Vo vašom košíku sa nenachádzajú žiadne položky
V.Kaliňák:„Robíte slávnosti pre neexistujúce národy“Jedným z bodov rokovania 11. Zasadnutia Mestského zastupiteľstva vo Svidníku konaného dňa 23. apríla 2012 bola i Priebežná informácia o prípravách 58. Slávností kultúry Rusínov- Ukrajincov Slovenska. Spomínané slávnosti sa budú konať v dňoch 15.- 17. júna 2012. Ako hneď v úvode informoval primátor mesta Ing. Ján Holodňák, vedenie mesta absolvovalo s predstaviteľmi ZRUS- u viacero pracovných rokovaní a aktívne pracuje i prípravný výbor Slávností. Nechýbalo ani stretnutie s generálnou konzulkou Ukrajinky prof. Oľgou Benč.Plán príprav na slávnosti zreferoval i predseda ZRUS-u pán Peter Sokol. Ako ďalej informoval, plán programovo- organizačného zabezpečenia slávností bol prijatý na zasadnutí programového výboru a schválený na zasadnutí predsedníctva Ústrednej rady ZRUS- u. Následne informoval o štruktúre programu, ktorý sa začne v piatok, kde nebude chýbať napr, súťaž v kresbe na asfalt, stretnutie so spisovateľmi v Podduklianskej knižnici, ale i škola tanca, či koncert duchovnej piesne. V sobotu bude nasledovať kladenie vencov a v areáli skanzenu program Od Vianoc po Veľkú noc, ktorý bude pokračovať ďalším programom v areáli amfiteátra. Nedeľa začne liturgiou v chráme na skanzene, pokračovať bude vystúpením folklórnych súborov, no a chýbať nebude ani duchovna hudba a krojovaný sprievod mestom. V ďalšom informoval, že prebehlo rokovanie s Úradom vlády, z ktorého je zrejmé, že sa budú krátiť finančné prostriedky. O ďalších prípravách informovala tiež vedúca odboru školstva, kultúry a mládeže Mgr. Viera Dercová. Vedúca odboru sociálneho, pani Marta Jacková priblížila technickú časť podujatia, ktorú zabezpečí mesto a to napr. vyčistenie predajných plôch, areálu amfiteátra, lavičiek a podobne. Ako ďalej informovala, expedovaných bude okolo 250 pozvánok a 21. mája sa začne s predajom predajných miest. Chýbať nebudú ani remeselníci v areáli amfiteátra..Výber na moste sa osvedčilV rozprave poslanca Mestského zastupiteľstva Mgr. Jána Haľka zaujímalo, koľko financií budú slávnosti stáť mesto, keďže zabezpečuje rôzne technické náležitosti a podieľa sa na spoluorganizovaní festivalu, taktiež prečo ZRUS nepredložil na žiadosť mestského zastupiteľstva koľko finančných prostriedkov potreboval na minuloročné slávnosti a koľko finančných prostriedkov prišlo do mestskej pokladnice. Na záver dodal, že podľa jeho názoru nie je správne, aby prebehol výber vstupného na moste, keďže dnešná ekonomická situácia nie je jednoduchá a mnohé rodiny s deťmi chcú využiť len služby poskytované kolotočmi a inými atrakciami, za ktoré si aj tak musia zaplatiť ."Ten, kto má záujem o folklórne vystúpenie predsa má možnosť si zakúpiť samostatne vstupný lístok do areálu vystúpenia", dodal Ján Haľko. Ing. Ján Holodňák v reakcii na stanovisko poslanca Mestského zastupiteľstva Jána Haľka reagoval, že podľa jeho názoru sa mestu osvedčil výber vstupného na moste z dôvodu, aby sa návštevníci dostali do celého areálu a navyše i cena vstupného bola priaznivá.Aké stanovisko zaujala podnikateľská komisia k výberu vstupného na moste?Poslanec Mestského zastupiteľstva Mgr. Adrián Labun a zároveň predseda podnikateľskej komisie predniesol stanovisko podnikateľskej komisie k výberu vstupného na moste, v ktorom navrhuje Mestskému zastupiteľstvu a prípravnému výboru Slávností Rusínov- Ukrajincov na Slovensku, aby sa výber vstupného na toto podujatie realizoval až pred samotným vstupom, resp. pred bránou pri vstupe do areálu amfiteátra, kde prebieha hlavný kultúrny program slávností. „ Slávnosti sú nielen o kultúrnom programe, ale aj o vzájomných stretnutiach rodín a našich rodákov z celého sveta. Dovoľme im vybrať si možnosť slobodného výberu spoločného stretnutia, či už pod "stánkami" v areáli skanzenu, detí na zábavných atrakciách, alebo pri samotnom kultúrnom programe. Prihliadať treba aj na podnikateľské subjekty poskytujúce svoje služby, či už sú to predajcovia, drobní remeselníci a poskytovatelia zábavných atrakcií, ktorí sú významnou mierou prínosom a neoddeliteľnou súčasťou slávností. Ich argumentáciu o strate pomernej časti zisku pri realizovaní výberu vstupného na moste treba určite brať do úvahy. Mnohí z nich, miestnych podnikateľov a živnostníkov sú určite nezanedbateľnými sponzormi mnohých spoločenských, kultúrnych a športových podujatí v meste. A naštrbenie dobrých vzájomných vzťahov určite nie je prioritou vedenia mesta“- dodal pán poslanec na záver.„Robíte Slávnosti pre neexistujúce národy“Poslanec Mestského zastupiteľstva Mgr. Vladimír Kaliňák sa v rozprave k bodu informácie o prípravách na Slávnosti kultúry Rusínov- Ukrajincov Slovenska vyjadril, že je potrebné pridať slávnostiam viac inovatívnosti, niečo čím by sa na festival prilákali i mladší občania a dodal, že spojenie Rusíni- Ukrajinci pomlčkou jemu osobne vadí, pretože ani pri poslednom sčítaní ľudu nebola žiadna rusínsko- ukrajinská národnosť a teda slávnosti sú organizované pre neexistujúce národy.Z poslaneckej tribúny - Štefan Pétery
Štefan Pétery
Napriek tomu, že sa mi už štvrté volebné obdobie darí držať si dôveru svojich voličov, opäť som vstupoval do mestského zastupiteľstva (MsZ) s pomerne vysokou dávkou optimizmu a možno stále aj naivity. Nie však takého stupňa naivity, aby som nevedel, že jednotlivec, ani na komunálnej úrovni nemôže naplniť to, čo si iba sám zaumieni. V čase, keď možno celý svet zápasí s hospodárskou a finančnou krízou, ktorá sa nevyhnutne preniesla na každé mesto, obec a jednotlivca, sa pri riešení problémov výrazne prejavuje práve sila kolektívu. Aj preto som do zastupiteľstva kandidoval s ponukou programu koaličného zoskupenia naozaj schopných Novozámčanov, vedomých si skutočnosti, že nemôžu úplne vyriešiť všetky každodenné problémy nášho mesta. V rubrike Poslanecká tribúna už mala možnosť prezentovať svoje pôsobenie v MsZ väčšina mojich kolegov, poslancov. Po niečo viac ako ročnom odpočte, z množstva našich predvolebných predsavzatí poukázali na takmer všetky oblasti života mesta. Prezentovali sme viac menej úspešné zvládnutie stanovených cieľov, a to aj napriek finančnému marazmu, v akom sa nachádza aj náš rozpočet. Sústredili sme sa však na kľúčové okruhy týchto problémov a nepatrí sa, aby som kolegov opakoval...
Predsa len však egoisticky pridám niečo alebo „zadupľujem“ aj ako jednotlivec. Už mnoho rokov pracujem v mestskej rade, ktorou prejde všetko, o čom rokuje zastupiteľstvo. Neskromne si myslím, že aj mojou aktivitou v tomto poradnom, kontrolnom, výkonnom a iniciatívnom orgáne môžem tak ja, ako aj väčšina poslancov na rokovaní mestského zastupiteľstva pokojne a zodpovedne tlačiť zelené tlačidlo za postupný rozvoj nášho mesta. Vždy tiež pookrejem pri práci v školských radách, či už jednej z najúspešnejších základných škôl nie len v našom meste – ZŠ na Ul. G. Bethlena, ale aj našej ZUŠ. Ako predseda dozornej rady mestskej akciovej spoločnosti Novocentrum - teda našej mestskej televízie, sa tiež angažujem, vlastne už od jej vzniku. Predsedám tiež komisii, ktorej sa v čase, keď sa chce nehnuteľnosti viacej predávať ako kupovať, veľmi nedarí, a to komisii pre vyhodnocovanie verejných obchodných súťaží, a tiež rád sobášim. Čo by som ešte chcel a čo nechcel?
Určite budem nápomocný kolegom, ktorí si osvojili agendu dôsledného riešenia problémov s neprispôsobivými občanmi mesta; určite sa budem naďalej angažovať za rekonštrukciu mestských komunikácií a chodníkov, a to nie len v zanedbávanej a vysoko frekventovanej časti mesta môjho volebného obvodu. Určite netreba žiadnemu motoristovi zdôvodňovať, že prečo nemôžem netrvať na plnení mnou iniciovaného a zastupiteľstvom v minulom roku prijatého uznesenia k vypracovaniu a postupnej realizácii parkovacej politiky mesta.
A čo by som nechcel?
Aj keď svojím vzdelaním a profesionálnym pôvodom som energetik, akosi sa nemôžem uspokojiť s myšlienkou vzniku malej vodnej elektrárne v lokalite Zúgova. Nech sa to zabalí do akéhokoľvek pekného obalu aj s mašličkou, nech sú tu akékoľvek sľuby a pre mesto výhodné ponuky, vnímam to stále ako spriemyselňovanie tohto zaujímavého prírodného kútika nášho mesta. Som presvedčený, že podobne ako pri pokusoch so vznikom solárnej elektrárne mestského priemyselného parku, ktorý by nikoho nezamestnával, ani v tomto prípade sa nepresadí krátkodobý a krátkozraký zámer.
S vaším hlasom chcem naďalej nakladať zodpovedne.Inú prácu si už ani neviem predstaviť,
hovorí o pedagogickej profesii Mária Viszlayová Učiteľka Mária Viszlayová (57) vykonáva profesiu zástupkyne pre prvý stupeň v Základnej škole na Nábrežnej ulici už od nežnej revolúcie. Ako tvrdí, do funkcie v tom období „spadla“ z včera do rána. Za čas strávený vo vedení školy zažila mnohé zmeny, medzi inými i striedanie riaditeľov či náročnú školskú reformu. Koncom marca jej Krajský školský úrad (KŠÚ) v Nitre udelil ocenenie. Viac nám priblížila v rozhovore.
Aká je úloha zástupkyne školy?
– Nie je ľahká, úlohy stále pribúdajú. Odbúravanie administratívy je len imaginárny pojem. V prvom rade je potrebné organizovať a usmerňovať prácu učiteľov, sledovať prácu metodických orgánov, dodržiavanie plánov, kontrolovanie triednych kníh, výkazov, zastupovanie a mnoho iného. Samozrejme, medzi tým aj učím. Mojou úlohou je riadiť výchovno- vzdelávací proces. Starám sa o dvanásť pedagógov a chod školského klubu detí. Nedávno bola vaša dlhoročná práca ocenená.
