatvárajú väčšie cicavce, ako napr. vydra, lesná zver a najväčší exponát – zubor.

Botanika - rastlinstvo je nielen súčasťou životného prostredia, ale aj základom existencie života na Zemi. Odzrkadľuje vzťahy človeka k živej prírode. Ukážky rastlín z mokradí, lesostepí, lesných spoločenstiev, ale aj cudzokrajné a synatropné ( buriny) rastliné druhy približujú pestrú kvetenu regiónu s množstvom vzácnych a chránených rastlín vyskytujúcich sa väčšinou v prírodných rezerváciách.
Zaujímavá lesostepná vegetácia v PR Humenský Sokol (izolovaný vápencový ostrov na východe Slovenska) je travinno- bylinné spoločenstvo rastlín s teplomilnými dúbravami alebo deliktnými borovicovými lesmi na vápencoch.
Synatropná vegetácie (buriny) vzniká a jej vývoj priamo súvisí s ich činnosťou človeka. Ukážky inváznych cudzokrajných rastlín pochádzajúcich z Ázie a Ameriky, ktoré sa u nás šíria do pôvodných spoločenstiev rastlín a sťažujú obhospodarovanie pôvodných ekosystémov a tiež ohrozujú zdravie človeka vyvolávajúc rôzne alergie.
Vystavené sú aj ukážky papradí, prasličiek, plavúňov, ktoré nájdeme na našom území. A nechýbajú ani ukážky rastlín vyskytujúcich sa v rôznych lesných spoločenstvách na východe Slovenska.


GALERIJNÁ SIEŇ ORESTA DUBAYA
Orest Dubay (15. 8. 1919 – 2. 10. 2005) - grafik, ilustrátor a maliar, významná osobnosť zakladateľskej generácie slovenskej grafiky, dielo ktorého, zvlášť grafika je už dávno známe v našej vlasti i mimo nej. Bytostný lyrik vytvára obrazy plné poézie, epopeje o človeku a prírode i prostredí, ktoré ho obklopuje. S neobyčajnou naliehavosťou kladie závažné otázky a hľadá odpovede o zmysle ľudského snaženia, o jeho zápase a mieste na tejto planéte, o jeho poslaní.
O večnej túžbe človeka po mieri a šťastí, po naplnení piesne jeho života a svojho osudu. Toto považujeme aj pre dnešné dni ako hlavný, základný a určujúci moment odkazu tvorby Oresta Dubaya. Umelec patrí medzi významných predstaviteľov povojnovej slovenskej grafiky.
Spolu s takými majstrami ako V. Hložník, E. Zmeták, K. Sokol a mnohí ďalší sa zaslúžil o jej vysokú, všeobecne uznávanú úroveň. Jeho grafické listy udivujú diváka nestrojenou jednoduchosťou, ktorá je veľmi vzdialená od zjednodušovania. Bez zbytočných okolkov tnú do živého v prípade vojnovej tematiky naliehavo aktuálnej i v našej prítomnosti. Odrážajú všedné i sviatočné dni obyčajných ľudí, život ktorých na prvý pohľad nie je ničím príťažlivý.

Z DEJÍN RÓMOV NA SLOVENSKU
Stála výstava
Prezentuje stručný prierez históriou rómskeho etnika na Slovensku od roku 1322, do ktorého sa datuje prvá písomná zmienka o Rómoch u nás. Prostredníctvom archívnych materiálov – dobových fotografií, máp, štatistických údajov, obrazov a informatívnych textov, rómskej literatúry a publikácií o Rómoch zachytáva výstava život Rómov na našom území.
Dokumentárna časť je doplnená originálnymi exponátmi charakterizujúcimi remeslá, v ktorých sa Rómovia v minulosti výrazne uplatňovali. Súčasťou výstavy sú originálne hudobné nástroje z dielne Jozefa Bihariho zo Žiran a výtvarné diela rómskych autorov.
V čase svojho vzniku v roku 1996 bola jedinou svojho druhu na Slovensku.