Robert Schill

✎Článok

Kokavčan, amatérsky fotograf oslávi vo februári významné životné jubileum. Požiadali sme ho o rozhovor, vyhovel nám a spolu s kolegyňou Renátou Ádamovou nás prijal u seba doma. Skôr ako sme prešli ku konkrétnym otázkam, takto sa sám predstavil:

Narodil som sa v Kokave nad Rimavicou 14. februára 1947 v dome č.76 na terajšej Sládkovičovej ulici. Do základnej školy som začal chodiť vo svojej rodnej obci v roku 1953/54, po jej skončení v roku 1962 som sa stal žiakom prvého ročníka Lesníckeho odborného učilišťa v Kokave nad Rimavicou a neskôr žiakom Strednej lesníckej technickej školy v Banskej Štiavnici, ktorú som ukončil maturitou v roku 1967. Som ženatý od roku 1974, mám tri deti a tohto času už aj tri vnúčatá. Po ukončení školy som nastúpil do práce vo vtedajšom Lesnom závode v Hnúšti, kde ako „praktikant pred vojenčinou“, som pracoval na rôznych miestach ako lesník. Po skončení základnej vojenskej služby som sa zamestnal vo výrobnom družstve KOKAVAN v Kokave nad Rimavicou, tu som pracoval v rôznych funkciách až do 31. januára 1999, kedy VD v dôsledku konkurzu zaniklo. Po viac ako ročnej nezamestnanosti podarilo sa mi zamestnať na Obecnom úrade v Kokave nad Rimavicou, kde som pracoval najskôr ako VPP a neskôr ako pracovník ochrany prírody a stavebného úradu, až do odchodu na dôchodok. Mám mnoho záľub, čo mi umožňuje prežívať život dôchodcu bez toho, aby som sa často nudil. Okrem dnes už naozaj iba sviatočného fotografovania, zbieram staré fotografie a pohľadnice, zaujímam sa aj o výtvarnéumenie, literatúru a poéziu, hudbu, zaujímam sa tiež o históriu svojej rodnej obce a v súvislosti s tým zbieram všetky písomné alebo obrazové materiály, ako bývalý lesník a nielen preto, zaujímam sa aj o prírodu a znepokojuje ma náš koristnícky vzťah k nej, čo sa snažím v poslednom čase aj fotograficky dokumentovať. Okrem toho sa pokúšam ako tak usporiadať množstvo negatívov, ktoré mi po rokoch fotografovania zostali.

Otázky:

Dočítal som sa, že fotografovaniu ste sa začal venovať v r. 1975, teda až ako 28 ročný. Čo podnietilo resp. čo bolo impulzom venovať sa práve tejto oblasti?

Fotografii som sa začal venovať dosť neskoro. Začínal som tak ako väčšina amatérskych fotografov vtedy a zrejme i dnes. Kúpil som si fotoaparát a začal fotografovať najskôr svojich najbližších, teda rodinu. Niekto pri takomto fotografovaní ostane celý život a niekomu sa to vidí málo, ja som bol ten druhý prípad. Samozrejme, že v takýchto veciach hrajú svoju úlohu aj šťastné náhody, ktorých bolo aj v mojom prípade niekoľko. Najväčšiu zásluhu na tom, že som sa fotografiou začal vážnejšie zaoberať, mal kokavský rodák a môj vtedajší sused, fotograf Štefan Repčok, ktorý ma priviedol k neskoršiemu záujmu o fotografiu. On mi ako prvý ukázal a vysvetlil v čom vlastne spočíva čaro fotografie a učil ma vidieť cez fotografie veci tak ako som ich dovtedy nevidel. Okrem iného ma zoznámil s ďalšími fotografmi a pomáhal mi i s výberom fotografií na prvé výstavy. V roku 1980 som sa stal členom AMFOKLUBU pri Krajskom osvetovom stredisku v Banskej Bystrici, ktorý bol jedným z troch fotografických klubov na Slovensku (prvý v Bratislave pri PKO, druhý v Košiciach a tretí v Banskej Bystrici). Klub združoval výber aktívnych amatérskych fotografov vtedajšieho Stredoslovenského kraja a mal v 80. rokoch do tridsať členov, z toho siedmi boli z okresu Lučenec. Tajomníčkou klubu, jeho dušou a hlavnou organizátorkou, bola vtedajšia pracovníčka KOS Soňa Záhorová. Bol som aj členom Štúdia amatérskej fotografie pri Okresnom osvetovom stredisku v Lučenci a vtedajší čulý klubový život bol okrem rôznych seminárov pri výstavách, vynikajúcou príležitosťou na pomerne časté stretávanie, kde ako amatérski fotografi sme mali možnosť vidieť a porovnávať čo a ako to robia ostatní a mnohému sa pritom naučiť.

Čo bolo na vôbec prvej fotografii a či vôbec existuje?

Ťažko už dnes povedať, ktorá fotografia bola prvá a čo na nej bolo, ale ak to bola prvá vystavená fotografia, bola to akiste nejaká krajina a asi aj makrofotografia aranžovanej krajiny, no týmto už nie som si až taký istý. O tri roky, teda od roku 1978 ste sa zúčastňoval viacerých výstav amatérskej fotografie - okresných, krajských a celoštátnych nielen doma, ale aj v zahraničí (Maďarsko, NDR, Poľsko).

Ktorá bola pre vás tá, na ktorú sa nezabúda?