Akej cti sa vám dostalo?
– Pri príležitosti Dňa učiteľov ma ocenil KŠÚ v Nitre za dlhoročnú pedagogickú prácu Čestným uznaním za vynikajúce výsledky v školskej a mimoškolskej činnosti. Myslím si, že je to významné ocenenie, ktoré ma potešilo, no i prekvapilo. Je veľmi veľa dobrých pedagógov, necítim sa, že len ja by som bola tou najlepšou. Našim učiteľom som tlmočila, že je to cena aj pre našu školu, lebo u nás pracuje veľa šikovných, múdrych, usmievavých a trpezlivých pedagógov.
Dá sa skĺbiť funkcia vo vedení školy s prácou učiteľky matematiky?
– Na tejto pozícii pracujem už dlho a inú si už ani neviem predstaviť. No prácu s deťmi milujem. Ja si prídem do triedy oddýchnuť, vtedy dám za hlavu všetky povinnosti zástupkyne a venujem sa len deťom. Mňa táto práca napĺňa.
Zhovárala sa: Dáša Čerháková Foto: (autor)Rozhovor
O tom, že požívanie alkoholických nápojov mládežou je problémom i v našom meste vie azda najviac mestská polícia v súčinnosti so štátnou políciou. V meste máme podniky, ktoré pravidelne navštevujú práve maloletí (do 15 rokov) a mladiství (do 18 rokov).
To, že si vedia zadovážiť alkohol je realita. Podľa vyjadrení niekoľkých náhodných oslovených, najlepší spôsob je, ak pošlú k baru svojho staršieho a plnoletého kamaráta. tomu predsa ten alkohol predajú. Je chybou, že nie v každej prevádzke a nie vždy, samozrejme, výnimky potvrdzujú pravidlo, personál prevádzky nie je dôsledný pri kontrole veku zákazníka. Svoje o tom vedia aj príslušníci Mestskej polície v Modre. Neraz boli priamo pri kontrole spolu so štátnou políciou, kedy bol predmetom kontrolovania práve alkohol v dychu maloletých a mladistvých.
Na otázky redakcie odpovedá kpt. Štefan Farkaš, náčelník MsP Modra.
- Vyskytujú sa v Modre prípady požitia alkoholu deťmi či mladistvými často?
Mestská polícia ako poriadkový orgán mesta v zmysle zákona o obecnom zriadení, ako aj priestupkového zákona, je oprávnená vykonávať kontrolu zameranú na užívanie alkoholu u maloletých a mladistvých. tieto kontroly sme v minulosti vykonávali a aj vykonávame. Nakoľko však v súčasnej dobe nedisponujeme prístrojom na zistenie požitia alkoholických nápojov alebo iných návykových látok, sú kontroly vykonávané v súčinnosti s OO PZ Modra. Prípadov bolo, žiaľ niekoľko, aj v uplynulej dobe.
- Opakujú sa mená podnikov – previnilcov, kde podávajú alkohol aj deťom?
Áno, zväčša je to tak. Sú to prevádzky, kde chodia mladí kvôli zábave, hudbe, a tie sú často spojené s alkoholom. Pre majiteľa podniku či personál je prvoradý zárobok. Starší objednávajú mladším, dostatočne sa nekontroluje vek požívateľa. Mnohí z nich sú neplnoletí a zodpovednosť nesie personál podniku.
- Sú sankcie v dostatočnej výške?
Sankcie majú dostatočnú výšku. Prevádzkovateľ môže dostať pokutu až do výšky 6638,78 eur. Nevyužívajú sa však v maximálne výške. Keby tomu tak bolo, možno by to odradilo podnikateľov od nalievania alkoholu maloletým a mladistvým.
- Čo by pomohlo situáciu v tejto oblasti zmeniť?
V prvom rade je dôležitá prevencia v tejto, rovnako ako v iných oblastiach. Deti však získavajú nesprávne návyky často v samotnej rodine, kde vidia alkohol u svojich blízkych, a sú prípady, kedy už v rannom veku sa s ním zoznamujú. Ďalej vidia na verejných priestranstvách neprispôsobivých občanov popíjať alkohol priamo na ulici. V neposlednej miere je tu aj tzv. nesprávne hrdinstvo – keď si dal on, musím si dať aj ja, aby som nevyzeral čudne a aby sa kamaráti so mnou bavili... toto je veľký omyl. Nuž, a keď prídu deti v podnapitom stave domov a rodičia si ich ani len nevšimnú, to je už vážny problém. Situáciu by pomohlo zmeniť celkové zmýšľanie a konanie spoločnosti.
Slovo poslanca
Marián Rozman: Nestačí kritizovať, treba vymyslieť aj riešenia a zrealizovať ich
V meste ho každý pozná, ale v komunálnej politike je len rok. Ako ju vidí zvnútra? Podnikateľ, poslanecký benjamín. Marián Rozman.
- Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do komunálnej politiky?
Dlhodobo som nesúhlasil s niektorými aktivitami bývalého v e d e n i a mesta. Mal som pocit, že ľudí v meste delilo na dve skupiny – tých, ktorých preferovalo a tých ostatných, čo sa prejavovalo v bežnom živote v meste. Tento názor som nezdieľal len ja a chcel som to zmeniť. Vyšlo to.
- Máte za sebou asi rok pôsobenia v poslaneckých laviciach. Ako ho vidíte pri pohľade dozadu?
Na začiatku som to vnímal ako veľký chaos a musel som sa vyrovnávať s obrovským klbkom problémov, ktoré v meste zostali z čias minulých. Žiaľ, keď sme to klbko začali odmotávať, vyprofilovali sa lobistické skupiny, ktoré ťahajú smerom, čo s chodom mesta nesúvisí. Mám silný pocit, že sa snažia vyťažiť zo svojho postavenia v zastupiteľstve a uprednostňujú osobný záujem pred mestským. Som šokovaný, ako veľmi sa môžu niektorí ľudia, ktorí hlásali a chceli zmenu, obrátiť o 180 stupňov a spreneveriť sa filozofii, ktorú hlásali pred voľbami.
- Čo by ste chceli presadzovať v zastupiteľstve v najbližšom období?
Veľmi široko povedané – aby mesto urobilo konečne krok dopredu. Teda, aby sme sa vymotali z dlhov a nedoriešených finančných záležitostí, ktoré nám tu zanechali naši predchodcovia. Neprejde mesiac, aby niečo takéhoto charakteru nevyplávalo na povrch – stále vyskočia nové problémy, nové faktúry, zvláštne zmluvy... Keďže už viac ako rok pôsobí nové vedenie mesta, padá to na jeho hlavu. Opak je pravdou – toto všetko sme zdedili – či už je to finančne a právne nedoriešená kanalizácia Albinov a ďalšie nášľapné míny z minulosti. Najnovšie sú problémy aj s projektom Domu seniorov.
- Čo je podľa vás pre mesto najdôležitejšie a čo mu škodí?
Vrcholom ľadovca je veľká skupina sociálne odkázaných a neprispôsobivých – táto problematika bola dlhodobo zanedbávaná. Ľudia sa sťažujú na ul. Kpt. Nálepku. Minule som šiel okolo nej asi o ôsmej večer z hádzanej – je to tam neskutočné, vzniká tam nová osada s čiernymi stavbami. Mrzí ma, že štátna polícia, ktorá sídli neďaleko a mohla by konať, je akoby benevolentná k tomu, že tamojší obyvatelia narúšajú verejný poriadok a znepríjemňujú život všetkým na okolí. Obrovskou záťažou z minulosti sú neplatiči. Pôsobím v dozornej rade Bytového hospodárstva a nemilo ma prekvapilo, že niektoré dlhy sú staré 8-9 rokov. Do nástupu nového vedenia s tým nikto nič poriadne nerobil, nekonal, nevymáhal dlhy... Nechápem to - bežný človek raz nezaplatí inkaso a na ďalší ho už môžu vypnúť od médií... Čudujem sa bývalému vedeniu mesta, že dlhy takmer vôbec nevymáhalo - to im tie obrovské sumy nechýbali?
- Stretávate sa voličmi. Ako vnímajú dianie v meste a aktivity zastupiteľstva?
Najviac ich trápia práve neprispôsobiví. Celé centrum mesta je doslovne zahltené ľuďmi, ktorí robia neporiadok – či už je to bytovka Zetor, Bačkovská ulica a iné. Som rád, že sa poslanci konečne zhodli na potrebe postaviť nízkoštandardné byty na Habeši, pretože aj títo ľudia sú naši občania a musíme sa o nich postarať. Isté ale je, že v centre mesta, ktoré má byť výkladnou skriňou, nemôžu takíto ľudia bývať. Ľudí z Kochanoviec zase trápia chodníky v havarijnom stave. Ľudí v centre zase nedomyslené námestie, kde chýba zeleň a preto tam málokto chodí, ľudí na Dargovskej ulici korzo pre neprispôsobivých, každého niečo iné.. Pokiaľ ide o zastupiteľstvo a tzv. horúcu jeseň 2011, boli aj úškľabky, ale väčšina ľudí sa ma pýtala, čo sú to za poslanci, ktorí len rýpu a neurobia nič prospešné pre celé mesto. Nestačí kritizovať, treba vymyslieť aj riešenia a zrealizovať ich.
- Boli ste jeden z najdisciplinovanejších poslancov – chodili ste na všetky zastupiteľstvá a na 95 % aj na komisie. Myslíte si, že je to potrebné?
Nieže potrebné – je to nutné a má to byť samozrejmosť. Ak má niekto záujem o prácu poslanca a ak chce pracovať pre mesto, v prvom rade musí chodiť na zasadnutia orgánov samosprávy. Je pre mňa nepochopiteľné, ak niektorí poslanci na zasadnutia nechodia, dokonca sa ani neospravedlnia. Ak nechcú byť poslancami, mali by uvoľniť priestor iným, ktorí by chceli a pracovali by aktívne, ale nemôžu.
- Aká je vaša predstava ďalšieho fungovania samosprávy? Spolupráca. Hľadajme spolu spôsoby, ako pomôcť súčasnému vedeniu dostať sa z dlhov a problémov, ktoré zdedilo z minulosti. Stavajme na tom, čo bývalé vedenie urobilo dobre. Vážme si navzájom svoj názor a rešpektujme sa. Počúvajme bežných ľudí, ktorých žabomyšie vojny v zastupiteľstve nezaujímajú. Ak nebudeme spolupracovať, doplatí na to celé zastupiteľstvo, mesto a následne aj všetci občania.
