Marta Szilágyiová: Kniha je pre mňa nesmrteľná

✎Článok

Riaditeľka miestnej Knižnice Antona Bernoláka (KAB) odišla zo svojej pozície po 13 rokoch. Martu Szilágyiovú poznajú všetci zainteresovaní do kultúrneho diania v našom meste ako ženu na správnom mieste, ktorá nechala kus svojho života medzi knihami. Prečo sa rozhodla z pozície vedenia knižnice odísť a aké sú jej „seniorské“ plány, nám vysvetlila v nasledujúcom rozhovore.

Po trinástich rokoch pôsobenia vo funkcii riaditeľky odchádzate na zaslúžený dôchodok. Kedy a prečo sa udial tento vážny krok? – Bohužiaľ, čas sa zastaviť nedá. Kolobeh života je neúprosný a príde deň, keď si človek uvedomí, že je čas prepustiť miesto mladšej generácii.

Po zrelej úvahe som usúdila, že prišiel čas venovať sa činnostiam a záľubám, na ktoré mi pri zodpovednej práci v knižnici, ktorú som 43 rokov považovala za svoje životné poslanie, neostával čas a v septembri 2011 som požiadala predsedu NSK o uvoľnenie z funkcie riaditeľky KAB od januára 2012.

Aké boli začiatky vašej profesionálnej kariéry? – Po prerušení štúdia na katedre knihovedy FFUK v Bratislave som v júli 1968 nastúpila pracovať do vtedajšej Okresnej knižnice na oddelenie pre deti a mládež. Riaditeľkou knižnice bola Marta Weissová, knižnica bola umiestnená v priestoroch farského kostola v terajšom Marianume a mojimi kolegyňami boli Katarína Strbová, ktorá po nútenom odchode z knižnice spolu so svojím manželom založila veľmi úspešnú prvú súkromnú knižnicu, všetkým dobre známu Bibliotéku Kaláka.

Knižnica mala okrem výpožičných oddelení pre deti a dospelých aj oddelenie metodické, ktoré viedla Mária Tóthová a oddelenie doplňovania knižničného fondu, na ktorom pracovala Gizela Držíková. Knižnica mala podstatne menej zamestnancov, ale viac čitateľov, internet bol ešte vo hviezdach a kniha bola viac uznávaným kultúrnym médiom.

Odvtedy sa činnosť knižnice rozšírila – kluby, výstavy, literárne večery, počúvanie hudby, výpočtová technika a iné. Na čo ste hrdá najviac? – Áno, v priebehu rokov sa knižnica rozšírila o niekoľko pobočiek, ktoré po roku 1989 postupne z finančných dôvodov zanikali, objavil sa fenomén internetu. Nastal útlm v čítaní a postupne klesal aj počet čitateľov knižnice. V roku 1977 knižnica zmenila svoje sídlo, presťahovala sa do terajšej budovy. Dnes je knižnica v budove na Tureckej ulici v podnájme a jej časť - oddelenie odbornej literatúry, sídli v priestoroch radnice.

V novozámockej knižnici som pracovne prežila celý svoj profesný život 43 rokov a prešla som „po somárskom rebríku” až po funkciu riaditeľky. Menovaná som bola v roku 1999, takže „pyšná”môžem byť na viac činností, ktoré by sa ale bez mojich spolupracovníkov nepodarilo dosiahnuť.

Predovšetkým by som spomenula rekonštrukciu oddelenia odbornej literatúry v rokoch 1995-1998. Ďalej i na to, že som stála pri zrode automatizácie knižnice, bola som pri tom, ako dochádza k zmene myslenia z klasického konzervatívneho knihovníka na moderného informačného pracovníka.

Dnes, pri mojom odchode, je knižnica slušne vybavená počítačmi, spracovanie literatúry i výpožičný proces je automatizovaný, knižný fond je vystavený online na veľmi kvalitnej webovej stránke knižnice, používame moderný softver DaVinci. Teší ma tiež, že knižnica je miestom verejného bezplatného internetu pre svojich používateľov vďaka grantu z fondov EÚ, ako i to, že je obľúbenou kultúrnou inštitúciou Novozámčanov, uznávanou v odborných knihovníckych organizáciách na Slovensku i v zahraničí, funguje ako rodinný typ knižnice a má bohaté komunitné aktivity prostredníctvom svojich klubov - literárneho, scifi a korálkárok.

Naša pobočka pre seniorov v penzióne Vek nádeje je nezvyčajná sociálno kultúrna aktivita a novinkou je aj vlani zriadená samoobslužná knižnica na termálnom kúpalisku.

Mrzí ma, že aj napriek vynaloženému úsiliu nemá krajom dotovaná inštitúcia vlastný domov... – Áno, aj mňa, o to viac, že výsledok bolo dvakrát na dosah ruky - v rokoch 2008 a 2009, no ako sa hovorí, človek mieni a poslanci menia… Zostáva mi iba nabádať mojich nástupcov, aby sa „prípadu“ nevzdali a považovali to za svoju prioritu.

Maďarský básnik Mihály Vörösmarthy v básni Myšlienky v knižnici si kladie v 19. storočí básnickú otázku - Napredoval svet vďaka knihám? Čo si o tomto myslí v 21. storočí taký človek, ktorý už roky žije medzi knihami? – Povolanie knihovníčky som si zvolila z lásky ku knihám. Pre mňa je kniha nesmrteľná. Môže a myslím si, že i bude meniť formu, ale nezáleží, či bude mať tvar e-booku, alebo klasický. Dôležitý zostáva obsah a určite niekoľko knižných veľdiel, počnúc Bibliou a končiac Kapitálom od Marxa, má silu meniť svet. Otázne je, či vždy dopredu…

Ako sa menili zvyky čitateľov počas uplynulých rokov? Navštevujú knižnicu aj mladí? Ako bývalý pedagóg mám taký názor, že dnešná mládež číta omnoho menej. Súhlasíte? – Máte pravdu. Čitateľské návyky sa v priebehu posledných desaťročí výrazne menia. Bolo tu obdobie obrovského internetového boomu a výrazný odklon mladých od printových médií.

Chvalabohu, veci sa v ostatných rokoch akoby dostávali do rovnováhy. V knižnici nám rastie počet čitateľov a neskromne si myslím, že i preto, že knižnica za svoju hlavnú prioritu považuje výchovu k čítaniu a robí pre to naozaj veľa – množstvo podujatí, besied s autormi, spevácke i recitačné súťaže, voľbu kráľa čitateľov, Noc s Andersenom, aby som spomenula len najznámejšie aktivity, ktoré sa uskutočňujú vďaka výbornej spolupráci s novozámockými ZŠ, MŠ a SŠ.

Ako ďalej? Budete sa aj naďalej zaujímať o kultúrny život v meste, alebo ste už unavená z neustálej práce v oblasti kultúry? – Samozrejme, ako rodená Novozámčanka a lokálpatriotka budem kultúrny život nielen pozorne sledovať, ale sa doňho i aktívne a dobrovoľne zapájať.

Ďakujeme za rozhovor a želáme všetko najlepšie.

Dénes Száraz, Foto: (MSz)

Zdroj: Castrum Novum