Drevo mu učarovalo už od detstva

✎Článok

Zdravie a ešte raz zdravie – je najväčším prianím Miloslava Semančíka k jeho okrúhlym 65. narodeninám. Posledný rok ho totiž potrápili zdravotné problémy, ale našťastie popasoval sa s nimi, nevzdal sa a výsledky sú dobré. „Chcem urobiť ešte veľa pekných prác, aby som mohol potešiť iných aj pri ďalšej jubilejnej výstave. Nechcem sa poddať, lebo to je najhoršie, keď si ľahnete do postele a čakáte, kedy príde tá zubatá... Ja bojujem a chcem tvoriť ďalej, odovzdávať bohatstvo mojej duše, môj talent,“ vyznal sa M. Semančík na vernisáži autorskej výstavy Výber z tvorby minulý pondelok v priestoroch Podtatranského osvetového strediska v Spišskej Sobote. Výstava jeho pozoruhodných prác za viac ako štyridsať rokov tvorby potrvá do 24. februára.

Autor sa narodil 19. februára 1947 v Matiašovciach, preto mu Zamagurie zostalo navždy srdcu milé. Hoci povolaním strojár, má celý život blízko k umeniu. Ako insitný tvorca sa venuje hlavne drevorezbe. Za svoj prvý dotyk s drevom považuje dreveného koníčka, ktorý je spomienkou na deda. M. Semančík prezradil, že jeho vôbec prvou prácou bola Zamagurská Venuša, ktorú sám vyrezal príborovým nožom: „Naozajstne som sa však začal zaoberať drevom v rokoch 1968-9 na vojenčine na Šumave. Tam som zbieral samorasty a dokonca som z nich mal i výstavu. Keď som sa oženil a v roku 1969 prišiel do Popradu, začal som tvoriť svoje prvé práce. Prvé boli drevorezby na ľudové motívy, postupne pribúdali diela vytvorené na základe vlastnej fantázie, k drevu sa pridružoval kov, kameň, napríklad som vytvoril plastiky z kanárského mramoru, ktorý som si doniesol z Talianska a tvoril z neho aj Michelangelo.“ M. Semančík sa v Taliansku zúčastnil na medzinárodnom výtvarnom plenéri. Na svojom konte má niekoľko plenérov, množstvo samostatných a kolektívnych výstav a viacero ocenení. Pred piatimi rokmi dostal i vysoké vyznamenanie za rozvoj kultúry v amatérskej tvorbe Medailu D. Licharda.

Na vernisáž mu prišiel zahrať folklórny súbor Maguráčik z Kežmarku goralskú pesničku. Veď Zamagurie mu je stále blízke. V chalupe tam má svoj veľký depozit a ako známy rezbár povedal, je v ňom toľko dreva a iného materiálu, že sa už doň nevojde ani kúsok. Ešte má veľa nápadov a inšpirácie, ktorú čerpá najmä v prírode, a preto sa veru vôbec nechystá oddychovať.

POS M. Semančíka ocenilo ďakovným listom, ktorý mu odovzdal Ladislav Havlík. Blahoželania pripojili členky Matice slovenskej z Popradu a ďalší gratulanti.

Zdroj: Noviny Poprad