Tibor Papp: „Dávame informáciám zmysel“Politológ, informatik, vedecko-výskumný pracovník MA. MPhil. Tibor Papp, PhD. sa narodil 25. 4. 1957 v Lučenci. Základné vzdelanie získal
v r. 1963 - 72 v rodnom meste. V r. 1976 maturoval na SPŠ strojníckej vo Zvolene. V r. 1989 - 93 študoval na University of California (UC) v San Diegu (USA) a v r. 1993-96 na Columbia University (CU) v New Yorku
(USA). V r. 1980-84 pracoval ako autoklampiar v Dopravnom závode spojov v Lučenci, v r. 1986-89 vo firme Black Mt. Autobody v San Diegu. V r. 1989-93 bol študentským radcom na UC San Diego, v r. 1993-2002 pôsobil ako vedecko-výskumný pracovník na CU v New Yorku. Súbežne v r. 1998-2002 pôsobil ako poradca predsedu NR SR v Bratislave i ako spoluautor a manažér projektu INFOVEK v Bratislave. V r. 2002-03 bol generálnym riaditeľom na Ministerstve školstva SR v Bratislave a v r. 2003-06 generálnym riaditeľom na Ministerstve dopravy, pôšt a telekomunikácií SR v Bratislave. V r. 2006-08 pôsobil ako výkonný viceprezident firmy eSlovensko v Bratislave. Od r. 2008 je až doteraz riaditeľom Inštitútu informatiky a štatistiky INFOSTAT v Bratislave.Tibor, vráťme sa úvodom nášho rozhovoru do Lučenca 80-tych rokov, keď si tu pracoval v Dopravnom závode spojov ...V r. 1977 ma vyhodili z vysokej školy, lebo som sa zúčastnil na niekoľkých posedeniach s Chartistami v bratislavskom Steps Klube. Potom nasledovala základná vojenská služba,
ktorú ľudia s podobnou minulosťou ako ja nemali ľahkú. Po vojenčine som
nastúpil pracovať na Dopravný závod spojov do Lučenca ako automechanik.
Tam som 3 roky „sekal dobrotu.“ V tom čase som potreboval 16 súhlasov od mojich nadriadených, aby som mohol vycestovať do bývalej Juhoslávie, takže inej cesty asi nebolo. V septembri 1984 sme dostali šedé pasy, nasadli do trabanta a išli sme. Keď som sa v r. 1992 po prvýkrát vrátil domov, väčšina mojich bývalých kolegov tam ešte stále pracovala.Ako si sa dostal do USA a aké boli tvoje tamojšie začiatky?Z Juhoslávie sa nám podarilo prejsť cez hranice do Rakúska. Nebolo to jednoduché. Dcéra mala vtedy len 2 roky a riziko spojené s nelegálnym
prechodom hraníc bolo veľké. Každopádne, vyšlo to a na necelé dva roky
sme zakotvili v Mníchove, kde sme si podali žiadosť o vycestovanie do USA. V marci 1986 sme prileteli do San Diega, kde nás hneď prvý deň vykradli (utečencov neumiestňovali do najlepších štvrtí). Začal som pracovať na stavbách ako pomocný robotník, potom som pracoval asi rok v autoservise ako karosár. Po roku, keď som sa zdokonalil v angličtine, začal som navštevovať San Diego Community College, kde som sa po prvýkrát stretol s mojou súčasnou profesiou – politológiou. V r. 1992 som obhájil diplomovku na tému, ktorú si už nepamätám na Kalifornskej univerzite v San Diegu.V r. 1992-2002 si pôsobil ako vedecký pracovník na Columbia University v New Yorku. Priblíž nám trochu túto pôsobnosť. Na Columbiu ma prijali ako doktoranda. Zrazu som sa ocitol
v prostredí, kde som stretol nielen svetoznámych politológov – Brzezinski, Jervis, Snyder, Huntington, Kaplan, Waltz, etc., ale aj štátnikov, ktorí v tom čase menili svet – Gorbačov, Kohl, Genscher, Jelcin, Havel, Klaus,Albrightová, Matlock, Clinton ai. Každý mesiac sa niekto na univerzite zastavil a chcel sa pozhovárať. Komentár k masívnym premenám globálneho spoločenstva sme dostávali z prvej ruky. V r. 1994 som obhájil malý doktorát, v r. 1995 som ukončil certifikát pre východnú a strednú Európu a v r. 1996 veľký doktorát na tému „Násilné a nenásilné riešenia etnických konfliktov.“ V r. 1995 som dostal ponuku
robiť výskum na tému nacionalizmus v postkomunistickom svete, na čom som pracoval do r. 2002. Okrem toho som pôsobil ako výkonný riaditeľ New-Yorskej Asociácie pre štúdium národností (ASN), ďalej ako predseda zboru poradcov firmy ESET Ltd. (Americká pobočka firmy ESET a.s.) a rok som hosťoval na EUI (Európsky univerzitný inštitút) vo Florencii.Tvoje ďalšie aktivity?Na Slovensko som chodil po 1990-tom roku pravidelne cez prázdniny. Ako politológ som sa samozrejme zaujímal o vývoj na postkomunistickom Slovensku a teda nie celkom náhodou som bol v r. 1997 oslovený, aby som SDĽ pomohol s voľbami. Po zhodnotení všetkých pre a proti, som ponuku prijal a táto strana sa dostala do prvej po Mečiarovskej vládnej koalície. Otvoril sa mi priestor urobiť niečo užitočné pre Slovensko a takto vznikol v r. 1999 projekt Infovek. V rozpätí niekoľkých rokov sa podarilo vybaviť všetky základné a stredné
školy na Slovensku počítačmi a pripojiť ich na internet. Do r. 2002 som ešte pracoval na Columbii, ale pôsobil som aj ako poradca predsedu NR SR. Po skončení zmluvy s Columbiou som prijal ponuku ministra školstva vybudovať sekciu informatizácie spoločnosti a vypracovať vládnu stratégiu informatizácie spoločnosti na Slovensku. Do r. 2006, keď som sa rozhodol odísť zo štátnej služby, mala moja sekcia už 4 odbory, stratégia informatizácie bola prijatá vládou a taktiež bol parlamentom schválený náš doposiaľ jediný zákon o informačných systémoch verejnej správy. V tom istom roku som neúspešne kandidoval za primátora môjho rodného mesta. Potom som sa rok venoval svojej rozrastajúcej sa rodine, nakoľko sa nám narodil náš druhý syn, Tomáško.V súčasnosti od r. 2008 pôsobíš ako riaditeľ v Inštitúte informatiky a štatistiky v Bratislave. Čo je náplňou tejto tvojej práce?V r. 2008 som bol oslovený mojím dlhoročným priateľom zo Štatistického úradu, či by som nemal záujem riadiť okolo 100 výskumných pracovníkov INFOSTAT-u. V tom čase bol INFOSTAT už druhý rok v červených číslach, priemerný vek zamestnancov sa pohyboval okolo 60 rokov a ako príspevková organizácia inštitút rýchlo strácal schopnosť zarobiť si na seba. Bolo ho treba zoštíhliť a jeho prácu zefektívniť, a to všetko bolo potrebné urobiť, ako sa hovorí „za jazdy“. Inými slovami – krízový manažment. Priznám sa, Bratislava mi už začala v tom čase chýbať a práca v Infostate mi poskytla legitímnu možnosť stráviť pár dní v hlavnom meste a robiť niečo užitočné. Inštitút dnes funguje v konsolidovanom omladenom a štíhlejšom režime spoľahlivo a efektívne. Našou hlavnou náplňou je aplikovaný výskum pre Štatistický úrad SR v oblasti štatistickej informatiky, štatistickej metodiky a demografie. Robíme aj spracovania údajov. Asi
najznámejšie sú naše spracovania výsledkov hlasovania vo voľbách a referendách. S výnimkou jedných volieb sme zatiaľ robili všetky spracovania od r. 1990. Dnes sa inštitút zaoberá stále viac spracovaním a využívaním dát, ktoré každoročne zbiera. Ako je to uvedené v našom slogane, „Dávame informáciám zmysel.“Interview
Po slávnostnom odovzdávaní ocenení sme o krátky rozhovor požiadali jedného z ocenených, futbalového trénera a bývalého aktívneho hráča Nových Zámkov, Štefana Haulíka.
Pán Haulík, kam vo svojom živote zaraďujete toto ocenenie?
– Ja si každé ocenenie vážim. Obzvlášť ma teší, že si kompetentní na mňa spomenuli, aj keď už dlhší čas nepôsobím v Nových Zámkoch. Toto ocenenie má pre mňa určite vysokú hodnotu.
V akom vzťahu ste v súčasnosti s futbalom?
– Momentálne som si dal od neho na chvíľu pauzu. Vlani som ešte pôsobil ako tréner v Bánove. Ja som však stále aktívny a budem ešte aktívny ako tréner. Zdravie mi chvalabohu slúži, takže nemal by byť žiaden problém.
Ako sa na futbal pozeráte dnes, v porovnaní s obdobím, keď ste boli vy aktívnym hráčom?
– Keď som bol ja aktívnym hráčom, tomu je už mnoho rokov. Skôr by som to povedal z toho hľadiska trénera. Futbal ako taký je stále rovnaký, dnes možno rýchlejší, dynamickejší. Ak však chcete dnes vo futbale dačo dosiahnuť, musíte na sebe oveľa viac makať ako tomu bolo kedysi. Voľakedy nám stačilo zahrať si futbal, dva– trikrát si zatrénovať a bolo. Dnes, ak jeden deň netrénujete, vypadnete z formy, z rytmu a naozaj vám to môže chýbať. Odkazujem najmä mladým adeptom tejto krásnej hry, aby sa do koženej zaľúbili, aby futbal milovali, len tak v ňom môžu niečo dosiahnuť.
(g) Foto: P. SzabóZachytávam jednoduché stopy života, hovorí výtvarníčka KATI DECSI
Študovala v Košiciach a ako jedna z mála umelcov stále žije a tvorí v rodnom meste. Nad odchodom vraj ani nepremýšľala. Zhovárali sme sa s KATI DECSI (29).
Si poctená, že ako rodáčka vystavuješ svoje diela v tunajšej galérii?
– Áno. Som dosť poctená, no priznám sa, že som sa aj dosť bála. Nie som suverénny typ človeka. Teší ma, že na základe mnou podanej prihlášky ma z galérie oslovili, dali termín a ponúkli mi možnosť vystavovať v jej priestoroch (suterén galérie, pozn.red.).
Ako si koncipovala výstavu? Čo je pre ňu charakteristické?
– Najprv bola diplomová práca – celá séria fotografi í, ktoré som postupne dopĺňala, keď som už bola doma. Po návrate z Košíc som sa venovala vždy istej línii. Poväčšine to bola téma domova či vecí, ktoré ma obklopujú, veci z môjho vnútra, ktoré sa spájajú dokopy. Na výstave sú práve takéto diela.
Časť tvojej tvorby tvoria aj fotospomienky, kde zachytávaš starých rodičov, atmosféru dediny, domova,... No nájdeme aj fotografi e, na ktorých sú ľudia zobrazení len tak od chrbta.
– Všetky fotografi e sú jednoduché. Išlo mi o to, aby som zachytila naozaj jednoduché stopy o tom, ako žijeme, čo je pre koho dôležité. Nezameriavala som na kvalitu fotiek, nie sú dokumentom, ale subjektívnym pocitom. Fotila som v jednom sociálnom domove – ľudia sú zachytení preto zozadu, lebo pre mňa nebolo dôležité ukazovať ako vyzerajú. Nechcela som konkrétnosť, len ukázať, čo robia, kam kráčajú...