Ťažko odpovedať ktorá fotografia je tá, na ktorú sa nezabúda, s fotografiami je to ako s deťmi ak ich máte aj veľa nedá sa povedať, ktoré máte najradšej. Fotografické výstavy AMFO sa začínali okresnou výstavou, odtiaľ ocenené fotografie postupovali na krajskú výstavu, výber z krajskej výstavy na celoslovenskú a odtiaľ na celoštátnu výstavu (v rámci vtedajšieho Československa). Asi si viete predstaviť, že prejsť náročným sitom porôt pri vtedajšom veľkom počte autorov, veľkého množstva zaslaných fotografií, dostať sa do celoslovenského prípadne až do celoštátneho kola a dostať tam ešte aj cenu, bolo náročné a znamenalo to, že pri týchto fotografiách kvalita musela byť samozrejmosťou. Evidenciu výstav a ocenení som si neviedol, ale podľa môjho odhadu som sa zúčastnil viac ako šesťdesiatich fotografických výstav doma i v zahraničí.

Dnes sa už takmer zabudlo, že v 80. rokoch vtedajší fotografi z okresu Lučenec patrili medzi tých úspešných na krajských, celoslovenských a celoštátnych výstavách, boli to: Štefan Repčok, Michal Galád, Jano Káka, Gabo Kotek, Robo Kozlok, Julo Križáni, Ondrej Kamenský a občas aj ja. Úspechy boli dosiahnuté nielen zásluhou samotných autorov – fotografov, ale aj pomocou všestrannej podpory vtedajšieho Okresného osvetového strediska v Lučenci a metodičky Janky Strculovej a neskôr Renáty Ádamovej.

Aký bol prvý fotoaparát, pracoval ste sám alebo ste mal spolupracovníkov?

Ak by som mal uviesť ako prvý fotoaparát, ktorým som robil svoje fotografie na výstavy tak teda je to japonský fotoaparát na kinofilm, ktorý som si kúpil v polovici 70. rokov so základným objektívom a neskôr k nemu dokúpeným 35 mm objektívom, ktorý používam prakticky dodnes,čo je už viac ako tridsať rokov. Tak teda spolupracovníkov, ale skôr by som ich nazval kolegami a priateľmi, som mal dosť či už v Okresnom štúdiu AMFO v Lučenci, AMFOKLUBE v Banskej Bystrici a mnohých i pri rôznych stretnutiach, fotografických školeniach a seminároch. Pri takýchto stretnutiach som mal možnosť veľa vidieť a mnohému sa naučiť, to bola moja fotografická škola, ak nerátam dva semestre vtedy v Československu známej fotografickej školy. Inštitútu výtvarnej fotografie v Olomouci, ktorú som bohužiaľ ako mnoho iných začatých vecí nedokončil.

Čo najradšej ste fotil – aké motívy - prírodu, ľudí, architektúru? Uprednostňoval ste farebné alebo čiernobiele snímky?

Najskôr k tej druhej otázke. Robil som fotografiu čiernobielu, ku ktorej mám dodnes najbližšie, jednou z príčin bolo hádam aj to, že materiál pre tieto fotografie bol dostupnejší a ich spracovanie v panelákovej kúpeľni bolo omnoho jednoduchšie. V čiernobielej fotografii už len zmenou farieb na poltóny, dochádza k určitej abstrakcii motívu a vyžaduje si od fotografa úplne iné videnie svetla, iné videnie motívov i ďalšie veci. Na vtedajšom fotografovaní bolo najzaujímavejšie a najkrajšie to, že fotograf musel toho vedieť omnoho viac než dnes, teraz mám na mysli fotografie, ktoré chce vystavovať a nerobí ich len pre seba. Námety mojich fotografií boli rôzne pretože ako amatérsky fotograf som nemusel, ale iba mohol čokoľvek fotografovať a keďže som chcel všetko vyskúšať, menili sa v rôznych obdobiach. Pri tejto príležitosti mi prichádza na um veta lučeneckého rodáka profesora FAMU v Prahe Jána Šmoka, ktorú som od neho počul na jednom fotografickom seminári: „Fotoamatér má fotografii coby milenku, profesionál coby manželku, a víte pánové jaký je v tom rozdíl.“

V niektorých obdobiach som sa viac venoval fotografii krajiny, inokedy zasa reportáži, zá tišiu a v menšej miere i portrétom. Všetko to to som sa snažil fotografovať vo chvíľach, kedy sa mi zdalo, že práve teraz je to tak ako má byť a ako to vidím ja. Dnes sa výstav, či už regionálnych, celoštátnych či medzinárodných nezúčastňujem. Veď nakoniec výstavné fotografie už ani nerobím lebo mám pocit, že fotografovať už neviem a vo fotografii som už iba teoretikom a nie praktikom, okrem toho digitalizácia a komercionalizácia dnešnej fotografie mi akosi „nesadla“. Digitálny fotoaparát síce mám, ale si spolu akosi nerozumieme.

Rád by som preto zacitoval slová nestora slovenskej fotografie a veľkého organizátora amatérskej fotografie nielen na Slovensku, ale i v Československu, pána Ladislava Noela, na ktorého sa ako na mnohých iných dnes neprávom zabúda: „Je strašné ak fotograf sám nepríde na to, že fotografovať nevie, ale prídu na to ostatní.“. Tak teda tohoto sa snažím držať a preto už zasa fotografujem väčšinou iba rodinu, ako kedysi. Svoje fotografie na celoštátnej výstave som nevystavoval už asi 20 rokov a poslednú autorskú výstavu som mal v Kokave nad Rimavicou v roku 2001, ak do toho nepočítam výstavky dokumentárnych fotografií.

Zdroj: Rekus - regionálny kultúrny mesačník