Aké sú tvoje ďalšie umelecké plány?
– Robiť ďalej (smiech). Momentálne som sa zamerala na fotenie starých babkiných šiat a vecí na miestach, kde „žili“. Chcem pokračovať aj v kresbách a maľbách.
Text a foto: Dáša ČerhákováGustáv Hegedűš: Žijeme v dobe, keď je menej duchovna
V Turčianskych Tepliciach prežil celé svoje detstvo a po rokoch na rôznych miestach Slovenska sa pred deviatimi rokmi sem opäť vrátil do svojho rodičovského domu. Chce oživiť kontakt s mestom a ľuďmi, ktorý za ten čas stratil. Aj preto už po tretíkrát pripravuje tematickú fotografickú výstavu VODA AKO OBRAZ v Galérii Mikuláša Galandu. O fotografovaní, vode, nevšímavosti ľudí a o svojom rodnom meste hovorí fotograf Gustáv Hegedűš.
Kedy ste sa začali zaujímať o fotografovanie?
- Bolo to v časoch, keď som začal chodiť na priemyslovku. Moje začiatky boli primerané dobe a možnostiam, aké vtedy boli. Snáď som mal jedinú výhodu, že môj otec si všetky fotografie pekne ukladal do albumov a po čase som sa tomu chcel tiež priblížiť.
Záujem o fotografovanie Vás teda nikdy neopustil?
- Ako som sa rozvíjal odborne a putoval po Slovensku za zamestnaním, tak som pokračoval aj vo fotografovaní. Gro mojej činnosti vzniklo vo Zvolene, kde som dlhé roky žil a pracoval. Pravdaže, mal som obdobie v živote, kedy skôr prevažovali povinnosti a nemohol som sa foteniu tak venovať. Asi pred pätnástimi rokmi som si uvedomil, že fotografiami dáva niečo,čo neviem nikde nájsť. Preto som si zaumienil, že sa budem venovať reportážnym portrétom svojich priateľov, známych a osobností, s ktorými som mal možnosť sa stretnúť. Vznikol z toho cyklus, ktorý som aj vystavoval v súbore Moja Cesta. Bola to retrospektívna výstava z mojej päťdesiatročnej tvorby. Boli tam aj fotografie, ktoré vznikli tesne pred maturitou. Aj naďalej by som chcel moju tvorbu v takých dvojročných cykloch predstavovať v Galérii M. Galandu. Som vďačný, že je tu taká inštitúcia. Teším sa na chvíľu, keď prídu Tepličania, moji známi, priatelia. Isto načerpám ďalšiu inšpiráciu v mojej práci.
Tentokrát bude Vaša výstava venovaná vode. Prečo práve jej? Má to nejaký hlbší význam?
- Povedal som si, že chcem uzavrieť ďalšiu tému, ktorú mám rozrobenú. Keď som sa pozrel koľko mám nafotených fotiek s motívom vody, som začal v tom hľadať aj filozofickéa výtvarné súvislosti. Výsledkom je cyklus Voda ako obraz. Voda ma očarila už podvedome. Asi to bude už v mojej mladosti, prečo práve voda. Myslím si, že každý je s vodou tak spojený, nájde väzby či už z detstva alebo z iných životných období. Mám v živej pamäti z detstva jednu príhodu. Žili sme na Turčeku a ja ako sedemročný chlapec som mal na starosti malé kačičky. Raz bolo po búrke, kvočka na brehu a kačičky unášal príval vody. Kričiac: „Kačičky moje, kačičky moje,“ som ich zbieral do košíka po kolená v chladom pichajúcej vode.
Akým spôsobom zobrazujete vodu vo svojich fotografiách?
- Zaujíma ma hlavne ako voda pôsobí na mňa. Vnímam zvuk, ktorý vydáva. Jej obraz zachytený objektívom, ktorý oko nezachytí. Preto vznikli aj niektoré abstraktné obrazy, v ktorých nachádzam to, čo som pri fotení alebo pohľade na ňu nezbadal. To mi prináša radosť.
Kde vznikli tieto fotografie?
- Nie som ten typ, ktorý sedí na zadku, ale veľmi rád cestujem. Sú tam preto aj obrázky zpoza oceánu, Mexika. Ale aj z Chorvátska, z vodopádov, sekvencie vlnobití, aj z hôr. V našom okolí sa vyhrávam s vlnkami Žarnovice a Teplice. Nie je však ani tak podstatné kde je to fotené, ale ako to prežívam.
Ktorá krajina bola pre Vás ako cestovateľa a fotografa najzaujímavejšia?
- Mexiko bolo pre mňa asi najatraktívnejšie. Z hľadiska histórie, toho mladíckeho fantazírovania. Splnil som si detský sen. Pocit plávať v Pacifiku bol úžasný aj napriek varovaniam o zradnosti prúdov. Neodolal som ale.
Vyzerá to tak, že k tej vode máte naozaj blízko...
- Áno, určite. Mám aj jeden dramatický zážitok z Chorvátska, na vodopádoch rieky Krka. Lákalo ma ísť priamo za vodopád, vidieť ako sa tie masy vody rútia pred vami. Nakoniec som skočil do miesta, kde voda padala. Rútili sa na mňa tony vody. Našťastie som prežil. Vtedy som si uvedomil, ako ľahko môže človek podľahnúť takýmto okamžitým pocitom.
Riskovali ste niekedy život kvôli dobrej fotografii?
- Možno tak spätne keď uvažujem nad niektorými situáciami, tak môžem povedať, že boli medzi nimi aj nebezpečné. Nikdy som ale nešiel robiť nejakú fotku s vedomím rizika. Na Galérii Ganku v Tatrách som fotil kamarátov, doska na ktorej som stál, sa preklopila.
Stalo sa Vám niečo?
- Nie. Dopadol som na štyri bez zranenia.
Väčšina fotografov nejde bez svojho fotoaparátu ani na krok. Patríte k nim aj Vy?
- Beriem ho veľmi často so sebou. Som poučený z toho, že práve vtedy, keď vznikajú mimoriadne dobré svetelné podmienky, foťák nemám. Takže možno aj z takej poverčivosti ho vláčim zo sebou. Niekedy ho však ani nevytiahnem. Keď idem ale na nejaký väčší výstup, zvažujem, či si ho mám zobrať alebo nie. Predsa len je pre mňa niekedy dosť ťažký. Nakoniec si potom zoberiem radšej vodu a čokoládu. (smiech)
Keď si ho beriete skoro všade so sebou, aj na miesta kde sa možno pohybujete dennodenne, máte ešte čo fotiť?
- Pre mňa v tomto veku je to úžasná príležitosť nosiť v sebe myšlienky, námety, o niečom rozmýšľať a vnímať aj každodenné prostredie. Keď chodíte každý deň jednou trasou, tak sa stanete nevšímavý. Pritom, keď si tú vizuálnu schopnosť trénujete, je pre vás zaujímavý aj zhrdzavený drôt s mašličkou a pristavíte sa pri ňom.
Prečo sa ľudia stávajú podľa Vás čoraz nevšímavejší k prostrediu, v ktorom žijú?
- Myslím si, že žijeme v dobe, keď je duchovno dosť potláčané. Každý má svoj priestor, kde by svoje duchovno mohol zveľaďovať. Či už cez vzťah k ľudom alebo v individuálnych činnostiach. I keď moja činnosť je individuálna, som vždy zvedavý, ako zapôsobí na druhých. Preto chcem ukazovať moje fotografie.Nechcem ich mať iba plné šuplíky a počítač. Pri akejkoľvek tvorbe je potrebné sa v určitý okamžik zastaviť a povedať si, toto som urobil doteraz, čo z toho vyplýva, čo chcem urobiť ďalej. To množstvo obrázkov, ktoré nás prenasleduje na internete, v médiách a živote, myslím dosť otupuje citlivosť a všímavosť okolo seba. Sme tak zaplavení, že nakoniec možno kopec úžasných obrazov ostane nepovšimnutých. To najťažšie je vybrať z desiatich záberov jeden. To by bola aj moja rada pre tých, čo fotia všetko, všetkých a všade, nech si povedia, ktorá fotka z toho jedného dňa alebo udalosti je tá najlepšia.
Ľudia si čoraz viac zvykli na fotenie digitálnymi fotoaparátmi alebo mobilmi a väčšinou tam svoje fotografie aj nechávajú. Nie je škoda, že málokto si dnes fotky dá vyvolať a uloží do albumu?
- Ja tiež robím digitálne fotky. Spravím napríklad tridsať fotiek a z toho vyberiem tri. Dnešná doba nám prináša nové možnosti, ale myslím si, že klasická fotografia tým nezanikne. Fotografickú knihu teraz spravíte raz dva a niekedy je to aj lacnejšie ako dať urobiť množstvo samotných obrázkov vo fotolabe. Má to tiež svoje čaro. Nikdy by som nepovedal, že technika nás nejako kazí. Dáva nám len nové možnosti.
Zatiaľ ste spomínali väčšinou fotografie krajín,predmetov... Aký vzťah máte k foteniu ľudí?
- Človek je vrchol prírody. Vo svojich podobách je neprekonateľný. Fotografiou možno zachytiť situáciu, ktorá sa už nikdy neopakuje. Niekde som čítal, že zobrazením človeka mu darujete večný život. A keď som si uvedomil, že čas pokročil a mnoho mojich priateľov a známych už nežije, tak som si povedal, že tým, ktorí ešte medzi nami sú, venujem ten večný život. Považujem to za špecifikum, ktoré by som s ničím neporovnával. Urobiť portrét je veľmi ťažké. Ja si dovolím povedať, že o portréte môžeme hovoriť vtedy, keď z neho vyžaruje to, čím portrétovaný v skutočnosti je.
Ste rodákom z tohto mesta, prežili ste tu detstvo a i keď ste žili počas svojho života aj v iných kútoch Slovenska, nakoniec ste sa pred deviatimi rokmi opäť vrátili. Čo pre Vás toto mesto znamená a ako ho vnímate?
- Je tu kopec detailov, ktoré navodzujú zlé myšlienky. Hlavne neporiadok mám na mysli. Keď máte na čistej stene fľak, tak k nemu pribudne ďalší. V našom meste by sa dalo o takýchto detailoch uvažovať. Nemalo by to byť prijímané ako kritika od ľudí, ktorí sú večne s niečím nespokojní, ale ako ich iniciatívu. S manželkou chodíme často pod Bôr na prechádzky. Už sa dlho chystám zobrať so sebou vrece a povedľa cesty, miesto toho aby som kopol do fľaše, ju zobrať do toho vreca. Je potrebné takéto návyky dostať do povedomia ľudí. Aby niekto, kto vidí, že druhý robí neporiadok, nabral odvahu a povedal mu: „Nerobte to. Nehanbíte sa?“ Taktiež nechápem tabule v parku – zákaz vodenia psov, korčuľovania, bicyklovania atď. Načo je ten park? Je to pýcha nášho mesta, milujem ho, užívajme si ho pri všetkej úcte a ohľaduplnosti!
„Gastronómia je mojou láskou a chlebíčkom každodenným...“
Peter Škripko (34) svoju kariéru začínal ako umývač riadu, pomocný kuchár, čašník a barman. Láska ku gastronómii ho prepadla už v 17-tich vo francúzskej reštaurácii v Anglicku a nemieni ho opustiť. Prepracoval sa na post profesionálneho someliera, manažéra štvor a riaditeľa troj hviezdičkového hotela, pričom reštaurácia bola pod jeho vedím hodnotená ako druhá najlepšia v kraji. V súčasnosti je riaditeľ Asociácie somelierov na východnom Slovensku, majiteľ kaviarne a reštaurácie, reštauračný manažér roka 2011, zakladateľ a spoluorganizátor Košice Gurmán Festu, Pilsner Urquell Ambassador a spolumajiteľ pivárne s tankovou Plzňou. Na Slovensku prvý (vo svete tretí) najlepší výčapník piva je veľkým lokálpatriotom a so životnou partnerkou prevádzkuje reštauráciu s vínnou pivnicou. Manažér tematickej reštaurácie Camelot nám porozprával aké požitky, ale i úskalia prináša láska ku gastronómii.
1. Ako ste sa dostali ku gastronómii a somelierstvu? Prečo sa stali práve tie v nadnesenom význame zmyslom vášho života?
Vynikajúce jedlo a návštevy reštaurácií patrili k môjmu životu od malička. Reštaurácia nebola pre mňa nikdy niečo posvätné, skôr som ju vnímal ako miesto kde sa dennodenne stretávame s priateľmi, rodinou v prijemnej atmosfére. Ako 17 ročný som bol na letnom pobyte u tety v Anglicku. Náhoda chcela, že som býval cele 2 mesiace vo francúzskej reštaurácii. Tam niekde tá láska za- čala. V kuchyni pri riadoch, neskor šalátoch a dezertoch. Očarilo ma množstvo a rozmanitosť nových chutí s ktorými som sa v tom čase u nás doma ešte nemohol stretnúť. Neskor som popri vysokej škole brigádoval v kaviarni Slavia ako šatniar. Keď zima odišla a s ňou aj kabáty, chcel som vyskúšať niečo viac. A tak som začal „čašníkovať“ na letnej terase. Tá práca ma veľmi bavila a od začiatku som o nej chcel vedieť čo najviac. Preto som na sebe pracoval a veľmi rýchlo som predbehol všetkých kolegov. Túžil som sa osamostatniť a tak som šiel na skusy do Prahy, kde som prežil krásnych 2 a pol roka v zaujímavých reštauráciách. Okrem toho, pracovať s toľkými delikatesami, písať o nich, neustále ochutnávať a diskutovať o tých jemných nuansách je proste nádherné.....
2. V čom presne spočíva práca someliera?
Somelier bol vo Francúzsku vysoko postavený domáci sluha, ktorý sa staral o všetko pánovo pitie a jedlo, zabezpečoval jeho skladovanie, dopravu. V neslávnych časoch travičov mu pribudla aj úloha ochutnať každý nápoj ako aj jedlo, či nie je otrávené. Môžeme povedať, že ani dnes sa jeho náplň práce veľmi nezmenila, aj keď samozrejme víno pri stole neochutnáva preto, či nie je otrávené, ale najmä preto, aby vyhodnotil či nie je znehodnotené. Aby hosť do svojho pohára dostal iba prvotriednu kvalitu. Ľudia si často povolanie someliera spájajú iba s touto činnosťou, čo je celkom logické, keďže je najviac na očiach. Tie najdôležitejšie úlohy somelier plní za „lietačkami“, kam bežný hosť nemôže nakuknúť. Somelier totiž nie je iba čašník, ktorý otvára víno pri stole. Dnešný špičkový somelier je často aj manažér, niekedy aj spolumajiteľ reštaurácie. Je zodpovedný za celkovú ponuku všetkých nápojov a jedál, ktoré konzultuje so šéfkuchárom. Môžeme povedať, že k najmilším povinnostiam patrí celoživotné vzdelávanie, kedy sa teória musí podporovať praktickými degustáciami. Dobrý somelier ochutná ročne minimálne 2000 vzoriek. Nie len vína, samozrejme.
3. Ako hodnotíte úroveň vín a vinárstva na Slovensku (aj v rámci historického prierezu)?
Je škoda, že v období socializmu sa na vinohradníctve napáchali škody takého rozsahu, že kvalitné vinárstvo sa na Slovensku muselo zakladať od piky. Na druhej strane sa však za pár rokov podarilo vybudovať veľmi veľa kvalitných vinárskych domov, ktoré robia Slovensku dobré meno aj vo svete. Naše vína bodujú na svetových súťažiach a niektoré z najprestížnejších sa nám podarilo vyhrať. Smerovanie je dobré a každý ďalší ročník lepší. Mám však pocit, že za prvé desaťročie sme ešte stále nenašli tú pravú tvár našich vín. Hľadáme sa na mape sveta, aj v našich pivniciach.
4. Akú odrodu, prípadne značku vín máte osobne najradšej?
Každé víno sa hodí na inú príležitosť, k inému jedlu. V lete na terase popíjam ľahké bublinkové a ružové vína. V zime mám najčastejšie chuť na červené. U nás doma sú obľúbené vína zo Champagne, Alsaska, Wachau, Mosel. Tí, čo trošku poznajú vinársku mapu sveta vedia, že hovorím prevažne o bielych. Dokonca sú jedlá, ktoré bez vína ani nechutia. K husacej pečeni pijem zásadne biele sladké, steaky si priam žiadajú červené, plné víno. Všetko však záleží na okolnostiach a spoločníkovi, lebo víno potrebuje spoločnosť. Samému nechutí.
5. Ste manažérom jednej z najvychytenejších košických reštaurácií, ktorá je tematicky prepojená z históriou starej Británie a kráľa Artuša. Čo považujete za najväčšie priority dobrého manažéra špičkovej reštaurácie?
Základom úspechu, ako aj v iných odvetviach, je svedomitá práca. Ak chce byť človek v našom biznise úspešný, musí sa práci odovzdať naplno. Voľné víkendy, sviatky, „padla“ u nás neexistuje. Keď sa ostatní zabávajú, my pracujeme. Je to biznis, na ktorom sa nedá zbohatnúť. Ale aj napriek tomu vie byť krásny, ak ho človek robí srdcom a vášňou pre skvelé chute.
6. Jedlá, ktoré ponúkate v reštaurácii mnohí „onálepkovali“ kvalitou a chuťou pojmom BIO, dá sa považovať vaša reštaurácia za BIO reštauráciu? Bol to zámer?
Každému z nás by malo viac záležať na tom čo jeme, než v akom aute sa vozíme. Zdravie máme iba jedno. Keďže je našim cieľom robiť kvalitnú gastronómiu, veľmi sa zaujímame o pôvod surovín, ktoré používame. Nálepku BIO ale nespĺňame, pretože skutočných BIO produktov je na Slovensku stále málo. Môže za to aj prísna legislatíva a byrokracia. Skôr sa riadime sedliackym rozumom, pozorne čítame zloženia výrobkov a hľadáme chovateľ, ponúkajúcich kvalitu. Preto u nás nenájdete karcinogénny konzervant E250, ktorý je mimochodom v takmer všetkých údeninách a vôbec nezáleží, či je to lacná špekáčka, alebo drahá maďarská saláma. Svojich dodávateľov a výrobcov poznáme osobne. Je toho veľa, čo človek dokáže ovplyvniť, keď pozorne číta etikety...
7. Bývate v Starom Meste, otvorili ste si reštauráciu v Starom Meste máte k nemu zvláštny vzťah? Ste lokálpatriot?
Som veľmi veľký lokálpatriot a na svoje mesto nedám dopustiť. Milujem potulky môjho suseda Milana. Ešte radšej sa túlam sám a najradšej sprevádzam hostí po meste ja. Narodil som sa v Starom Meste, pochádzajú odtiaľ aj moji starí rodičia. Vyrastal som na dvore na Československej armády. Rád sa v týchto končinách potulujem. Tiež som hrdý, že naše deti chodia na tú istú školu, kde aj ja a moja mama. Silné puto ma viaže aj ku Kováčskej ulici, kde som navštevoval ZUŠ, neskôr gymnázium a teraz tu podnikám. Aj keď mám len 35, prežil som tu viac ako pol života.
8. Zaiste ste maximálne pracovne, resp. profesionálne vyťažený čomu sa však rád venujete vo chvíľach, keď nemáte plné ruky kvalitného jedla a ešte excelentnejšieho pitia?
Rád fotím, a keď posledný rok som toho pre pracovnú vyťaženosť veľa nenafotil. Milujem cestovanie za gastronómiou a pár krát do týžd- ňa si nájdem čas na plážový volejbal s kamošmi.
9. Existuje v oblasti gastronómie nejaká špecialita, na ktorú 1. nedáte dopustiť, 2. túžite ju ochutnať, 3. v živote by ste to neskúsili :)
1.Nikto z nás by nemal zabúdať na kuchyňu našich materí a starých materí, na tradičné regionálne jedlá. Na tieto, často krát jednoduché, láskou okorenené jedlá nedám nikdy dopustiť.
2. Túžim ochutnať celý svet, ale nie na Slovensku. Aj jedlo treba vní- mať v širších súvislostiach – vždy chutí najlepšie tam, kde je doma.
3. Nikdy nehovor nikdy, preto teraz nedokážem povedať, či existuje na svete nejaké jedlo, ktoré by som neochutnal.
Spovedáme poslancov mestského zastupiteľstva Košice - Staré mesto
V našej rubrike nám na otázky tentokrát odpovedal Ing. Štefan Lasky. Má 45 rokov, je kandidátom strany Smer–SD a v staromestskej samospráve je to jeho prvé volebné obdobie.
1. Čo Vás podnietilo k vstupu do komunálnej politiky?
V živote a v profesionálnom pôsobení sa riadim heslom: najprv sa musíte vedieť postarať o seba a svoju rodinu, a to sa mi podarilo splniť. Preto som sa rozhodol vstúpiť do komunálnej politiky, aby som mohol pomáhať aj ostatným občanom. Ako podnikateľa ma stále zaujímajú veci verejné a v mojej práci sú každodennou súčasťou. Ako komunálny politik môžem do nich priamo zasahovať a posúvať ich k lepšiemu pre občanov MČ Košice – Staré Mesto a mesta , pre dôchodcov, sociálne slabších a mladé rodiny. Leží mi na srdci výchova mládeže. Záleží mi na tom, aby naše škôlky, školstvo, a podmienky na šport boli v lepšom stave. V tejto oblasti sa osobne angažujem rôznymi sponzorskými aktivitami alebo aktivitami ako poslanec Starého Mesta a mesta. Angažujem sa aj ako prezident VSE tenisového klubu Akademik, o ktorý je medzi deťmi a mládežou čoraz väčší záujem. Svojim rozvojom a úspechmi klub reprezentuje mesto a Slovensko aj na európskej úrovni. Som tiež viceprezidentom Vodnopólového klubu KPŠ Akademik Staré Mesto, z ktorého pochádza mnoho mladých úspešných vodnopólových športovcov.
2. Aká bola Vaša najväčšia predvolebná priorita?
Predvolebné priority boli: bezpečnosť a poriadok, zdravé, čisté a zelené mesto a parkovanie.
3. Darí sa Vám ju napĺňať?
Za krátke obdobie 15 mesiacov sa nám podarilo tieto priority aj napĺňať. Môžem zdôrazniť, že sa výrazne posilnila Mestská polícia v denných aj nočných hodinách a v Starom Meste sa na Tatranskej ulici zriadila, ktorá je už otvorená a funkčná. Podarilo sa nám zabezpečiť nové lavičky, novinkou sú odpadové koše pre psíčkarov. Intenzívne pracujeme na vytvorení novej športovo-oddychovej zóny pri ZŠ L. Novomestského. V spolupráci s Magistrátom mesta Košice intenzívne riešime parkovanie a jeho kompletnú logistiku tak, aby bola vhodná a uspokojivá pre všetkých občanov.
4. Ktoré uznesenie staromestskej samosprávy si najviac ceníte a naopak, s ktorým nesúhlasíte?
Súhlasil som s uznesením vytvorenia právnej subjektivity materských škôl. Myslím, že je to krok vpred pre ich financovanie, skrášľovanie a vytváranie väčšieho komfortu pre deti. Všetky uznesenia, ktoré majú sociálnu a právnu podstatu pre potreby občanov sú pre mňa vo všeobecnosti dôležité. Nesúhlasím s tým, keď sa pri riešení predkladajú osobné záujmy, či predsudky k jednotlivým uzneseniam.
5. Ste spokojný s výsledkom volieb?
S výsledkom volieb som spokojný, lebo vyhrala politická strana Smer-SD. Pevne verím, že naplní program v prospech občanov a bude to cítiť aj v Košiciach. Po dlhých rokoch máme na úrovni vlády, VÚC - Zdenko Trebuľa a mesta – Richard Raši vo vedení Smer-SD. Myslím si, že to bude na prospech budovania a rozvoja mesta Košice i celého regiónu.
Divadlo Commedia uviedlo novú hru Neprebudený Divadlo Commedia úspešne uviedlo v sobotu a v nedeľu v divadelnej sále v Spišskej Sobote premiéru hry „Neprebudený“ od Martina Kukučína. Režisér súboru Vlado Benko nám poskytol rozhovor.Prečo ste si vybrali túto klasiku, čím vás oslovila?- Je to už 45. premiéra súboru, ktorý bol založený roku 1968. Najprv sa volal Matica, neskôr Divadlo humoru a od roku 1993 nesie názov Commedia. Ako dramaturg v súbore som vždy hľadal hry zo svetovej dramatickej tvorby. Divákom sme priblížili Čechova, Durematta, Dorsta, Camolettiho, Brechta, Maeterlincka, Shakespeara, alebo Allbeeho ... Slovenská klasika ma nepriťahovala, zdala sa mi príliš jednoduchá a stereotypná. Dvaja sa majú radi, tretí im v tom bráni a dráma, alebo veselohra bola na svete. Inscenátori nemuseli rozmýšľať, scénu tvoril stôl a stoličky. Ale čím som starší, tým viac začínam aj v slovenskej klasike hľadať niečo pekné, pútavé a jedinečné. Takou bola naša slávna Švantnerova Malka z roku 2004. Teraz padla voľba na Neprebudeného od Martina Kukučína. A pripravili sme inscenáciu voľne spracovanú na motívy rovnomennej poviedky. Tak ako Malka, tak aj pre Neprebudeného platí, že je to jeden z našich klenotov slovenskej klasiky a jeho inscenovanie je pre tvorcov sviatkom. Na Slovensku ho pripravilo naposledy v roku 1996 Divadlo A. Duchnoviča v Prešove.Komu ste zverili hlavnú postavu?- Bol som si vedomý, že na titulnú úlohu musíme mať aj adekvátneho predstaviteľa a tým je v súbore jednoznačne Michal Novák. Jeho fyzické danosti a herecké schopnosti mi dávali 50 percentnú záruku, že to zvládne a keď k tomu pridal svoj typický zápal pre dobrú vec a entuziazmus, tak som sa presvedčil, že moja voľba bola správna. Michalovi Novákovi robíme akýchsi sparingpartnerov spolu s Dušanom Kubaňom. Spolu stvárňujeme 10 postáv a tak vytvárame mozaiku jednej typickej slovenskej dediny zo začiatku 20. storočia.Na čom ste réžiu postavili?- Alfou a omegou inscenácie je výtvarná stránka. Tú podporuje skvelá hudobná zložka, ktorej autorom je Vincent Jaš. Dali sme si na nich veľmi, veľmi záležať, aby sme divákovi, zvyknutému na naše komédie, ponúkli niečo nezvyklé, s čím sa ešte v divadle nestretol. Samozrejme, že nebudem prezrádzať o akú scénickú formu ide, nech si divák príde sám pozrieť naše predstavenie, ale nadšené divácke reakcie po premiérach cez uplynulý víkend v Spišskej Sobote mi potvrdili fakt, že sme utrafili ten správny inscenačný kľúč ... a tým kľúčom je hravosť vyvolávajúca silné emócie. Nepamätám sa, žeby z nášho predstavenia odchádzali ženy so slzami v očiach a muži aspoň pocitovo zasiahnutí.Po dvoch úspešných premiérach, kde budete s hrou Neprebudený účinkovať?- S inscenáciou posledný aprílový týždeň absolvujeme Krajskú scénickú žatvu v Levoči a verím, že prejdeme aj výberovým sitom na 45. celoslovenskú súťažnú prehliadku slovenskej dramatickej tvorby Palárikova Raková. Predpokladáme, že o Neprebudeného prejavia záujem aj stredné školy, takže naša ponuka bude smerovať aj tam.Okrem novej hry máte v repertoári aj ďalšie vaše hry. Ktoré sú to?- Commedia je jeden z mála neprofesionálnych súborov na Slovensku, ktorý si drží pomerne rozsiahly repertoár. V ponuke máme 9 hier, z toho dve pre deti. Sú to hry - Keď muži plačú, Zabíjačka, Zlatý kľúčik alebo Buratinove dobrodružstvá, Malka, Kapustnica, Statky zmätky alebo Gianni Schicchi, Janko Hraško, Jozef a Mária, Sneh sa smial, až padal, Neprebudený. Je to aj vďaka tomu, že nám nehrozí nejaká fl uktuácia, že je súbor stabilný, a že je to kolektív milujúci divadlo.Keby rozvážnosť kvitla, tak som ako jabloň v májiSpieva, skladá pesničky, píše si k nim texty,hrá na gitaru, klavír, flautu, ústnuharmoniku aj bicie. Od roku 2003, kedy vyhrala súťaž Coca-Cola Popstar, vydala šesť albumov, absolvovala desiatky koncertov a
zozbierala niekoľko Slávikov,Aurelov aj cien OTO. Zuzana Smatanová.
Má tisícky fanúšikov – a veľmi si ich váži. Usmievavá a stále skromná. Zuzana Smatanová. Hovoríme s ňou o pesničkách, o láske, priateľstve.
Koncom minulého roka vám vyšiel nový album. Je na ňom desať skladieb, ku
všetkýmste si zložili hudbu aj text.V každom texte je, viac čimenej, prítomná láska. V rôznych podobách.Čo pre vás láska, všeobecne, znamená?Je to dôvera, úcta, porozumenie, istota. Do svojich pesničiek sa ju snažím vkladať veľmi opatrne a citlivo, možno presne tak, ako ju vnímam.Myslíte si, že sa dvaja môžu mať rovnako radi? Hovorí sa, že jeden vždy ľúbi viac.Aj ja si myslím, že jeden vždy ľúbi viac, ale o koľko presne, to asi nevie nikto definovať. Je to o povahe človeka, ako veľmi sa dokáže druhému odovzdať a koľko je mu schopný obetovať.Minulý rok stemali dosť perný.Kde sa zvyknete uchýliť, keď už máte všetkého dosť?Uchýlim sa do svojho rodného kraja, domov. (Zuzana je rodáčka zo Súľova - Hradná,
okres Bytča.) To je pre mňa útočisko od rýchleho sveta, ktorý keď mi prerastá cez hlavu, opúšťam a doma zaťahujem ručnú brzdu. Tam som
vyrástla, v prostredí prírody, pokoja a hlavne som blízko svojej rodiny.A keď už sa niekam uchýlite, cítite potrebu byť úplne sama?
Samozrejme. Hoci som človek, ktorý má rád spoločnosť a často sa v nej pohybujem, mám chvíle, kedy rada utekám do svojej samoty, aby som našla vnútorný pokoj a rovnováhu. Tieto stavy mi pomáhajú pri písaní textov a hudby.Čo robievate, keďsa vám nič nechce?Vtedy relaxujem. Nie vždy sa mi darí úplne vypnúť, ale aj napriek tomu, že sa mi niekedy nechce nič, tak si rada prečítam knihu, zájdem s kamarátmi na kávu, idem si zaplávať, alebo fotím.Získali ste v živote niečo až príliš ľahko?Keď mi niekto niečo daroval. Ale inak nie. Samozrejme, veľakrát nastala úžasná súhra okolností, a veci sa vyvinuli
viac než pozitívne, ale rozhodne k nim prispela aj moja cieľavedomosť a zodpovednosť. Aj keď mám veci príliš ľahko na dosah, tak nad nimi
rozmýšľam, či sa mi náhodou neponúkajú iba ako nástraha. Keby rozvážnosť kvitla, tak ja som asi ako jabloň v máji. Oveľa viacma lákajú veci, pre ktoré musím vynaložiť vlastné úsilie a schopnosti.V skladbe Prvý krok spievate načo sú mi zábrany? Máte zábrany?Mám veľa zábran. Súvisí to s mojou predošlou odpoveďou, som rozvážny človek, takže zábrany si prirodzene vytváram. Neskočím bungee-jumping, neoholím si hlavu, nedám si tetovanie, nedám sa na politiku atď. K tomu všetkému
mám zábrany, a ak by som ich odhodila, išla by som proti sebe a nebola by somto ja. Mať dobrého priateľa, priateľov, je na nezaplatenie.Máte ich? Čo u vás pojem priateľ obsahuje?Mám dobrých priateľov. Tých naozajstných je síce veľmi málo, ale o to viac si ich
vážim a nechcem o nich prísť. Začala som prirodzene selektovať medzi ľuďmi, ktorí mi stoja za to, aby som im venovala svoje priateľstvo a energiu, pretože sa našli aj takí, ktorí mi to všetko nevracali späť. Priateľstvo má byť o vzájomnej výmene energie, času, vkladu pocitov a dôvere. Mám priateľov, ktorým môžem zavolať aj o tretej v noci a viem,
že ma vypočujú, alebo mi pomôžu.Tiež simyslíte, že začína znovamá význam? Skladba Odznova to naznačuje.Ako kedy. Ale v prípade pesničky Odznova to tak bolo a som rada, že somto urobila. Sú
ľudia, ktorí si zaslúžia dostať druhú šancu, hlavne pokiaľ ide napríklad o rodinu. Asi dosť dobre nerozumiem ľuďom, ktorí sa dokážu na niekoho hnevať po celý svoj život a neprehovoriť s ním. To by som nedokázala, preto sa radšej s odstupom času k problému vrátim a volím spôsob
komunikácie. Ľudia by sa mali vedieť rozprávať.V tomto mrazivom počasí si mnohí želáme, aby už bola jar. Čo vo vás evokuje jar?Jar je radosť na duši. Začiatok, voňavý vzduch. Veľmi sa tešímna jar.Mámnového psa, štvormesačné šteňa, tak sa neviem dočkať, kedy sa s ním prejdem.Dvere je názov vášho aktuálneho albumu.Čo sa vám
vynorí vmysli pri vyslovení slova dvere?Vynorí sa mi isté tajomno,
zvedavosť, rešpekt a otázka, čo za nimi je. Ja nechávam svojim albumom Dvere do nich ľuďom nakuknúť a tak trochu sa tam obzerám aj ja.Titul Čestný občan mesta Brezna si vysoko vážiNa slávnostnom mestskom zastupiteľstve ocenili osobnosti mesta Brezna. Za rozvoj zborového spevu v Brezne i na celomHorehroní, za úspešnú reprezentáciumesta, za jeho šírenie dobréhomena doma i v zahraničí a za zásluhy na rozvoji zborového spevu titul Čestný občan mesta Brezna získal univerzitný profesor Milan Pazúrik. Pri príležitosti udelenia významného ocenenia sme popredného reprezentanta zborového hnutia na Slovensku požiadali o rozhovor.Za celoživotný prínos pre rozvoj zborového spevu ste dostali už niekoľko ocenení mesta. Tentokrát vám udelili titul Čestný občan mesta Brezna. Aký význam prikladáte tomuto oceneniu?So Speváckym zborom mesta Brezna som držiteľom Ceny
mesta Brezna za rok 2009, Ceny primátora mesta Brezna za rok 2008 a teraz som získal ocenenie najvyššieho charakteru Čestný občan mesta Brezna. Okrem nich mi udelili viaceré ocenenia v oblasti zborového
spevu, napríklad v roku 2000 som získal Poctu generálneho riaditeľa NOC, v roku 2003 Pamätnú medailu Daniela Gabriela Licharda pri príležitosti životného jubilea a propagácie zborového spevu na Slovensku, najvyššie ocenenie Národného osvetového centra (NOC) Bratislava a mnoho, mnoho ďalších. Titul Čestný občan mesta Brezna si vysoko vážim a v mojom živote patrí medzi najvýznamnejšie. Vedenie mesta mi pre kultúrne aktivity a kolektívne subjekty stále vytvára veľmi dobré podmienky na prácu nielen v oblasti zborového spevu. Dokázalo ma skôr oceniť ako
samotná Banská Bystrica, kde žijem, pracujem a takisto v nemalej miere aj tam odvádzam umelecké a organizačné aktivity.Od roku1974 pôsobíte na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty UMBv
Banskej Bystrici. Tridsaťosem rokov sa na pracovisku stretávate s mladými ľuďmi. Môžete porovnať záujem o hudbu dnešných študentov s
tými od nich skôr narodenými?Od začiatku pôsobenia na katedre sa venujem zborovému spevu a tomu som podriadil celý svoj život. Vyučujem predmety zo zborového spevu a dirigovania, vediem dva amatérske zborové telesá, jedno univerzitné zoskupenie, kde cez moje ruky prešlo vyše šesťsto členov zboru a absolventov PF v Banskej Bystrici. Sám spievam
v celoslovenskom mužskom zborovom kolektíve, kde som zároveň predsedom a štatutárnym zástupcom. Už to nasvedčuje tomu, že študentom tohto odboru som schopný zodpovedať na akékoľvek otázky z oblasti metodiky, riadenia, organizácie a vedenia speváckeho zboru či zborovej literatúry. Študenti sú takmer stále rovnakí, ide len o to, ako ich dokážeme motivovať, osloviť a vtiahnuť do hudobného, umeleckého a v konečnomdôsledku
i zborového umenia a diania. Každého poteší dobrý výsledok práce, na skúškach, ocenenie na festivaloch a súťažiach a v neposlednom rade potlesk vďačného publika. Záujem o hudbu je takmer u všetkých, otvorenou otázkou ostáva záujem o žáner. Nie každý je priaznivcom zborového spevu a inklinuje skôr k populárnej hudbe či folklóru. Sú však aj takí, ktorí bez problémov zvládajú všetko, čo sa im ponúkne - spev, hru na hudobný nástroj, ľudový spev, tanec, ľudová hudba a podobne. Len tak nezanikne naše kultúrne dedičstvo.Spevácky zbor mesta Brezna funguje pod vašou dirigentskou taktovkou, ste zakladateľom mnohých festivalov, venujete sa aj publikačnej činnosti.Ktorá z týchto oblastí vás v živote najviac napĺňa?V prvom rade musím poznamenať, že práca s ľuďmi ma baví. V takejto činnosti vidím zmysel a výsledky svojej práce, investícia, ktorá niekedy aj dlho trvá, nájde svoje uplatnenie o niečo neskôr. Moje pracovné zaradenie a pôsobenie na vysokej škole ma „donútilo“ venovať sa nielen pedagogickému procesu, ale aj vedeniu, umeniu organizácií, odbornému rastu a v neposlednom rade najmä speváckym zborom. Pre túto náročnú prácu som mal dobré domáce zázemie, za čo v
plnej miere ďakujem mojej manželke i celej rodine, tiež podporu a pochopenie, samozrejme i chuť a entuziazmus niečo dokázať, bez toho by to nešlo. Niečo som však aj obetoval a potom sa postupne dopracoval k prvým úspechom – k žatve a zberu úrody ovocia. Budem rád, ak po mne niečo zostane. Viedol som okrem stovky rôznych prác aj päť diplomových dirigentských koncertov – praktických prác, z ktorých sa v praxi úspešne uplatnili všetci, v Brezne napríklad Mgr. Zuzana Borisová. Aktivizujem sa aj ako lektor realizovaním dirigentských kurzov. S mnohými spolupracujem aj v oblasti vedeckej. A ktorá oblasť ma najviac napĺňa? Každá niečím iným v rôznom časovom horizonte v závislosti od požiadaviek doby a zoskupenia ľudí a nadšencov, entuziastov.Počas vašejumeleckej činnosti ste zažili toho mnoho. Máte ešte nejaký nesplnený sen?Vďaka umeleckej, pedagogickej i vedeckej aktivite som naplnil moju ctižiadostivosť, smelé plány, ba aj sny. Pôvodne chceli mať zo mňa inžiniera prírodných vied. S hudbou, umením a zborovým spevom
somsa dostal domiest a krajín, o ktorých sompredtýmlen sníval (Japonsko, Tokyo, Argentína, Buenos Aires, Brazília, Rio de Janeiro), ale aj v európskych štátoch som so speváckymi zbormi „prebrázdil“ jednotlivé
krajiny, mestá, festivaly, súťaže, prehliadky či hosťovské vystúpenia a pobyty. Už tretí rok ma pozývajú na festival do Thajska, no nesplnený sen by som skôr orientoval do Strednej a Severnej Ameriky. Najsilnejší
zážitok v životemámvšak z Paríža –Meudonu, kde sommal tú česť pri odhaľovaní pomníka a sochy Milana Rastislava Štefánika v parku observatória, za účasti popredných štátnych a vládnych predstaviteľov oboch krajín dirigovať štátnu hymnu SR v podaní spojených zborov
oboch národov. Tu som na vlastnej koži pocítil, čo je to pocit vlastenectva.Človek k šťastiu a dobrému pocitu z práce nepotrebuje veľa. Niekedy úprimný a vďačný potlesk publika na koncertoch, možno blahoželanie a uznanie kolegov a dobrý pocit spokojných spevákov z podaného výkonu na koncerte, ale aj z dobrého prednesu skladieb, ktoré dokážu neuveriteľne naštartovať všetkých do ďalšej nekonečnej a namáhavej umeleckej práce. A niekedy z toho niečo aj
napísať, aby sa o tomdočítala aj mladá „umeniachtivá“ generácia.Pavol Abrhan, poslanec NR SR a podpredseda KDH: „Projekt na podporu výučby angličtiny pre žiakov je dôležité priniesť aj do Banskobystrického kraja“Viete si predstaviť výučbu angličtiny v školských kluboch hravou formou?Všetko, samozrejme za dozoru kvalifikovaných učiteľov
anglického jazyka a niekde aj so zahraničnými lektormi. O projekte,
ktorého sa zúčastnia viaceré základné školy v rámci celého Slovenska, sme hovorili s jeho garantom, ktorým je poslanec NR SR a podpredseda KDH Pavol Abrhan.Dlhodobo sa v KDH angažujete v oblasti školstva a vzdelávania. Aktuálne presadzujete myšlienku výučby cudzích jazykov hravou formou. Projekt sa už stretáva s pozitívnymi reakciami. Čím oslovil vás?V KDH si uvedomujeme, že v globálnom svete a v konkurenčnom prostredí trhového hospodárstva dokážu uspieť jedine vzdelaní a pripravení ľudia. Preto podporujeme všetky aktivity, ktoré smerujú k zvyšovaniu kvality a dostupnosti vzdelania najmä pre deti a mladých ľudí. Vzdelanie je totiž to najcennejšie, čo im môžeme dať a čím im môžeme pomôcť aktívne sa zapojiť do verejného diania. Technológie menia svet tak rýchlo, že je niekedy ťažké udržať krok s dobou. Rovnako sa aj angličtina zmenila z cudzieho jazyka na univerzálny komunikačný nástroj 21. storočia. Deti ju potrebujú k štúdiu, pri vyhľadávaní zdrojov a informácií na internete, pri výmene názorov či vedomostí s ľuďmi z celého sveta. A to nehovorím o potrebách na pracovnom trhu.
Preto som sa rozhodol podporiť projekt Basic English Kids Education, ktorého cieľom je naučiť naše deti žiť svetovo. Som rád, že môžem urobiť niečo preto, aby všetky deti na Slovensku mohli pozerať filmy v angličtine, rozumeli hudobným textom v origináli, alebo komunikovali na facebooku s priateľmi z celého sveta, pretože budúcnosť je napísaná po anglicky.Dali ste si za úlohu získať povolenie Malej akreditačnej komisie pre činnosť združenia, aby mohlo byť zaradené do programu vzdelávania EÚ, vďaka čomu sa môže uchádzať o spolufinancovanie projektu z fondov EÚ. Bol aj toto jeden z podnetov, prečo ste sa rozhodli stať garantom projektu?Moje aktivity ako poslanca NR SR smerujú k presadzovaniu navyšovania zdrojov na vzdelávanie. Zasadzujem sa o to, aby sa zväčšil operačný priestor pre školy, a tie mohli získavať finančné prostriedky aj z iných zdrojov. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol podporiť projekt občianskeho združenia
Basic English Kids Education zameraný na bezplatnú výučbu anglického jazyka pre deti prvého stupňa základných škôl v rámci mimoškolských aktivít. Áno, mojou úlohou je hlavne získať povolenie Malej akreditačnej komisie pre činnosť združenia, aby mohlo byť zaradené do programu vzdelávania EÚ. Veď vďaka tomu sa bude môcť združenie uchádzať o spolufinancovanie projektu z fondov EÚ. Čím sa zase o niečo zvýši kvalita vzdelávania u nás. Investícia do vzdelávania našich detí a potomkov je veľmi dôležitá pre rozvoj našej krajiny.Vidíte v podpore projektu význam aj z hľadiska rozvoja vzdelávania angličtiny detí hravou formou aj v iných regiónoch Slovenska?Verím, že ako poslanec NR SR tak pomôžem vzniku dobrej veci, ktorá umožní deťom predovšetkým v ekonomicky slabších regiónoch získať bezplatne kvalitnejšie vzdelanie a lepšiu budúcnosť. Túto pomoc potrebujú aj
deti Banskobystrického kraja.S anketovým mikrofónom: O venčení psovZima je okrem iného príznačná aj svojím bielym šatom. Jej čistotu a belosť však poriadne špinia naši štvornohí priatelia. Ich nezodpovední chovatelia sa totiž mnohokrát tvária, že ich pes potrebu nevykonáva. Všeobecne záväzné nariadenie mesta hovorí o povinnostiach majiteľov
psov jasne, lenže chodníky a parky svedčia o opaku. Preto sme sa občanov a najmä chovateľov opýtali, čo si myslia o psích exkrementoch na verejných priestranstvách.Igor Koller, Brezno: Keby som
stretol takého majiteľa, ktorý to nezodvihne, tak to hodím do neho. Navrhol by som vyššie sankcie a zamestnať mestských policajtov v civile, aby na nich dohliadali. Keď dotyčný vidí uniformu, vtedy sa zohne a
zodvihne to, ale keby bol policajt utajený, tak to neurobí. Sú aj dobrí majitelia, ale žiaľbohu, je ich menej, ako tých ľahostajných.Iveta Škodová, Brezno: Vôbec sa mi to nepáči. Ľudia sme rôzni - niektorí to zbierajú, iní nie. Jednoducho láska k zvieratám je u istých
ľudí podivuhodná. Majiteľom, ktorí nedodržiavajú nariadenie, by sa mali dávať pokuty. Bolo by tiež dobré mať vyhradené priestranstvá, kde by mohli majitelia so psami bez problémov chodiť.Ľubomír
Čellár, Brezno: Katastrofa ako to vyzerá, hlavne teraz v zime. Na toto by mala viac dbať mestská polícia, nielen umiestniť tabuľky o zákaze vodenia psov. Mali by ich pokutovať. Ešte som nevidel, že by mestskí policajti niekoho zastavili. Videl som majiteľov, ktorých pes vykonal
potrebu a oni išli ďalej bez toho, aby to odpratali. Osobne nie som proti zvieratám, ale som proti tomu, aby boli psy v činžiaku.Miroslava Ziburová, Brezno:Kam mám ísť s tým psom? Niekde za nemocnicu? V meste nie sú na blízku vyhradené plochy na venčenie ani koše na to určené. Na druhej strane sme aj my psíčkari nezodpovední,
ale mesto by malo umožniť, aby bolo dodržiavanie čistoty jednoduchšie.Anna Chalupková, Závadka nad Hronom: Ja mám psíkov vo
dvore a vždy ich chodievame venčiť s igelitovým vrecúškom vo vrecku. Nedovolili by sme si nechať to tak. Nezodpovední majitelia by sa mali
zamyslieť nad tým, že sú tu aj iní ľudia. Záleží na človeku, na svedomí každého jedného. Pokuty nepomôžu. Kto vámzaplatí? Veď niet peňazí.Viera Zeminová, Brezno: Bohužiaľ, je to v nás. Aj koše sú už pekne rozmiestnené, hlavne od Baldovského mosta, takže by to mohli zbierať. Nosiť so sebou igelitové vrecko nie je nič hrozné. Keď máte radi svojho psíka, tak to samozrejme zodvihnete. Chodia sem venčiť psov aj z rodinných domov, len aby to nemali vo dvore, a je problém im to dokázať. Museli by ich pritom odfotiť. Na internete som sa dokonca stretla s tým, že keď sa majiteľ veľmi hádal, zobrali vzorku a dokázali mu to. Sankcie išli do tisícov. Niečo také by sa malo zverejniť, aby sa ľudia báli.Erika Schönová, Čierny Balog: Určite to nie je pekné
ani správne. Má me psíka, bývame na dedine a snažíme sa to odpratávať. Riešenímby boli pokuty, prípadne by mesto malo vyberať väčšie dane a ľudia by možno boli zodpovednejší.Vynikajúce výsledky v chémii dosahuje vďaka svojej cieľavedomosti a vytrvalostiNajmladším oceneným, ktorý získal Cenu primátora mesta Brezna, je študent štvrtého ročníka Gymnázia Jána Chalupku Peter Horváth. V týždenníku Horehronie sme už o ňom písali, veď svojou cieľavedomou a vytrvalou prácou dosahuje vynikajúce výsledky v súťažiach z chémie. Na olympiáde v Newyorskej štátnej univerzite v Oswegu získal zlatú medailu a špeciálnu cenu za najlepšie vedomosti v konkurencii 376 žiakov stredných škôl spomedzi štyridsiatich troch krajín sveta. Pri tejto príležitosti sme mu položili niekoľko otázok, na ktoré nám skromne odpovedal.Za reprezentáciu mesta Brezna na Slovensku aj v zahraničí vámna slávnostnom mestskom zastupiteľstve odovzdali Cenu primátora mesta Brezna. Spomedzi nominantov ste boli najmladším oceneným, ako ste to vnímali?Bola to pre mňa veľká česť a zároveň povzbudenie do ďalšej práce. Je to tiež morálna odmena nielen pre mňa, ale aj pre ľudí, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o úspechy, za ktoré som bol ocenený.Už v mladom veku ste sa stali úspešným chemikom, dosahujete vynikajúce výsledky v oblasti výskumu. Po kom ste zdedili takýto talent?Asi po nikom. Na to, aby ste v niečom vynikali, talent potrebujete minimálne. Stačí cieľavedomá a vytrvalá práca. A taktiež vás to musí baviť. Mňa k záujmu o prírodu priviedli rodičia a už od mlada ma bavilo pozorovať, objavovať a skúmať nové veci. Väčšina detí sníva o budúcom povolaní lekára, učiteľa, herca, na chemické vzorce nepomysliac.Chémia patrí k náročnejším stredoškolským a vysokoškolským učivám. Čo vás láka práve k tomuto odboru?Aj keď je chémia relatívne rozvinutá veda, stále je v nej čo
objavovať a skúmať. A rovnako je to veda, z ktorej výsledkami sa všade stretávame a výrazne ovplyvňujú kvalitu nášho života. Takže možnosti uplatnenia sa v tejto oblasti sú veľké a práca s ňou spojená je z môjho pohľadu mimoriadne zmysluplná.Študujete v breznianskom gymnáziu, kde vás o pár mesiacov čakajú maturity. Aké sú vaše ďalšie plány?Vysokoškolské štúdium plánujem začať na Masarykovej univerzite v Brne. Neskôr by som chcel v štúdiu pokračovať na niektorej z uznávaných a vysoko hodnotených univerzít v zahraničí. Ohľadom práce jasnú predstavu ešte nemám, ale najviac ma to ťahá k vývoju liečiv.S anketovým mikrofónom: O fašiangoch na HorehroníČas fašiangov sa naplnil. Začali deň po Troch kráľoch a skončili pochovaním basy na poslednej zábave pred popolcovou stredou, ktorou začína štyridsaťdňový pôst. Pôvod slova fašiangy je v nemeckom faschang, zastaralo vast-schane. Znamená výčap či posledný nápoj, z čoho vyplýva,
že ide o obdobie bohaté na hody, pitie a zábavu.V minulosti sa cez fašiangy konali rôzne rituály spojené s odháňaním zimy v snahe urýchliť príchod jari. Niektoré tradície sa zachovali aj v našomkraji, a preto sme sa Horehroncov opýtali, ako oslavujú fašiangy oni.Magdaléna Melšová, Heľpa: U nás v Heľpe sa fašiangy oslavujú. Chodím do práce na štyri zmeny, tak sami stále nedá ísť. Ale ak môžem, chodievam sa pozrieť a niekedy sa oblečieme aj do kroja. Pochádzam odtiaľto, ale som vydatá na Heľpe. Tam sa zvyky dodržiavajú, sú pekné a páčia sa mi. Pôjdem aj tento víkend.Eduard Linder, Brezno: Fašiangy pre mňa v prvom rade znamenajú spomienku na koniec plesovej sezóny. Keď je čas, tak zájdeme aj na nejakú oslavu.My nie sme rodáci z
tohto regiónu, ale určite túto tradíciu podporujeme. Chceli by sme, aby sa udržala a pretrvala aj naďalej. Teraz cez víkend sa chystáme pravdepodobne do Valaskej.Eva Fašková, Brezno:Na fašiangy
nikam nechodievame. Vlani som bola na posedení, čo organizovala Matica
slovenská. Ešte si pamätám, keď som bola na burse vo Valaskej. Tam je taká tradícia už niekoľko rokov a páčilo sa mi tam. Možno pôjdem aj tento rok, lebo v Brezne to nie je zvykom.Jarmila
Bartáková, Brezno: Na fašiangy nechodievam a už dávno som nebola, lebo som na dôchodku. Pre mladých je to dobre, zabavia sa, idú do spoločnosti. Doma si to pripomínam napríklad pečením pampúšikov, ktoré potom rozdám.Pavel Bubelíny, Brezno:Na fašiangy nikam
nechodievam. Len keď stará mama spraví pampúšiky, tak vieme, že sú fašiangy. Ani v minulosti som nechodieval na plesy. Vo Valaskej niečo organizujú, ale väčšinou chodíme lyžovať. Takže my fašiangy špeciálne neoslavujeme, skôr si ich pripomenieme športom a pampúšikmi.František Skubák, Polomka: Zavše chodievam na fašiangy doma, v
rodnej Polomke. V kultúrnom dome robia program folkloristi. Dá sa povedať, že už posledných dvadsať rokov. Doma si napečieme, stretneme sa s rodinou, prídu dcéry, zaťovia, vnučky. Sedíme a rozprávame sa.Milan Giertl, Čierny Balog: Fašiangy neoslavujem ani teraz, ani nikdy predtým. Je to také veselšie obdobie, ale nezapájam sa do
sprievodov ani do akcií. Počul som o fašiangových veseliciach, viem, keď sa niekde konajú, ale som skôr introvert.
Interview - Spravodajstvo AZ Europe - - Najnovšie správy